Dozreli sme pre dnešok alebo ešte len zrieme pre budúcnosť?
Tri námety do diskusie o Matici slovenskej
Ľudovít ŠOMŠÁK – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI
V auguste si pripomenieme 150. výročie založenia MS. Stačilo 12 rokov, aby sa stala historickou a morálnou autoritou pre národ. Podnes sú tieto roky žriedlom, z ktorého čerpáme energiu na nabíjanie našich vlasteneckých a morálnych batérií. Veľkí a múdri muži týchto rokov sú už na pravde Božej. Ostala už len pietna spomienka na nich, na dobové dokumenty a predmety v pamätných izbách a múzeách, ale aj duchovné bohatstvo, ktoré je hviezdnou ozdobou prebúdzajúceho sa národa v 19. storočí. Práve preto je legitímne sa pýtať, akí sme dnes, aká je súčasná MS?
Ponúkam jeden z množstva možných pohľadov na aktuálny stav MS a nás v nej. Možno v synergii viacerých pohľadov nám nastaví správne zrkadlo.
- PRVÝ NÁMET: RETROSPEKTÍVA A DNEŠOK
Ešte dnes sú evidentné následky vo vedomí verejnosti z nešťastného flirtovania zástupcov MS s politickými stranami alebo s ich reprezentantmi. Ešte stále nosíme topánky namočené v servilnej mláke politiky. Treba spriehľadniť vody a vymeniť topánky. Osobne si myslím, že by sme mali v MS kreatívnejšie reagovať na podstatné zmeny, ktoré sa udiali po novembri 1989 a následne po vzniku samostatnej SR. Aké služby môžeme s naším potenciálom ponúknuť štátu v rámci zákonom určených úloh. Nájdime odvahu modifikovať tieto úlohy, aby sa zreálnili v danom čase a v nových podmienkach. Potom si vydiskutujme, čo nám reálne za naše služby patrí. Dávame viac, ako berieme, alebo naopak? Prečo nás kvária vnútorné konflikty, osobná animozita, ktorá nesie znaky nenaplnených ambícií a, žiaľ, aj pochybných záujmov. Prečo sa nám nedarí predať mravčiu kultúrnu prácu a spoločenské aktivity MO, D MS a ostatných?
Je legitímne sa pýtať, aký je ľudský potenciál súčasnej MS a aký by mal byť z pohľadu aktuálneho stavu potrieb spoločnosti a matičného poslania. Sú dnešní riadiaci, volení aj vymenovaní zástupcovia MO, D MS, pracovísk, ústavov a archívov elitou MS? Reprezentujú jej morálnu a kultúrnu úroveň? Prečo odchádzajú z MS schopní ľudia, prečo o nich nebojujeme, prečo nabaľujeme balast s nulovou toleranciou a filozofiou blízkou sloganu: Kto nejde s nami, ide proti nám? Netrúfam si odpovedať na položené otázky. Sú však legitímne, aj keď vyvolajú u mnohých dotknutých nevôľu. Dá sa predpokladať, že tak matičná, ako i nematičná verejnosť si už sčasti odpovedala na tieto otázky sama, tam, kde žije a pozná miestne matičné pomery. Kedy si na ne odpovieme my?
Je legitímne očakávať od zástupcov MS, že budú spĺňať mravné, morálne, vlastenecké aj odborné predpoklady na výkon funkcie. Je legitímne od nich očakávať, že budú pozitívne orientovaní, nekonfrontační, so zmyslom pre tímovú prácu a schopnosťou sebareflexie. Aká je naša šanca postupne získavať súčasnej MS spochybnenú morálnu autoritu, úctu spoločnosti a pozornosť médií? Aj tá naša matičná súčasnosť raz bude históriou, pod ktorou budeme podpísaní. Môžeme s čistým svedomím povedať, že bude žriedlom nádejí?
- DRUHÝ NÁMET: POTREBA SEBAREFLEXIE
Narcisový vírus vlastnej dôležitosti a neomylnosti ešte stále ovláda softvér niektorých jednotlivcov a pokračuje v permanentnom boji nielen so skutočnou hrozbou, ak taká je, ale aj s vykonštruovanou hrozbou. Potom nasleduje personifikácia okorenená invektívami, nepodloženými obvineniami, upodozrievaním až po nebezpečné značkovanie ľudí. To nepochybne vnáša nepokoj a neistotu do vedomia nielen matičnej verejnosti. Dodávam, niet lepších ani horších Slovákov, sú len Slováci, dobrí a zlí, ako ľudia. Vážme slová i skutky. Zvádzame aj nezmyselné zápasy, ničíme si vzájomné vzťahy, vytráca sa z nás človečina slovenských samôt, nostalgia teplej vrúcnosti domova. Na boľavé problémy nám neostáva čas. Nájdu si nás, a to v tú najnepríhodnejšiu chvíľu. Jastraby poškuľujú po kreslách, snívajú o učebniciach so svojimi menami, o bustách a prehadzujú ľudí z dobrého brehu (to je ten ich) na druhý – zlý breh. Uniká im, že tie brehy spája rieka plná spoločného života, spoločných ľudských i národných záujmov, osudov v spoločnom čase a priestore.
Mal som tú česť byť prehadzovaný z brehu na breh a nebolo to nič príjemné. Dnes, to nie je dôležité, len minulé a poučné.
Čo strácame nezmyselnými zápasmi medzi sebou, ešte nezmyselnejším delením ľudí či rozdeľovaním? Určite strácame súdržnosť, vieru vo vlastné sily, vzájomný rešpekt, úctu a úspešne sa zamotávame vo vlastných osídlach. Dovolíme emóciám ovládať naše racionálne prístupy a riešenia. Vajatáme na krížnych cestách vlastného hľadania. Dokedy? A čo tak prestať s tým a dať priechod pluralite názorov, múdrosti starých otcov a trpezlivosti starých mám, pokore a viere v Boha a vo vlastné sily a schopnosti? Čo tak reflexiou naštartovať víziu pozitívneho prebúdzania vnútorných síl, viery, že na to máme, aby sme boli lepší, aby nám bolo doma lepšie ako vo svete. Nechajme spať sitnianskych rytierov a prebuďme v sebe tvorivú kreativitu, opustime neisté chodníky a vráťme sa na isté cesty – vlastnými silami riešiť problémy našich rodín, obcí, regiónu, MS.
Zdravý patriotizmus je ozdobou vlastenectva a motiváciou začať u seba a tam, kde žijem. Sebareflexia je ponor do tajomstva sebapoznania, ktoré nás posúva bližšie k potrebe konať dobro, otvára nám srdcia pre lásku a pomáha nám pokračovať v hľadaní zmyslu ľudského i národného bytia. Sebareflexia je aj prevencia, ktorá nás chráni pred nástrahami vonkajšieho sveta, vytvára predpoklad, že správne a včas vyhodnotíme, čo je dôsledok krízy a čo dôsledok vlastného pochybenia.
- TRETÍ NÁMET: MY A OBČIANSKA SPOLOČNOSŤ
Bolo by prospešné pre všetkých, keby aj MS svojím úsilím napomáhala rozvíjať nevládne štruktúry občianskej spoločnosti a zaradila sa aktívne medzi nich. Viem, vôbec to nie je jednoduché. Predpokladá to sebareflexiu a následne postupne meniť svoje vlastné myslenie, na konci ktorého je poznanie, že naše ľudské, národné, občianske a menšinové práva a slobody si dokážeme nielen obhájiť, ale ich aj zmysluplne rozvinúť. Plnohodnotnou účasťou v nevládnych štruktúrach občianskej spoločnosti zrazu zistíme, že nie sme sami. MS bude mať spojencov, ktorých dnes nemá, možno prestane byť výnimočná (ako ju mnohí chcú mať), ale svoju výnimočnosť zamení za výnimočnosť spoločnosti s úspešným príbehom našej SR. Nejde nám vari o to? V demokracii je to istota, že občania nedovolia, aby s nimi niekto manipuloval, aj keď ten niekto bol demokraticky zvolený. Naopak, navodí situáciu a atmosféru, v ktorej spoločne s vládnymi štruktúrami dokážu úspešnejšie čeliť dôsledkom ekonomickej i morálnej krízy, nezamestnanosti a devalvácii tradičných kultúrnych a národných hodnôt.
Systém nevládnych štruktúr občianskej spoločnosti je vymoženosť demokracie, ako taká je garantom lepšieho fungovania štátu, samosprávy, zníženia korupcie a vytvorenia priestoru pre spravodlivosť, občiansky zmier, posilní vedomie spoločnej štátnosti a spoločného ľudského i občianskeho údelu, vrátane skvalitnenia životných podmienok a dôstojného života našich ľudí. Fungujúca občianska spoločnosť je šancou , ktorú by sme si nemali nechať ujsť. Čím skôr, tým lepšie a naopak. Ak sa tej šance zľakneme, bude to bolestivý dôkaz, že naše vínko ešte nevykyslo. Piť sa nebude. Budeme si musieť počkať na ďalšiu šancu. A dovtedy, podľa zákona o historickej skúsenosti, sme odsúdení znášať dôsledky korupcie, nespravodlivosti a druhoradého sociálneho postavenia medzi občanmi Európskej únie. Môže sa stať, že budeme obeťou vlastnej nemohúcnosti, vlastného strachu a privodíme si pocity krivdy a zatrpknutosti. Bolo by to kruté poznanie, aj keď každé poznanie je plus pre skúsenosť a bod pre našu dozrievajúcu múdrosť. Dozreli sme pre dnešok alebo ešte len zrieme pre budúcnosť ?
Verím, že tie ďalšie námety, ak už nie sú v zásuvkách, tak sú určite v hlavách, kde dozrievajú, aby následne uzreli svetlo sveta.