KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Keď na sklonku svojej prvej vlády Dzurinda „ daroval“ Nemcom a Francúzom 49 percent SPP, bola to nepochopiteľná ekonomická transakcia. Celý proces mal všetky prvky koloritu vtedajšej doby. Spackanosť celej transakcie, netransparentný predaj pod cenu, miliardová kurzová strata ako vizitka Miklošovej „odbornosti“, ako aj extrémne predražený výber privatizačného poradcu sú len drobnými negatívnymi externalitami celého procesu. Zvrhlé bolo predovšetkým to, že sa síce predával minoritný podiel, ale s manažérskou kontrolou.
Táto absurdita par excellence vznikla ako výraz politického zlyhania vtedajšej SDĽ. Od polovice deväťdesiatych rokov platil totiž Mečiarov zákon o strategických podnikoch, ktorý neumožňoval ich privatizáciu. To však pre Dzurindu a spol. nebol problém. Najprv pod obrovským nátlakom prinútili SDĽ, aby súhlasila aspoň s čiastočnou privatizáciou strategických podnikov s tým, že sa neumožní predať majoritný balík akcií, ale len minoritný. Keď na niečo také SDĽ kývla, stačilo len zosnovať malú lesť. Zahraničným investorom sa ponúkli síce len minoritné podiely, ale s manažérskou kontrolou – niečo, čo absolútne odporuje základnej ekonomickej logike a je v hrubom rozpore so záujmami štátu, ale to bolo to posledné, nad čím sa zamýšľali naši vtedajší politici. A potom sme sa ani len nestíhali čudovať tomu, ako „počestní“ zahraniční akcionári tunelovali naše strategické podniky.
Čo-to aj preniklo na verejnosť. Napríklad, keď sa ministerstvo hospodárstva (za Pavla Ruska) pokúšalo zamedziť vývoz zisku z energetických rozvodných závodov formou fiktívnych poradenských zmlúv medzi zahraničnými matkami a ich slovenskými dcérami.
Vráťme sa však k SPP. Keď pred približne desiatimi rokmi nemeckí a francúzski akcionári vstupovali do SPP, situácia v energetike bola podstatne iná. Slovensko bolo exkluzívnou tranzitnou cestou na lukratívne európske trhy, cena plynu bola relatívne prijateľná a celé Slovensko sa masívne plynofikovalo. Medzitým však cena ropy, a tým aj na jej cenu naviazaného plynu, išla prudko hore. Mnoho domácností, ktoré boli napojené na plyn, tak po rokoch prechádzajú na iné druhy kúrenia (drevo či pelety). Kríza rovnako spôsobila pokles priemyselnej výroby a aj ten priemysel, čo ostal, bol nútený inovovať a používať úspornejšie technológie, čo znamená, že spotreba plynu pre priemysel, ale aj domácnosti, klesá. Okrem toho sa za ten čas značne diverzifikovala preprava ruského plynu do Európy. Kým vtedy nebolo veľa ciest, ako dodať plyn na lukratívne západoeurópske trhy a obísť pritom Slovensko, dnes Rusko obišlo problematickú Ukrajinu, Bielorusko a Poľsko na severe plynovodom North Stream vedúcim pod Baltským morom. Rovnako sa horúčkovito stavia aj južná vetva plynovodu pre ruský plyn tzv. South Stream.
Ak si uvedomíme, že ak malo SPP nejakú činnosť, ktorá bola skutočne lukratívna, tak to bol tranzit plynu. Rusko však vďaka vystrájaniu „poľských Káčerovcov“ (bratov Kacsinských) či duu oranžovej revolúcie na Ukrajine Tymošenková – Juščenko, ako aj nevypočitateľnému Lukašenkovi vlastne ani nemalo na výber a tranzitné cesty muselo viesť mimo problematické regióny. To sa však logicky musí odraziť na výnosoch SPP. Keď sa teda podnikanie v tomto biznise stalo problematickejším, naši zahraniční investori rýchlo dvíhajú kotvy a chcú si trhnúť, čo sa ešte dá.
V čase, keď píšem tento komentár, ešte nie je isté, či sa slovenská vláda rozhodne uplatniť si predkupné právo na 49 percent akcií alebo ho dovolí odpredať českej investičnej skupine EPH (Energetický a průmyslový holding, a.s.). Jedno je však isté už teraz. Ak by vláda dovolila odpredaj minoritného podielu súkromnej investičnej skupine EPH, určite tak neurobí bez zmeny akcionárskej zmluvy. A podľa nej už, dúfajme, bude mať vláda v podniku jasnú manažérsku kontrolu. Po strastiplnom martýriu sa tak konečne veci postavia z hlavy na nohy a aspoň čiastočne sa tak eliminuje to, čo spôsobila Dzurindova klika pred desiatimi rokmi.