KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Je až povážlivé, ako sa naša pravica zasekla v bezduchom verklíkovaní otrepaných fráz. Niekedy mi to pripadá ako absurdné déjà vu z čias spred roka 1989. Vtedy stačilo na úspešnú politickú kariéru naučiť sa zopár fráz z marxizmu-leninizmu a donekonečna ich bezducho opakovať. Dnes sme svedkami niečoho veľmi podobného. Naši pravičiari si osvojili asi päť fráz, ktoré im vystačia na celú ich politickú kariéru.
Zároveň sú univerzálnym liekom na všetky neduhy sveta, minimálne ekonomiky. Hlavnou ideou tohto „náboženstva“ je menej štátu – viac slobody. Teda štát má byť minimálny, má mať, samozrejme, minimálne dane – aspoň pre tých najbohatších, a ak už nejaké dane musia byť, tak nech sú to tie nepriame. Tie si najbohatší ani nevšimnú, ale tí najchudobnejší sa im nevyhnú, lebo ich zaplatia vo všetkých tovaroch a službách.
Ďalšia téza je extrémna flexibilita trhu práce – teda minimálny, najlepšie nijaký Zákonník práce. Iste, ak by naši zamestnanci mali postavenie otrokov, nadnárodné koncerny by sem asi priniesli nejakú prácu, otázne je, či je v poriadku, aby zamestnanci v 21. storočí boli takmer v postavení otrokov. V niektorých odvetviach sa k tomu približujeme.To, čo naša pravica ponúka, sa vo vyspelom svete nazýva preteky ku dnu. Cieľom tejto politiky je za každú cenu získať investorov hoci aj s minimálnou pridanou hodnotou, vytvoriť im tie najlepšie podmienky, zapredať sa veľkorysými investičnými stimulmi, daňovými prázdninami, nízkymi daňami a odvodmi a nízkymi nárokmi na ekologické kritériá ich výroby. Takýto investor potom príde, má disciplinovanú, kvalifikovanú a nízko nákladovú pracovnú silu a poberá pritom dlhodobé benefity počas desiatich rokov. Keď benefity pominú, a „vďaka“ mnohonásobne zvýšenej produktivite práce nie je možné dlhodobo držať úroveň mzdových nákladov na tej najnižšej úrovni, tak sa investor zdvihne a odíde do Rumunska, na Ukrajinu či do Kazachstanu.
Naši pravicoví vševedkovia však vždy vedia, ako pomôcť. Výrok ekonomického „experta“ SDKÚ Ivana Štefanca, že U.S. Steel odchádza zo Slovenska pre nový Zákonník práce, je výrok, ktorý jednoznačne hraničí nielen s (politickou) krátkozrakosťou. Ich ideologická mantra – znížte dane, zflexibilnite (teda umožnite bezbariérové prepúšťanie) Zákonník práce, ešte viac okrešte sociálnu pomoc, aby ľudia nemali na výber a museli vziať akúkoľvek prácu za akýchkoľvek (nedôstojných) podmienok, nemôže nikoho súdneho presvedčiť. Problém je v tom, že toto je cesta do pekla. Ešte väčší problém je, že takmer niet politickej sily, a to nielen na úrovni nášho štátu, ale aj v rámci celej EÚ, ktorá by pochopila a pokúsila sa to zvrátiť. Namiesto toho štáty, minimálne v strednej Európe, medzi sebou súťažia vyššími investičnými stimulmi, nižším daňovým zaťažením, väčšou flexibilitou na trhu práce, menej nákladnou a kvalifikovanou pracovnou silou. Ak majú naše komparatívne výhody byť založené len v podkladaní sa investorom, je to presne to najhoršie, čo môžeme robiť.
Osvietenejší politici pochopili, že takáto politika nás môže akurát tak dostať na úroveň tretieho sveta. Preto chcú využiť teóriu komparatívnych výhod na to, aby vybudovali poznatkovo orientovanú spoločnosť, ktorej komparatívna výhoda je v produkcii výrob s vysokou pridanou hodnotou. Tento trend je citeľný aj v EÚ. Už dobrých desať rokov vyspelí politici v Európe podporujú vysoko sofistikované výroby aj formou podpory centier excelencie, ktoré dokážu zabezpečiť svojim občanom dlhodobé komparatívne výhody pred ostatným svetom. Uvažovanie v podobnom smere je ďaleko za horizontom mentálnych schopností našich pravicových ideológov.