Kolektív Nitrianskeho krajového divadla v Nitre, naštudoval za réžie svojho riaditeľa Andreja Rajniaka hru "Manželstvo". Hlavný predstaviteľ Vlado Müller v úlohe Petra Gála a Oľga Rúfusová ako jeho manželka. 20. február 1956 Foto: TASR - Viliam Přibil
Bratislava 19. marca (TASR) – Významný slovenský herec Vladislav (Vlado) Müller by sa v sobotu 19. marca dožil 80 rokov.
Pôsobivé robustné herectvo jedného z najvýraznejších umelcov strednej hereckej generácie, predstaviteľa mnohých pozoruhodných charakterov, v ktorých sa chlapská sila dramaticky stretala s krehkosťou ľudských citov, si pamätá mnoho divákov. Vlado Müller - silná ľudská individualita, sugestívny hlas a impozantný zjav - mal nenapodobiteľnú schopnosť vystihnúť hlbiny ľudskej duše, závažnosť mravných hodnôt, suverenitu i slabosti. Úžasne to zdokumentoval napríklad vo filmoch Majster kat (1966), Kristove roky (1967), Medená veža (1970) alebo Orlie pierko (1971).
Vladislav Müller sa narodil 19. marca 1936 v Bratislave. Po absolvovaní odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave v roku 1954 sa stal členom Krajského divadla v Nitre, v ktorom pôsobil do roku 1966. V rokoch 1956-1958 vykonával vojenčinu ako herec Armádneho divadla v Martine. Potom jeho kroky smerovali na dosky činohry Novej scény v Bratislave, kde do roku 1990 vytvoril desiatky výrazných charakterových postáv vážneho i komediálneho charakteru.
Popri divadelnej činnosti sa od začiatku 60. rokov 20. storočia mimoriadne uplatnil v českom a slovenskom filme. Na striebornom plátne debutoval v roku 1960 vo vojnovej dráme Prerušená pieseň. Následne si zahral v televíznom filme Smrť sa volá Engelchen (1960), v ktorom si ho všimli režiséri Elmar Klos a Ján Kadár. Títo Vlada Müllera v roku 1963 obsadili do svojho filmu Smrt si říká Engelchen, ktorý je adaptáciou rovnomenného dobového knižného bestselleru Ladislava Mňačka. O rok neskôr mu Klos a Kadár zverili hlavnú úlohu v jednom z najvýznamnejších českých filmov polovice 60. rokov s názvom Obžalovaný (1964). Vlado Müller nezabudnuteľne stvárnil aj ďalšie postavy vo filmoch režisérov zvučných mien, napríklad Paľa Bielika v dráme Majster kat (1966), Juraja Jakubiska Kristove roky (1967), Martina Hollého ml. Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971) alebo Stanislava Barabáša v dráme Tango pre medveďa (1966).
Sedemdesiate roky minulého storočia znamenali nástup televíznych inscenácií a aj pre Vlada Müllera množstvo zaujímavých hereckých rolí. Patrili medzi ne napríklad tie v seriáli Stanislava Párnického Straty a nálezy (1975) či v trojdielnej inscenácii Americká tragédia toho istého režiséra (1976), v ostravskom televíznom seriáli Přátelé Zeleného údolí (1980), v klasickej dráme Williama Shakespeara Othelo (1972), v rozprávkovom filme Zhŕňajova nevesta (1978) alebo v televíznej dráme režiséra Franeka Chmiela Chlap prezývaný Brumteles (1982). Šírkou svojho talentu a schopností dokázal Vlado Müller nesmierne citlivo zobraziť osud človeka v dojímavom príbehu o starnúcom námestníkovi veľkého podniku, ktorý sa po viacerých infarktoch dostáva predčasne do dôchodku a o malom chlapcovi, ktorý ťažko prežíva matkin vzťah k novému mužovi. Obaja spoznávali svoju vzájomnú osamelosť a aj napriek veľkému generačnému rozdielu sa začal medzi nimi rodiť vzácny cit priateľstva a porozumenia. Za herecký vrchol považujú kritici Müllerovu kreáciu kaprála Hoferika vo filme Martina Hollého ml. Signum laudis (1980).
Po ťažkom pracovnom úraze na divadelných doskách v roku 1990 a následnej operácii sa Vlado Müller už do divadla nevrátil. Posledný raz stál pred kamerou v roku 1994, kedy si spolu s Karolom Machatom, Ladislavom Chudíkom a inými hercami zahral v televíznej adaptácii prózy Stanislawa Stampfla o zobrazení komplikovaných medziľudských vzťahov vychádzajúcich zo sporu medzi generáciami s názvom Psí život.
Vladislav Müller, otec známeho speváka Richarda Müllera, zomrel 20. júna 1996 v Bratislave vo veku 60 rokov.
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR