Štát má málo možností ako zabrániť vykupovaniu pôdy zahraničnými záujemcami
Tisícky hektárov sú už v rukách cudzincov
Ivan BROŽÍK
„Nazdávam sa, že skutočne môže hroziť postupná strata kontroly občanov Slovenskej republiky nad nie zanedbateľnou časťou svojho územia a práve jeho najcennejšej časti – poľnohospodárskej pôdy, ktorá by mala zabezpečiť sebestačnosť a riadne fungovanie štátu. Niektoré zdroje uvádzajú, že v súčasnosti je už v rukách cudzincov – fyzických osôb – viac ako pätnásťtisíc hektárov pôdy,“ upozornil v Národnej rade Slovenskej republiky poslanec „Obyčajných ľudí“ Miroslav Kadúc.
Slovensko pri vstupe do EÚ uplatnilo moratórium na nadobúdanie poľnohospodárskej pôdy cudzincom – fyzickým osobám – na sedem rokov, teda do apríla 2011. Toto obdobie bolo neskôr predĺžené až do konca apríla 2014. Tým sa malo predchádzať predaju slovenskej pôdy do iných rúk, ako sú tie slovenské. Napriek tomu však čoraz viac poľnohospodárskej pôdy končí v rukách zahraničných majiteľov.
Orientačná cena za prenájom poľnohospodárskej pôdy v niektorých európskych krajinách (eur/hektár)
Belgicko: 228,1/ha
Česká republika: 29,0/ha
Dánsko: 438,9/ha
Nemecko: 216,7/ha
Španielsko: 103,0/ha
Írsko: 255,9/ha
Litva: 9,6 /ha
Holandsko: 788,8/ha
Fínsko: 166,9/ha
Slovensko: 70 – 120/ha (v okolí Dunajskej Stredy)
„Zatiaľ nebolo nijakým spôsobom znemožnené, aby sa cudzinci – fyzické osoby – prostredníctvom právnických osôb, napríklad ako spoločníci spoločností s ručením obmedzeným, k poľnohospodárskej pôde dostávali a nadobúdali ju do svojej dispozície, pričom zabránením takéhoto stavu bolo nepochybne účelom moratória,“ konštatuje poslanec Kadúc.
■ ŠTÁT KRČÍ RAMENAMI
Keďže poslanec Kadúc v rámci práva na interpeláciu oslovil ministra pôdohospodárstva Ľubomíra Jahnátka, poznáme aj niektoré odpovede. Tie však nedávajú dôvod na optimizmus...
„Ministerstvo pôdohospodárstva neeviduje rozlohu pôdy, ktorej vlastníkmi sú cudzinci,“ tvrdí minister Jahnátek. „Evidencia pozemkov a vlastníckych vzťahov k nim je v kompetencii rezortu geodézie, kartografie a katastra,“ uvádza mierne nepochopiteľne minister pôdohospodárstva, pretože za slovo rezort si verejnosť vkladá ako synonymum ministerstvo. Zdá sa to skoro ako alibizmus, pretože riadiacim orgánom týchto inštitúcií by logicky malo byť ministerstvo pôdohospodárstva či vnútra. A ako riadiaci orgán by malo mať prístup k daným údajom. A nielen to. Aj prehľad o tom, na čo sa poslanec konkrétne pýta.
■ AJ MY SME ZVEDAVÍ
„Plánuje ministerstvo pôdohospodárstva vzhľadom na končiace sa prechodné obdobie prijať
opatrenia na obmedzenie nákupu pôdy cudzincami, resp. obmedzenia, ktoré vlastníkom pôdy uložia povinnosť využívať poľnohospodársku pôdu na účely pôdohospodárstva s cieľom garantovať potravinovú sebestačnosť Slovenska v budúcnosti?“ pýta sa opäť poslanec NR SR Miroslav Kadúc. Ministerstvo prostredníctvom jeho najvyššieho predstaviteľa argumentuje, že odpoveďou je program Moja pôda, ktorý spomíname v inej súvislosti na tejto stránke.
Slovensko má svojou rozmanitosťou pôdy od nivných dunajských úrodných pozemkov až po atraktívne a v Európe jedinečné tatranské lúky kapitál, ktorý inde vo svete má málokto. Pôda vždy bola zdrojom obživy obyvateľov tohto teritória a poskytovala aj priestor na voľnočasové aktivity, ako aj pre rozvoj spoločnosti.
„Súčasný korporatívny a liberálny kapitalizmus očami pôdnych jastrabov berie pôdu ako tovar: kúpiť – predať – zarobiť. Fetiš zisku nepozná etické, morálne ani iné zákony, len zákon priniesť zisk,“ myslí si poľnohospodársky odborník a niekdajší regionálny politik Jozef Fabián. A pokračuje: „Po roku 1989 sme na najúrodnejších pôdach Trnavskej tabule postavili škarnicľové haly – ako hovoria naši dedovia – a takto keby sme prešli Slovensko, zistíme, že investor u nás nevie stavať vo svahu v kamenistej pôde, ale len na černozemi. Osobne si myslím, že je to trestná činnosť, ktorou ubližujeme našim deťom vnukom a pravnukom.“
■ PUTO NAJPEVNEJŠIE
Ján Fabián tiež tvrdí, že „v Slovenskej záručnej a rozvojovej banke (ktorá garantuje program Moja pôda– pozn. red.) menia vedenie a krajských šéfov podľa politických nominácií a nie podľa odbornosti... Preto je pre roľníka istejšie a jednoduchšie radšej navštíviť súkromnú banku. ... Starý otec by povedal jabĺčko je pekné, len má vnútornú hnilobu. ... Tieto skúsenosti som získal od riaditeľov poľnohospodárskych firiem, ako aj farmárov – je to riziko a treba na to upozorniť“. A veru aj nad nasledujúcimi jeho myšlienkami sa treba zamyslieť: „V slovenskom poľnohospodárstve má slovenský roľník svoje opodstatnenie, ale len v spojení s pôdou. Od nej sa nedá odtrhnúť, je s ňou citovo a, žiaľ, už aj existenčne zviazaný. Fabriky a továrne po rozkrádačkách sme zatvorili, zahraniční investori opúšťajú hodinové haly a tiahnu ako ozajstní kolonizátori ďalej za lacnejšou pracovnou silou. Páni politici, poľnohospodárstvo je výroba potravín, a nie produkcia lacných topánok či stoličiek. Záhumienky, humná a políčka majú slúžiť tým, čo si na pôde majú prilepšiť, a nie urobiť z nich nádenníkov. Roľník a pôda sú pevne prepojení nielen finančne, ale aj citovo, a preto treba k tomu aj tak pristupovať!“