Profesorka M. GBÚROVÁ: „Mala som šťastie hlasovať za zvrchovanosť Slovenskej republiky.“
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ
Medzi politológmi nie je veľa žien. Prof. PhDr. Marcela Gbúrová, CSc., (1954) je viac známa ako poslankyňa NR SR než politologička, hoci na svojom konte má diela európskeho významu. V súčasnosti je vedúcou Katedry politológie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Pochádza z Čiernej Lehoty v okrese Rožňava, vyštudovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte v Prešove.
Je členkou pracovnej skupiny akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, podpredsedníčkou Správnej rady Slovenského národného strediska pre ľudské práva, členkou Rady vlády SR pre národnosti a členkou Kurikulárnej rady MŠ SR. Výskumne sa orientuje na otázky národnej a občianskej identity a medzietnickej komunikácie, na problematiku ľudských a občianskych práv, politického systému Slovenskej republiky, na dejiny slovenského politického myslenia a aktuálne témy politického života v Slovenskej republike. Širšiu verejnosť zaujala publikáciou Jazyk v politike, politika v jazyku. Dlhodobo zastrešuje vedecko-výskumné podujatie Prešovské politologické dni, ktoré je dobre známe odborným špecializovaným pracoviskám na túto problematiku na Slovensku i v zahraničí.
● Ste profesorkou v odbore politológia. Politike na teoretickej úrovni sa venujete aj v iných oblastiach činnosti. Ako vašu prácu ovplyvnila skutočnosť, že ste boli aj reálnou političkou, poslankyňou NR SR?
Dopriala by som každému politológovi prejsť školou reálnej politiky, pretože len v nej možno overiť teoretické princípy fungovania politického systému. Mala som to šťastie, že do slovenského parlamentu som sa dostala v čase, keď sa premieňal prednovembrový politický systém na jeho demokratickú platformu. Navyše som bola priamym účastníkom, ako poslankyňa vtedajšej SNR, udalostí, ktoré viedli k vzniku Slovenskej republiky v SNR. Dobre si spomínam aj na historické hlasovanie poslancov SNR za vznik samostatného štátneho útvaru, osobitne na chvíľu vnútorného sústredenia, keď som nahlas do mikrofónu povedala hlasujem za zvrchovanosť Slovenskej republiky. Poslanecká činnosť ma zorientovala nielen v technológii tvorby zákonných noriem, ale najmä v tom, ako do ich tvorby vstupujú stranícko-politické záujmy. Na základe týchto skúseností viem odhadnúť mieru vstupu týchto záujmov do schválených zákonov. Viem niečo o súvislostiach medzi ich legalitou a legitimitou. Slovom, politickú skúsenosť, ktorú mám za sebou, som pretavila do svojich akademických povinností, medzi ktoré rátam publikačné aktivity a pravidelný kontakt so študentmi politológie. Prednášam teóriu demokracie. Jej základnou tézou je, že demokracia je ustavičný zápas medzi tým, aké to je a aké by to mohlo byť. Z tohto pohľadu ma znepokojuje aktuálna politická situácia a stav demokracie nielen na Slovensku.
● Na Slovensku jestvuje fenomén, aký azda nenájdeme nikde vo svete – odmietanie existencie vlastného štátu. Čo myslíte, prečo?
Odmietanie, resp. problematizovanie nového štátu bolo javom, ktorý som si nevedela v čase vzniku Slovenskej republiky celkom vysvetliť. Prijala som tento postoj u tých občanov, ktorí sa ťažko vzdávali svojej československej štátnej identity, ale aj u tých, ktorí mali obavy z toho, či slovenská politická reprezentácia bude postupovať podobnou tranzitnou cestou k demokracii a trhovej ekonomike ako česká politická reprezentácia. A tiež či vytvorí podmienky pre rozvoj individuálneho a skupinového identifikačného pluralizmu. Je paradoxné, že v priebehu času tí politici, ktorí radikálne odmietali samostatnosť Slovenskej republiky, stali sa jej dominantnými politickými činiteľmi alebo ju reprezentujú v diplomatických službách či v dôležitých medzinárodných inštitúciách. Naopak, mnohí z tých politikov, ktorí boli dovršovateľmi národno-identifikačného zápasu za štátnu samostatnosť, sú dnes už len pozorovateľmi politického diania. V súčasnosti sa tendencie odmietať Slovenskú republiku prejavujú najmä v tej časti straníckeho prostredia, ktorá si založila svoju politickú živnosť na rehabilitovaní historických tráum a na šovinizme. Som presvedčená, že väčšina občanov na Slovensku vníma Slovenskú republiku ako svoju domovinu, ako priestor, v ktorom chce žiť.
● Ako hodnotíte politický systém na Slovensku po roku 1989?
Ako postupné nastoľovanie partokratických pravidiel, ktoré sú otvorené ďalším spoločenským neduhom – lobokracii a mediokracii. Inak povedané, partos sa rozvinul na úkor demosu. Tento stav demokracie má aj svoje pragmatické dôsledky: nie odbornosť, občianska statočnosť a charakter človeka, ale členstvo vo vládnej strane, prípadne členstvo vo vplyvnej finančnej skupine prepojenej na vládne politické strany boli a, žiaľ, sú vstupenkami na výhodné či lukratívne pracovné pozície. Uvedený politický trend na Slovensku problematizuje základné hodnoty, na ktorých stojí demokracia. Myslím si, že každému súdnemu slovenskému občanovi je zjavné, že dosiahnuť v podmienkach terajšieho nastavenia politického systému ideál lincolnovského demokratizmu (demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu, v prospech ľudu) bude veľmi komplikované, ba priam nemožné.
● Ktoré oblasti spoločenského života nemáme zvládnuté a prečo?
Slovenská spoločnosť mala po roku 1989 pred sebou dva na seba nadväzujúce transformačné ciele. Po prvé, dosiahnuť vyrovnanosť transformácie občianskeho a politického občianstva na úroveň sociálneho občianstva. Po druhé, rozvinúť občiansky potenciál slovenských obyvateľov na úroveň moderných európskych štandardov. Tieto ciele predpokladali nastavenie vládnych priorít požadovaným smerom. Akú situáciu pozorujeme dnes? Priorizujú sa oblasti politických a občianskych práv, zanedbáva sa sociálny rozmer občianstva. Sme teda svedkami atypickej tranzitívnej situácie: namiesto smerovania k modernému občianstvu, ktoré predpokladá rovnomernú transformáciu vo všetkých troch úrovniach občianstva, máme do činenia s kultiváciou dvoch rovín, presne v obrátenom garde ako v predtransformačnom období. Tento negatívny trend možno registrovať najmä na extrémnych nerovnostiach v slovenskej spoločnosti. Konkrétne v sociálno-ekonomickej úrovni regiónov, na trhu práce z pohľadu mužov a žien, na nerovnostiach príjmovej, majetkovej a statusovej povahy, na nerovnostiach v spotrebe hmotných a nehmotných statkov, ale aj v nerovnostiach v prístupe k vzdelaniu a i. Ak si uvedomíme, že ani v politickej a občianskej dimenzii občianstva sme nepokročili výrazne dopredu, tak možno povedať, že v transformácii slovenskej spoločnosti po roku 1989 máme stále veľké deficity.
● Ak sa pozrieme na ponovembrovú politickú elitu, tak sotva v nej nájdeme obete komunistického režimu či ich potomkov. Je to spravodlivé?
Myslím si, že politické systémy chorejú na nedostatok mravnosti, slušnosti, korektnosti... Po roku 1989 sme mali pocit, že v demokratickom systéme, ktorý sme si zvolili, táto choroba vymizne a my budeme ľudsky a občiansky zdravší. Žiaľ, nestalo sa to. Ponovembrová elita zabudla, ako ste naznačili v otázke, na tých, čo mali pred novembrom dostatok vnútornej mravnej sily postaviť sa proti rozličným prejavom komunistickej politickej moci. Neviem, či je to spravodlivé, ale určite je to chyba ponovembrových politikov, ktorí mohli aj pomocou týchto ľudí nastoliť nové pravidlá politickej kultúry, do politiky vniesť viac mravnosti, slušnosti, korektnosti...
● Venujete sa otázkam národnej a občianskej identity. Napísali ste knižku Politika v jazyku, jazyk v politike. Je samozrejmosťou spojenie jazyk – politika aj v iných štátoch Európy?
Európsky integračný proces prináša napätie medzi národnou a európskou identitou, medzi národnými jazykmi a jazykmi medzinárodnej komunikácie v Európe. Nemožno sa podľa mňa spoliehať iba na „samočistiaci“ mechanizmus národného jazyka, aj keď treba zdôrazniť, že doteraz sa vždy vedel vyrovnať so všetkými spoločenskými a s technickými zmenami a nástrahami, s agresívnymi politickými vplyvmi a so závažnými spoločensko-historickými udalosťami. Dnešná situácia globálnej komunikácie je nová v tom, že vyspelá počítačová technika a elektronické médiá vedú k ochudobňovaniu a splošťovaniu nielen slovenčiny, ale napríklad aj anglického jazyka, ktorý sa považuje za hlavného favorita na svetový jazyk. Jazyková politika väčšiny európskych štátov, ktoré sú členmi Európskej únie, nie je zďaleka nastavená na uvedený typ inštitucionálneho usporiadania Únie. Skôr naopak. Nateraz je zameraná na aktívnu a pasívnu ochranu svojho štátneho jazyka, pričom v rámci plnenia medzinárodných dokumentov o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, jazykovým menšinám ochraňuje aj regionálne a menšinové jazyky na svojom území. Myslím si, že trend ochrany štátneho jazyka a jazykov národnostných menšín na Slovensku nie je uspokojivý, v mnohom odráža v tejto oblasti programové ciele doterajších vládnych zoskupení.
● Čo vás vyrušuje v slovenskej politike?
V prvom rade partokratické a lobokratické tendencie, ktoré sa najnovšie ukázali v plnej nahote v kauze Gorila. Nazdávam sa, že javy nekontrolovaného prerastania politiky a biznisu, ktoré, žiaľ, sú globálnym problémom a netýkajú sa len Slovenskej republiky, nerobia dobré meno politike ako takej. Nie je náhodné, že občania dávajú politike rozličné nepekné prívlastky. Svoje rozhorčenie z politiky a politikov vyjadrujú nízkou účasťou na referendách, vo voľbách, zakladaním nových politických strán alebo rozličnými formami protestov. Ak politici neurobia zásadnú sebareflexiu svojej činnosti, ak nezreformujú pravidlá parlamentného politického systému, neozdravia stranícku prácu a nevzdajú sa egoisticko-mocenských ambícií, slovenskú politiku čaká, podľa mňa, očistný kúpeľ. Mravný, hodnotový, vzťahový, personálny a generačný.
● Je slovenská spoločnosť schopná chápať širšie súvislosti politiky a rozhodovať sa na prospech celku?
Myslím si, že v tomto smere má slovenská spoločnosť veľa deficitov. Veľa pozitívneho v príprave na nový globálnejší rozmer politiky a hľadanie vzťahu medzi globálnou a lokálnou, nadnárodnou a národnou politikou môžu urobiť viacerí aktéri: škola, rodina, tretí sektor, kultúrne inštitúcie. A napokon samotní politici svojím osobným príkladom slušného správania sa a profesionálnym prístupom k funkciám, ktoré vykonávajú.
● Európska únia neuznáva strany na etnickom princípe. Lenže národné strany nie sú ničím výnimočným v štátoch Európskej únie. Ich význam rastie s prílevom emigrantov z cudzích kultúrnych spoločenstiev. Ako vidíte ďalší vývoj v Európe z hľadiska multikulturalizmu a národných politických strán?
Európska únia je založená na princípe jednoty v rôznosti. Z toho vyplýva, že realizačný priestor v nej môžu mať aj politické strany na etnickom princípe. Ich význam bude adekvátny inštitucionálnej profilácii Európskej únie. Ak by sa naplnil scenár jednotného európskeho štátu, potom by národné strany mali oveľa dôstojnejšie miesto v straníckej štruktúre, ako je to dnes. Z pohľadu idey multikulturalizmu, ktorá dominovala nie tak dávno medzi časťou európskych intelektuálov, boli etnické strany neprijateľným prvkom na politickej scéne Európy. Dnes je zjavné, že idea multikulturalizmu, ako to nedávno potvrdila aj nemecká kancelárka Merkelová, stratila svoju opodstatnenosť, pretože ju odmietla reálna spoločenská prax v jednotlivých štátoch Európskej únie.
● V poslednom čase sa stretávame s názormi, že Slovensko za vstup do EÚ zaplatilo vysokú cenu. Malo Slovensko šancu rozhodovať sa inak?
Myslím si, že legislatívna a politická situácia v Európskej únii je nastavená tak, že malé štáty, akým je aj Slovenská republika, nemajú väčšie šance robiť autentickú zahraničnú, ale ani domácu politiku. Dôkazom je nevydarený pokus jednej vládnej politickej strany o presadenie vlastného názoru na riešenie problematiky eurovalu.
● Môže hospodárska kríza spôsobiť skrat celého systému, respektíve zánik liberálnej demokracie?
Napriek súčasnej hospodárskej kríze pozorujeme značný nárast nepomeru medzi vzrastajúcimi ziskami súkromných korporácií a klesajúcimi príjmami ich zamestnancov nielen v štátoch Európskej únie, ale v celom svete. Táto skutočnosť jasne ukazuje, že princípy súčasného trhového kapitalizmu, nad ktorými drží ochrannú ruku neoliberálna ideológia, nie sú dobrým riešením pri tvorbe vyváženej distribúcie bohatstva a majetku vo svete. Ukazuje sa, že nerovnosť distribúcie príjmov je jednou z hlavných príčin terajšej krízy, ale súčasne aj jedným z potenciálnych zdrojov budúcich problémov v politickej, sociálnej a hospodársko-ekonomickej rovine. Neoliberálny kapitalizmus je zjavne v hlbokej kríze. Poprední svetoví ekonómovia a politici hľadajú východisko z tejto krízy. Uvedomujú si, že ak sa to nepodarí, globálnu ekonomiku čakajú sociálne nepokoje, vzrast nacionalizmu a ďalšie negatívne sociálne javy. Na nedávnom svetovom ekonomickom fóre v Davose naznačil zakladateľ tejto prestížnej inštitúcie Klaus Schwab jednu z možných zmien z doterajšieho kurzu prepojenosti politickej moci a biznisu. Táto zmena by mala spočívať v tzv. talentizme predpokladajúcom vyzdvihnutie kreativizmu pracovnej sily a morálky v politike a vo verejnom živote.
● V dôsledku krízy sa na Slovensku rozpadla vláda, hoci ideologické zameranie strán vládnej koalície bolo vážnou prekážkou už pri jej vzniku. Je vôbec hodnotová základňa strán určujúca pre vznik vládnych koalícií?
Politika na Slovensku je nateraz viac o mocensko-straníckych ako hodnotových spojeniach. Najbližšie parlamentné voľby ukážu, či táto situácia je trvalejším javom alebo je tu predpoklad zmeny. Nazdávam sa, že ozdravenie slovenskej spoločnosti sa týka rovnako občanov ako politikov. Tí prví by sa mali presadiť svojím aktívnym občianstvom a politici serióznou prácou na prospech celej spoločnosti.
● Sú súčasné politické strany na Slovensku schopné zabezpečiť stabilitu štátu a životnej úrovne obyvateľstva aj po voľbách?
Moderný stranícky systém predpokladá dosiahnutie želateľného stupňa modernosti vnútrostraníckej a medzistraníckej politiky. Ambiciózne politické strany, ktoré chcú dosiahnuť želateľný stupeň modernosti, porovnateľný s modernými európskymi straníckymi subjektmi, musia v prvom rade nastaviť vysoké mravné a profesionálne kritériá na úrovni personálnej politiky. Súčasne vytvoriť primeraný priestor na komunikáciu s odbornou komunitou na univerzitách a vedeckých inštitúciách doma a v zahraničí. Vytvorenie tohto priestoru súvisí najmä s prípravou straníckych dokumentov strategicko-taktického a prakticko-realizačného charakteru. Výsledkom uvedenej komunikačnej stratégie by malo byť, okrem iného, vyzdvihnutie vedomia politickej zodpovednosti za riešenie vecí verejných. To je podmienkou získavania dôveryhodnosti strany vo verejnom živote. Keď sa tento modernizačný trend aspoň sčasti podarí po voľbách dosiahnuť, je predpoklad, že veci verejné sa podarí riešiť pozitívnym smerom.