O ČOM JE REČ
Storočnica prvej vojny
Drahoslav MACHALA
Už som si v tejto rubrike svoje slovo o kráľovi Svätoplukovi povedal, preto volím tému rovnako dôležitú. Slovensko ako samostatný štát nemalo nikdy lepšiu príležitosť ako sa dnes ukázať pred svetom, ale aj v prístupe občanov doma, aký vzťah máme k obetiam dedov a otcov v prvej svetovej vojne, ktorej začiatok pred sto rokmi si pripomenieme práve v roku 2014. Chcem upozorniť najmä na dve povinnosti. Prvou je to, čo už roky robí Klub generálov Slovenskej republiky. To je pestovanie úcty k národných tradíciám! Mám klube viacerých priateľov generálov, ktorí si vybrali cestu ako už poväčšine na dôchodku venovať zmysluplne svoj čas pestovaniu úcty k slovenským predkom, ktorí ako vojaci rakúsko-uhorskej armády, ale potom aj počas druhej svetovej vojny padli na mnohých frontoch Európy a sveta. To, čo vykonali generáli Svetozár Naďovič, Ján Vido, Peter Gajdoš, František Blanárik a ďalší, si zaslúži veľký prejav obdivu. Predovšetkým je to zásluha Klubu generálov SR a slovensko-talianskej spoločnosti Allegra i Stanislava Bajaníka, že sme v roku 2008 na radnici talianskeho mesta Ponte di Piave za prítomnosti podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča osadili pamätnú tabuľu slovenským vojakom, ktorí pri tejto pamätnej rieke Piave padli. Taliani sa vlastne až vtedy dozvedeli, že existuje nejaký slovenský národ, že existujú Slováci, ktorí bojovali v zostave rakúsko-uhorskej armády, a tí aj padli pod cudzími vlajkami za cisárske rakúske mocnárstvo a kráľovské Uhorsko.
Bol som pri tejto sláve a spoločne s režisérom Fedorom Bartkom sme nakrútili dokumentárny film Slováci na Piave ešte pod značkou Slovenskej televízie. Bol som ako autor scenára príjemne prekvapený, koľko nádherných mailov a ďakovných listov som za spoluautorstvo tohto dokumentu dostal, keď mi napísali deti a vnuci slovenských vojakov, ktorí na Piave bojovali a mnohí sú tam aj na cintorínoch pochovaní. Ale takúto skvelú vlasteneckú prácu, osadzovanie pamätných tabúľ a pomníkov, robí Klub generálov SR aj v Slovinsku, ale tiež na Ukrajine a v Bielorusku, kde slovenskí generáli obnovili hroby padlých slovenských vojakov. Okrem toho na mieste cintorínov, kde spočinuli kosti slovenských vojakov, postavili nové veľké drevené kríže alebo dvojkríže a nedávno si uctili aj pamiatku kapitána Jána Nálepku a slovenských vojakov, ktorí padli v bojoch na severe Ukrajiny a sú pochovaní v Ovruči. Som presvedčený, že takúto tendenciu prejavov úcty voči padlým slovenským vojakom aj voči veteránom musí pestovať Ministerstvo obrany SR. Bude mať na vyjadrenie úcty k našim dedom príležitosť práve počas storočnice od začiatku prvej svetovej vojny.
Druhá povinnosť stojí pred Združením miest a obcí (ZMOS), členmi Matice, ale osobitne pred jednotlivými slovenskými primátormi a starostami. Keďže píšem sedemdielnu Slovenskú vlastivedu, prešiel som si a osobne ohmatal takmer každú dedinu na Slovensku. Vo väčšine z nich sú pomníky padlým vojakom prvej a druhej svetovej vojny. V rodnom hniezde rodiny Hečkovcov v Suchej nad Parnou je pri miestnom katolíckom kostole nádherný, do kameňa vytesaný reliéf od Jána Koniarka a hneď vedľa je ďalší monument s fotografiami vojakov rodákov, ktorí padli v prvej svetovej vojne. Fotografie sú zaliate do porcelánu. Z osemnástich fotografií miestni výrastkovia vzduchovkami odstrelili a zničili presne polovicu. TOTO JE MEMENTO! Prosím primátorov a starostov, aby sa spoločne s občanmi a matičiarmi z miestnych odborov práve v roku storočnice prvej svetovej vojny (2014) postarali o to, aby tieto pomníky na roky 1914 – 1918 očistili, ak treba upravili aj zrekonštruovali. To je ten najmenší prejav úcty slovenského národa voči tým desaťtisícom mužov v najlepších rokoch, ktorí sa z bojísk prvej svetovej vojny nevrátili domov.
Kto zabúda, sám bude zabudnutý. Preto vyzývam všetkých matičiarov, kresťanov, vlastencov a ľudí dobrej vôle, aby si pri jarnom upratovaní našich nádherných dedín spomenuli na slovenských rodákov a na ich pamätníky prvej aj druhej svetovej vojny.