Dušan D. KERNÝ – Ondro Zimka je kysucký pevný bod, tvorbou sa mu podarilo otáčať výtvarným vesmírom. Je jedným z najlepších vkladov do slovenského výtvarného života, jeho príbeh je neopakovateľný tak , ako je neopakovateľný zážitok zhliadnuť, poznať jeho tvorbu. Vyhlásil to znalec a zberateľ JUDr. Anton Blaha pri otvorení výstavy v tomto roku jubilujúceho akademického maliara Ondreja Zimku (1937 v Turzovke-Hlinenom).
„Môžeme byť vďační, hrdí a spokojní, že máme takého majstra v našej Kysuckej galérii, že Kysuce majú takúto výstavu,“ vyhlásil predseda Žilinského samosprávneho kraja (ŽSK) Ing. Juraj Blanár, poslanec NS SR. Kysucká galéria podľa názoru prítomných istý čas driemala, ale teraz naplno ožila, rozjasnila sa dielami z tvorby Ondreja Zimku z posledných troch rokov. S týmto názorom sa stotožnil aj predseda ŽSK. Kurátorka výstavy Slovník cudzích snov Mgr. Paulína Obuchová pri prezentácii 126 nových diel autora z posledných troch rokov pripomenula aj jeho podiel na slovenskej knižnej ilustrácii – viac ako stovky kníh, najmä rozprávkových, ako aj tvorbu jedenástich kreslených filmov. Riaditeľka galérie v novo oživenom oščadnickom zámočku Mgr. Paulína Ondrišová pre čitateľov SNN zasadila výstavu do širších súvislostí – pripomenula aj oživotvorenie medzinárodného sochárskeho sympózia v inšpiratívnom lesoparku oščadnického kaštieľa v rámci osobitného medzinárodného programu podporovaného aj z regionálneho fondu rozvoja EÚ.
■ PODMAŇUJÚCA ATMOSFÉRA
Faktografia však nepovie nič o podmanivej atmosfére vernisáže, ktorá bola svojráznym vzájomným holdom Kysúc a Kysučana. Masovo navštívená, pôsobivo usporiadaná s typickým folklórnym sprievodom ukázala zreteľne, že umelec je tu doma nielen prorokom, ale takrečeno kráľom, rešpektovanou a uctievanou osobnosťou. S typickou skromnosťou a so šibalským prehľadom sprevádzal tvorca svojich hostí dvomi poschodiami sál. Naplnili ich jeho veľkoplošné obrazy na dreve a originálne objekty, ktorými v posledných rokoch prekvapivo zaujal.
Sú to jednak drevené maľované kone s jazdcami i bez nich, sú výnimočným artefaktom spájajúcim ľudovosť, hravosť, pripomienku zaniknutej tradície detskej hračky s ojedinelou fantazijnou maľbou. Potom sú to drevené hranoly, niektoré so šikmou hornou stranou rôznej veľkosti – vysoké ako cestné stĺpy či komorné plastiky. Prekvapujúce kombinácie farieb a námetov. Skosený hranol Vilija pod zlatými dubmi (Vilija – Vianoce) má napr. 16x10x20 centimetrov, podobne akoby pripomienka Madony Da Vinciho Bronzový úsmev či magická Červená hmla – to všetko je kúsok veľkého maliarovho sveta na dreve, ktorý možno mať ako posla. Previazanosť autora s tradíciou možno badať aj na komornom hranole Narodenie v mrazivom ráne (15x25x10 – 2011) či takmer na výtvarnom žarte – pomaľovanom drevenom vandlíku na halušky, ktorému autor vdýchol obraz Madona s hviezdou. Podobné je to s kúskami samorastov oživených neopakovateľnou maľbou a novou trvácnosťou, napr. Ďuro Vinca Šikulu (12x17x31) alebo Pútnik z krajiny sv. Rastislava (67x26x11) či Anjel Sandra Botticelliho (14x10x28), všetko z roku 2011.
■ MAĽOVANÝ SVET
Opätovný návrat až do prvých rokov tvorby predstavujú rozľahlé maľby na peľastiach postelí, tentoraz však s novou farebnou silou príbehov žien – Ateh s vykrádačmi cudzích snov či fantázie Venuša z Hollmenkollenu. To všetko rozširuje autorov repertoár známy z obrovských vysokých malieb na doskách. Tvorba na malých drevených hranoloch či na koňoch drevenej jazdy zo Zimkovho ateléru sa líši od veľkých plôch priam demonštrujúcich rozvíjajúcu sa farebnosť autora v dielach Veľký a Malý voz (100 x 180 cm) z roku 2012. Alebo ešte rozsiahlejšej plochy impozantnej, ironickej k dnešku maľby na dreve Tri zakopčianske grácie na Petránkach (2011). Toto dielo azda poskytuje možnosti vnímať polonahotu troch postáv ako výraz spoločensko-realistického- kritického pohľadu citlivého autora. Je to do katalógu nezaradený, pritom na výstave pomerne dominujúci obraz líšiaci sa od fantazijných a snových scén Zimkovej tvorby.
Osobitným holdom autorovi je katalóg výnimočnej kvality kysuckých autorov – zostavovateľky Márie Ščuryovej a fotografa Jaroslava Veličku s textami takých autorov, ako je Ján Tužinský, Andrej Ferko či Juraj Štaffa. Strhujúce je aj vyznanie samotného jubilujúceho autora: „Maľujem tak, aby som raz, keď príde čas, vstúpil do svojich obrazov, medzi svojich rodákov, do krajiny, kde nezapadá slnko.“