Nečinnosť Slovenského inštitútu v Prahe kole oči už aj škodoradostným Čechom
Snopkove kultúrnopolitické kotrmelce a saltá
Eva ZELENAYOVÁ - Foto: sk.wikipedia.com
Voľba prezidenta v Českej republike bola na Slovensku mimoriadne sledovaná. Zdá sa, že niektorí Slováci sa až príliš zaangažovali aj do jej predvolebnej kampane. Klip, v ktorom kandidát Karel Schwarzenberg nedokázal zaspievať štátnu hymnu, zaujal na Slovensku aj tým, že so zanietením ju vo volebnom štúdiu spieval bývalý politik Ladislav Snopko, v súčasnosti riaditeľ Slovenského kultúrneho inštitútu v Prahe.
Ladislav Snopko je výraznou figúrou v skupine politikov z VPN, ktorí sa zviditeľnili najmä profederálnou orientáciou. Jednoducho, ďalší havlovec. Napriek tomu sa po známom kapelníkovi Vladimírovi Valovičovi stal riaditeľom Slovenského inštitútu v Prahe. Nedávno sa na sociálnej sieti objavil obrázok jedinej postaršej návštevníčky na podujatí organizovanom touto inštitúciou, na činnosť ktorej sa skladáme všetci. Už aj škodoradostným Čechom to stálo za štipľavú poznámku o úrovni kultúrnej ponuky SI, o ktorú je takýto minimálny záujem. Charakternejší človek by sa po takomto fiasku aspoň pokúsil o sebareflexiu...
■ NEMAJÚ HANBU
Kardinál Korec je umiernený človek so strastiplnou minulosťou. Bol politickým väzňom komunistického režimu, pričom vždy sa hlásil k svojmu národu. Celkom ho vyvádza z miery trúfalosť politikov, ktorí organizovali petície proti vlastnému štátu, no dnes nemajú hanbu hlásiť sa za jeho reprezentantov, ba dokonca sa uchádzať o funkciu prezidenta. O čo im ide? Výpredaj národného majetku počas pravicových vlád dáva jednoznačnú odpoveď. Určite nie o národ. Na čele kultúrnej inštitúcie Slovenskej republiky v zahraničí by mal byť nielen podľa občianskeho preukazu príslušník tohto štátu, ale aj srdcom národovec. Ako môže reprezentovať národnú kultúru človek, ktorý s ňou nemá nič spoločné. Človek, pre ktorého je kultúra skôr zdroj ziskov než výsledok duchovnej vyspelosti národa.
Snopko sa v rozhovore pre Sme v roku 2009 posťažoval, že v spoločnosti jestvujú bariéry, akoby si nechcela uvedomiť rozdiel medzi privátnym a verejným priestorom, pričom ten druhý musí byť podľa Snopka komunikatívny. „Staré boľševické heslo: Kto nejde s nami, ide proti nám, akosi začína získavať novú tvár a státisíce fanúšikov,“ povedal.
■ KTO MLČÍ – SVEDČÍ
Začiatkom tohto roku sme L. Snopka oslovili a požiadali ho o odpoveď na niekoľko otázok. Zaujímal nás jeho názor na miesto Matice slovenskej v spoločnosti, aký by mal byť podľa neho správny Slovák, s čím spája slovenské vlastenectvo... Pán riaditeľ sa však mesiac neozval. Po mesiaci sa ospravedlnil, že mal veľa práce, ale že určite na naše otázky odpovie. Prešiel ďalší mesiac a pre národné noviny si čas nenašiel. Teda sám sa zachoval ako zástavník ním spomínaného boľševického hesla. Otázky nášho týždenníka neboli samoúčelné. Snopko v spomínanom rozhovore pre Sme totiž upozornil na vážny problém, keď povedal: „Nevieme sa dohodnúť na tom najdôležitejšom – na našej identite.“ A nasledujúcimi riadkami sa jednoznačne vymedzil. Je zásadne proti prvej Slovenskej republike a identitu Slovákov vidí v Slovenskom národnom povstaní. Lenže na počudovanie tvrdí, že „SNP bolo občianskym protifašistickým protestom...“ Tak aké bolo povstanie? Národné alebo občianske? Vie Snopko vôbec, čo je národ?
Nostalgicky spomína na november 1989. „Cez deň bola revolúcia, o piatej popoludní sme odkráčali z bojiska do štúdia Opusu v Starom meste.“ Tam selektovali televízne a rozhlasové nahrávky a dostávali ich do médií. Snopko ich moderoval. Dodnes mu zostalo čosi z tých čias. Stále moderuje pražský večierok Sedemnásty november. Možno sa tiež pýtate, prečo pražský? Prečo sa Snopko nevie presadiť v jeho rodnom prostredí? V slovenskom? Prečo si nepripomína vznik samostatnej Slovenskej republiky, ale výročie rozdelenia Česko-Slovenska? „VPN vznikla na pôde Umeleckej besedy,“ hovorí v spomínanom rozhovore Snopko. Prečo nie na pôde Umeleckej besedy slovenskej? To vynechávanie všetkého, čo súvisí so slovenskosťou, je pre Snopka príznačné. V ročenke Umeleckej besedy slovenskej z roku 2004 je opísaná smutná história tohto najstaršieho umeleckého spolku na Slovensku. Výstavný pavilón na Dostojevského rade v Bratislave neďaleko Dunaja bol postavený z väčšej časti zo zbierok členov spolku, patril Umeleckej besede slovenskej. V roku 2004 sa však na priečelí tejto historickej budovy objavil nápis Slovenská výtvarná únia.
■ MAJETKOVÁ KRIVDA
Vráťme sa ešte ďalej do minulosti. Ako hovorí súčasný starosta UBS Emil Semanco: „Prvý špecializovaný výstavný pavilón vo vtedajšej ČSR vybudovali v roku 1926 najmä zo zbierok členskej základne a z darov. A aj keď bola UBS zásahom totalitných režimov dvakrát rozpustená (1939, 1949), vo svojich stanovách výslovne uvádza, že v prípadoch, keď spolok zanikne, jej majetok má prejsť do vlastníctva Matice slovenskej. Nikdy sa tak nestalo a majetok UBS vždy využívali všelijaké iné nástupnícke spolky a organizácie.“ Ale až po roku 1989 sa najstarší umelecký spolok na Slovensku stal podnájomníkom vo vlastnom dome. Ako? Profesor Miloš Jurkovič (syn zakladateľa UBS arch. Dušana Jurkoviča) sa hneď po zmene režimu a svojom zvolení za starostu znovuobnovenej UBS pustil do boja o historickú budovu Umelky. Tá sa počas bývalého režimu stala národným majetkom, ktorý v roku 1957 prešiel pod správu ZSVU. V liste z 27. 12. 1990, adresovanému ministrovi kultúry L. Snopkovi, ale aj podpredsedovi vlády SR a predsedovi Matice slovenskej, okrem iného napísal: „Umelecká beseda slovenská oslávi v roku 1991 70 rokov od svojho založenia. Boli by sme radi, keby k tomuto výročiu nám bol vrátený neoprávnene odobratý majetok.“ Minister Snopko vyhovel – ale inej organizácii. Našlo sa šalamúnskejšie riešenie. K prvému máju 1991 prešla budova do majetku Slovenskej výtvarnej únie. Miloš Jurkovič protestoval. Márne. Pri príležitosti 80. výročia vzniku UBS odzneli slová: „Nová postsocialistická demokracia sa oprávneným žiadostiam M. Jurkoviča otočila chrbtom a neprávosť znásobila len ďalšou neprávosťou: nielenže budovu previedla do vlastníctva nenáležitého občianskeho združenia, no navyše to urobila znevažujúcim a podvodným spôsobom.“
Emil Semanco to spresňuje: „Keď krátko po novembri 1989 zanikal Zväz slovenských výtvarných umelcov a vznikla Slovenská výtvarná únia, vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko spolu s Igorom Gazdíkom sa poponáhľali delimitovať budovu Umeleckej besedy slovenskej, ale aj iný majetok ZSVU (napríklad budovu na Partizánskej ulici, ktorú už SVÚ medzitým predala) do majetku SVÚ so zištnými úmyslami, aby sa v nej mohla realizovať bývalá Snopkova manželka.“ V súvislosti s budovou Umeleckej besedy slovenskej sa v Sme (26. 6. 2008) objavil článok, v ktorom autorka zvýraznila prednosti stavby, no jej záverečná veta je po obsahovej i gramatickej stránke zmätočná. Akoby čosi chcela povedať, ale nemôže. Veď posúďme: „Hodnota akejkoľvek budovy však nie je len v stavebných proporciách, ale aj v historickej pamäti. A tá v prípade vyše 80-ročnej existencie UBS už nie je len strohým encyklopedickým heslom v príbehu slovenského výtvarného umenia, ale aj o umelcoch a kurátoroch, snoch a reálnych možnostiach, aparátčikoch a revolucionároch, podrazoch a veľkorysých gestách. Jednoducho o ľuďoch a ich období.“ Pre Sme bolo nepredstaviteľné uviesť, že znevažujúcim a podvodným spôsobom okradol UBS o jej budovu Snopko?
Časť ponovembrovej reprezentácie dodnes hľadá vlastnú identitu. Patrí k nej aj Ladislav Snopko, v súčasnosti vo funkcii riaditeľa Slovenského kultúrneho inštitútu v Prahe. Ako reprezentuje národnú kultúru, sa dá ľahko domyslieť aj z príkladu o dôchodkyni, ktorá sa prišla ako jediná „ohriať“ na akciu Slovenského inštitútu v Prahe. Domyslela jeho nomináciu slovenská vláda?