Maťo Ďurinda: Slovensko nie je krajinou zaspatých šípkových Ruženiek
Zhováral sa Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: archív SNN
Martin „Maťo“ Ďurinda (nar. 1961) sa ako chalan chcel stať hokejistom, no napokon mu dal život namiesto hokejky do rúk gitaru. Naučil sa na ňu hrať sám, rovnako aj na klavír. Spievať ho učila jeho mama Margita Ďurindová, hlasová pedagogička na vysokej škole. V roku 1982 začal študovať na Univerzite Komenského, kde potom promoval z farmácie. Ako študent sa stretol s Ďurom Černým a Paľom Horváthom, s ktorými založil skupinu Tublatanka.
Kapela viac ráz zmenila personálne zloženie, až sa ukotvila v súčasnej zostave: Maťo Ďurinda – spev, gitara, klavír; Juraj Topor – basgitara, vokál; Peter Schlosser – bicie. Od jej vzniku v roku 1983 vyšli skupine tieto radové albumy: 1985 – Tublatanka, 1987 – Skúsime to cez vesmír, 1988 – Žeravé znamenie osudu, 1990 – Nebo, peklo, raj, 1992 – Volanie divočiny, 1993 – Poďme bratia do Betlehema, 1995 – Znovuzrodenie, 2001 – Pánska jazda, 2005 – Patriot, 2006 – Vianočný deň, 2010 – Svet v ohrození. Okrem toho Tublatanka vydala aj kompilácie: 1996 – Najväčšie hity No. 1 Pravda víťazí, 1996 – Najväčšie hity No. 2 Ja sa vrátim!, 2002 – Láska útočí, 2003 – Zlatá Tublatanka 20 rockov, 2006 – Gold, 2010 – 25 rockov (DVD záznam koncertu).
● Prvá zostava skupiny Tublatanka sa začala formovať už v roku 1982, ale oficiálne datujete vznik kapely o rok neskôr. Blíži sa tridsiate výročie a to už je čo bilancovať. Robíte to?
My bilancujeme priebežne. Má to svoj význam, aby sme sa mohli pozerať dopredu a tvoriť nové veci. Nápadov máme stále dosť. Sme aktívni a veríme, že nám to aj vydrží. Samozrejme, tridsiate výročie založenia Tublatanky si chceme primerane pripomenúť. Nielen preto, že nás teší, ako dlho sa držíme, ale najmä kvôli našim priaznivcom. No a to sa nedá inak iba pracovne, teda tým, že prídeme s niečím novým.
● Čo chystáte?
V budúcom roku vyrazíme na veľké turné po celom Slovensku aj po Českej republike, kde máme tiež veľa verných priaznivcov už od našich prvých verejných vystúpení. Na koncertoch v rámci chystaného veľkého turné bude znieť prierez celou našou tvorbou, ale aj nové pesničky. Pripravujeme na vydanie nový sériový album so štrnástimi skladbami. Verím, že novinka sa stretne s priaznivým ohlasom.
● Aký ohlas mal váš predchádzajúci radový album s názvom Svet v ohrození?
Album Svet v ohrození zaznamenal veľký úspech nielen v predaji, ale aj podľa spätných väzieb, ktoré sa k nám dostali od fanúšikov. Myslím si, že k tomu prispel aj rovnomenný antiteroristický videoklip k titulnej piesni.
● Kto bol tvorcom klipu a čo bolo inšpiráciou k filmovému stvárneniu skladby Svet v ohrození?
Vznikol v našej dielni. Od námetu a scenára cez kamerové zábery, strih a réžiu som sa toho ujal ja. Vedel som, čo chcem obrazovým stvárnením vyjadriť. Smutnou inšpiráciou mi bol dávnejší nepríjemný autentický zážitok. Pred rokmi som na dovolenke v egyptskom letovisku Sharm al Sheik na Mubarakovej promenáde zažil výbuch teroristickej nálože. Zahynuli tam vtedy aj turisti. Nám sa našťastie priamo pri explózii nálože nestalo nič. No ten výbuch vo mne osobne zostáva už navždy. Ostal mi v podvedomí s tým, že viem, ako je každý z nás kdekoľvek a kedykoľvek zraniteľný a smrteľný. Keď sa niekde udeje podobná tragédia, nenecháva ma to chladným a nezúčastneným. Ak raz človek niečo také zažije na vlastnej koži, na nezmyselné zabíjanie sa pozerá cez inú optiku ako vzdialení diváci kdesi pri televíznych správach. Do videoklipu Svet v ohrození som po hľadaní v archívoch zaradil aj strihové televízne zábery situácií pri rôznych teroristických útokoch. Ten klip je síce tvrdý, ale realistický. Všetci sme v ohrození, no aj to je, žiaľ, obraz dnešného sveta.
● Vidno, že mnohé veci, ktoré ovplyvňujú naše životy, vás nenechávajú chladným. Myslíte si, že rocková muzika ako nezanedbateľný segment kultúrneho dedičstva môže svet nejakým spôsobom zmeniť na lepší?
Netvrdím, že ho môže celkom zmeniť, ale môže k tomu prispieť. Rockeri po celom svete sa už desaťročia verejne angažujú v záležitostiach, ktoré ovplyvňujú život na tejto planéte. Nie je to len politickým obsahom textov mnohých svetoznámych umelcov, ale aj konkrétnymi akciami. Celosvetovo televízne vysielané podujatia v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch ako Live Aid proti hladomoru v Etiópii či za oslobodenie Nelsona Mandelu v londýnskom Wembley, ale aj vystúpenia za ochranu dažďových pralesov v Rio de Janeiro to boli megakoncerty, na ktorých účinkovali desiatky najpopulárnejších umelcov. Alebo pôsobenie Bona Voxa, speváka a lídra skupiny U2, ktorý sa neustále angažuje za oddlženie najchudobnejších krajín a prerozdelenie svetového bohatstva, to je ďalší príklad, a bolo by ich ešte mnoho. Podľa mňa rocková kultúra v mnohom prispieva k tomu, že ľudia vidia nádej na zlepšenie sveta.
● Tublatanka svojho času tiež prispela k zmene smutnej socialistickej reality vtedy, keď sa rúcali základy bývalého režimu. Ako to vidíte dnes?
Zrejme myslíte na to, že sme pri demonštráciách v novembri 1989 poskytli aparatúru na ozvučenie bratislavského Námestia SNP. Ako každý iný občan vidím to s odstupom vyše dvoch desaťročí. Som rád, že sme v správnom čase mohli prispieť k významným udalostiam a pomôcť zmeniť situáciu konkrétne takou formou. Nikdy sme sa tým nechválili, ale je fakt, že slovenskí rockoví hudobníci boli vtedy veľmi aktívni a nebáli sa dať otvorene najavo svoje presvedčenie. Veď aj my sme mali svoje dosť nepríjemné skúsenosti s vtedajšou vrchnosťou, ktorej v rámci kultúry najmä rockeri vždy ležali v žalúdku.
● O niečo neskôr sa neoficiálnou rockovou hymnou poprevratových udalostí stala skladba Pravda víťazí. Myslíte si so svojimi súčasnými životnými skúsenosťami, že pravda skutočne víťazí?
Mala by víťaziť. Veď to si azda praje každý normálny človek. Je však zjavné, že realita nám až príliš často ukazuje aj odvrátenú stranu verejného života, keď pravda je akoby relatívna a väčšina spoločnosti sa oprávnene môže obávať, že v mnohých oblastiach života sa presadzujú či až víťazia záporné hodnoty. Lenže s tým sa predsa nedá zmieriť a pritom aj normálne žiť. Hodnotový systém verejnosti sa dá zlými príkladmi pokaziť, ale verím, že tá slušná väčšina občanov chce, aby v spoločnosti boli uznávané a presadzované správne pozitívne hodnoty, podložené dobrými zákonmi. Všeobecná ľahostajnosť voči veciam verejným je to najhoršie, čo by sa nám mohlo stať, ale som presvedčený, že naša krajina má zdravé jadro. Tublatanka koncertuje po celej republike a my naživo vidíme, že ľudia dokážu dať najavo, čo si myslia. Toto naše Slovensko nie je a podľa mňa ani nebude „kráľovstvom zaspatých šípkových Ruženiek“.
● Ako sa podľa vás za posledné roky posunul hodnotový systém v oblasti, ktorej sa pracovne venujete?
Po zmene spoločenského systému pre všetkých tvorcov bolo, hoci predtým takmer nepredstaviteľným prínosom, najmä zrušenie cenzúry. Aj ekonomicky sme v rámci kultúry dostali voľnosť, mohli sme robiť každý, čo chcel, alebo presnejšie, na čo mal. V kontexte celej slovenskej kultúry je rocková hudba jedným, a veru nie zanedbateľným segmentom. Dnes už azda nikto nepochybuje o tom, že slovenskí tvorcovia v tomto kultúrnom segmente priniesli a chcú prinášať hodnoty, ktoré pretrvávajú a ostanú tu aj do budúcnosti. Hodnotový systém sa teda posunul k pozitívnemu výsledku v tom, že aj tá časť verejnosti, ktorá nie je veľmi rockovo naladená, uznáva, že kvalitné rockové pesničky môžu byť skutočným umením a majú svoje posolstvo. Nemusíme už dokazovať, že vieme ovplyvniť spoločenské dianie, musíme v tom iba pokračovať. Veď hoci len jedna kvalitná pieseň s dobrým textom dokáže pozitívne zmeniť postoj k životu jedného i viacerých recipientov, to je sociologicky dokázané. Slovenskí rockeri sú verejne aktívni, a to je dobre. No pýtam sa: Uvedomí si tu konečne niekto, že i naša práca prináša štátu nielen peniaze cez dane, ale aj pridanú hodnotu v rozvoji kultúry celej spoločnosti?
● Aká je dnes reálna situácia v slovenskej kultúre a konkrétnejšie v hudobnej tvorbe?
Pôsobím v tejto sfére tri desaťročia a vidím, ako sa veci menia a vyvíjajú. Niekedy na lepšie, inokedy na horšie. Po novembri 1989 si všetci slovenskí rockeri mohli najprv poriadne vydýchnuť, potom sme sa zhlboka nadýchli a relatívne dlhé a pekné obdobie sme mohli dýchať slobodne. To boli tie plodné deväťdesiate toky. Lenže už vtedy sa na scénu plazivo vkrádalo niečo, čo sa potom prejavilo ako vražedná vlna, ktorá takmer zmietla našu pôvodnú hudobnú tvorbu. Takže podľa mňa, po určitom období rešpektovania a azda aj prosperity pôvodná tvorba nielen v hudbe, ale aj v iných oblastiach kultúry je v súčasnosti reálne diskriminovaná.
● To znie priam zlovestne. Čo tým myslíte?
Pýtali ste sa, aká je dnes situácia. Poviem vám svoj názor, ale predtým sa treba obzrieť do minulosti. Kedysi tu bol jeden štátny rozhlas a jedna televízia. Tieto elektronické médiá v rámci rockovej hudobnej tvorby púšťali verejnosti len to, čo prešlo cez cenzorov. Dnes už je to pre mladých ľudí nepredstaviteľné, ale tak to bolo. Nevravím, že Tublatanka sa vtedy do vysielania nedostala, ale bolo to sporadické. Nahrať vlastný album bolo problematické, no nám sa to vďaka nespochybniteľnej popularite, ktorú sme získali neustálym koncertovaním, napokon podarilo vcelku úspešne. Po zmene režimu naša úspešnosť v predaji albumov, v koncertovaní, vo vysielaní piesní cez rozhlas i videoklipov cez televízie narastala. Darilo sa aj našim kolegom, čo nás vždy tešilo. Na svetlo sa dostali aj tí, ktorí boli predtým cenzormi absolútne zakázaní, no a vznikali aj nové kapely. Bola to zlatá éra. Veľmi sme si nepripúšťali, že sa to môže dosť rýchlo, i keď postupne zmeniť, a veru zmenilo sa to podstatne.
● Čo sa udialo?
Zlatá éra slobody tvorby a jej prezentácie bola úzko spojená aj so zlatou érou slobody médií. Veď aj o to išlo v prevratovom období, chceli sme slobodu vo všetkých sférach, teda aj v médiách. Tá spočiatku okrem slobody prejavu priniesla aj slobodu šírenia kultúrnych hodnôt, neskôr i pahodnôt či pakultúry, žiaľ. Médiá sa so zavedením duálneho systému stali postupne objektom aj nástrojom trhového mechanizmu, až sa zrazu ukázalo, že v mnohých oblastiach si prisvojili veľkú časť nielen spoločenského vplyvu a formovania verejnej mienky, ale aj reálnu moc. Vyvíjali sa ako samostatná sféra s vplyvom na politiku a ekonomiku, a tým aj na kultúru. Tie médiá, ktoré mali v programoch hudobné relácie, teda v deväťdesiatych rokoch vlastne asi všetky, začali určovať, kto zo slovenských autorov a interpretov je, a kto nie je pre verejnosť vhodný. Namiesto politickej cenzúry dostala hudobná sféra cenzúru ekonomickú.
● Ako sa to prejavuje?
Máme síce slobodu tvorby aj vystupovania i šírenia svojich diel, ale ako tvorcovia a šíritelia kultúrnych hodnôt nie sme skutočnými pánmi vo vlastnom „chotári“. Lebo reálna situácia je taká, ako ju podľa svojej vôle či svojvôle nastaví a nadiktuje éter, teda rádiá a televízie. Po roku 2000 sa to vyhrotilo až tak, že rádiá v slovenskom éteri sa vysielaním podobajú ako vajce vajcu a trpia dobre počuteľnou stratou identity. Iste, svet je globalizovaný aj v hudbe a my sme ozaj veľmi malí páni na to, aby sme svojou tvorbou zaplavili iné krajiny, ale vari by stačilo, aby sme mali priestor u nás doma. No ten je priam úbohý. Dostať dnes do éteru novú kapelu, to je ťažká úloha. Ja som prajný a chcem, aby sa domáca scéna rozvíjala, podporujem ju, ako len viem. Ale čo sa dá povedať šikovným muzikantom, ktorí dávajú svoje peniaze za nástroje, platia za priestory na tvorbu a skúšanie, potom za producentov a štúdiá, nahrajú dobrú muziku, ale do éteru ju nedostanú?
● Napríklad to, že slovenský éter v skutočnosti nepatrí Slovákom...
Iste, ja chápem, že v slobodnom podnikaní sa nedá a nebolo by dobré médiám diktovať, čo majú vysielať. Lenže ak štát rôznymi spôsobmi umožnil využívanie nášho vysielacieho priestoru zahraničným vlastníkom médií, mohol by sa zaujímať aj o to, čo s ním robia. Nie je predsa normálne, aby som si pustil v aute na diaľnici rádio kdesi pri Trnave a počúvam z neho tú istú muziku, ako keď idem po diaľnici niekde okolo Chicaga. Tam je logické, že nepustia slovenskú pesničku, ale tu u nás?! Iné štáty si domácu produkciu v éteri chránia. Francúzi a Poliaci majú zákon, že štyridsať percent hraných skladieb musí byť od domácich autorov. Podobné zákony majú aj Maďari, Taliani a Nemci. My sme otvorení zahraničnej produkcii až samovražedne.
● No predsa len, je tu jedna konkrétna rozhlasová stanica, ktorá vysiela iba slovenskú a českú populárnu hudbu.
Áno, rádio Hej. To je pozitívny príklad a čestná výnimka potvrdzujúca pravidlo. Vďaka za to, bodaj by toho bolo viac. Držím palce všetkým, ktorí chcú pomáhať našej kultúre. Viem, že v tom má svoju úlohu aj Matica slovenská, ktorú si vážim ako serióznu národnú a kultúrnu ustanovizeň. Pekne pozdravujem všetkých jej členov a priaznivcov.