Produkcia slovenského poľnohospodárstva mizne z našich stolov ako para nad hrncom
Ivan BROŽÍK
Úradníkom na ministerstvách porozdeľovali odmeny, o akých sa bežným občanom môže iba snívať, a šéfovia rezortov sa pobrali loviť do terénu volebné ovečky. Už mesiace tento štát nikto neriadi, nikto tu nevládne. Skutočné ovce zo salašov pritom miznú, chov dobytka je zdecimovaný, rastlinná výroba dožíva na celoplošnom siatí repky.
Slovenskému poľnohospodárstvu veľmi málo pomôžu chabé výzvy – „kupujte slovenské výrobky“. Národné hospodárstvo nemôže fungovať, ak nefunguje jeho primárny sektor alebo ktorákoľvek jeho časť. A tou určite poľnohospodárstvo je. Je zarážajúce, že táto takmer stredoškolská poučka ešte nedošla našim superekonómom a kindermanažmentom slovenských ministerstiev s dosahom na hospodárstvo štátu. Chovatelia hovädzieho dobytka v Rakúsku dostávajú štátnu pomoc, teda od svojej vlády vo Viedni, vo výške 297 eur na kus. U nás? Slovom – päť eur. Nech naši ministri, cestujúci po vidieckych regiónoch Slovenska, gazdom zdôvodnia, prečo tento rok chovatelia dobytka u nás už nedostanú 47 miliónov eur celkových podpôr, ale len 18, teda iba tretinu. To by boli iné rozhovory! V každom volebnom programe sa čaruje so slovkom nezamestnanosť a jej riešenie. Slovenské poľnohospodárstvo momentálne zamestnáva asi sedemdesiat tisíc ľudí. Jeho celoštátny potenciál je však dvojnásobný. Európska únia podľa Lisabonskej zmluvy nefunguje na princípe malých a veľkých štátov. Naopak garantuje rovnocennosť, spravodlivosť a rovnaký podiel na rozhodovaní. Tak prečo je objem poľnohospodárskych dotácií do „starých“ štátov Únie päťnásobne vyšší ako do nových, vrátane Slovenska? Prečo sme na pokyn z Bruselu museli znižovať stavy dobytka, prečo máme stanovené likvidačné kvóty na výrobu mlieka, prečo nesmieme obrábať pôdu?
Na vlaňajšom stretnutí poľnohospodárov v Nitre predseda Poľnohospodárskeho družstva (PD) Prašice Jozef Urminský informoval, že na základe „metodiky“ z Bruselu bude musieť jeho družstvo úhorovať 305 hektárov pôdy. Sedem percent celkového pôdneho fondu musí u nás úhorovať každé PD! Ale aj tí farmári, ktorí hospodária samostatne.
■ BRUSELSKÉ SELANKY
Keď sa naši ministri alebo premiérka vyberú do Bruselu, čo tam vlastne robia? Ako obhajujú naozaj existenčné záujmy Slovenska? Dajú prednosť atraktívnej fotografii s pani Merkelovou pred nepríjemnými rokovaniami a predkladaním námietok? A akou mierou poznania je vybavená veselá novinárska družina, tvoriaca pomerne často sprievod tých našich, aby mohla zaznamenať ich stisky rúk s potentátmi Európy? Českí predstavitelia v Bruseli protestujú, rokujú, avizujú vzdor. Dokonca českí farmári si za spoločné peniaze najali profesionálnych lobistov a poslali ich do Bruselu, aby vyrokovali aspoň niečo v ich prospech.
■ OSAMELÝ OBHAJCA
Odborník, ktorý jedno desaťročie viedol Slovenskú poľnohospodársku a potravinovú komoru, predseda PD z Nových Sadov Ivan Oravec na vyššie spomínanom stretnutí v Nitre varoval: „Nemôžeme zostať pokorní. Veď pokorní sú tí, ktorí bez slova položia svoju hlavu na klát.“ Ivan Oravec tiež upozorňoval, že pôdu, ktorú teraz úhorujeme na pokyn z Bruselu, si o niekoľko rokov poskupujú farmári z celej Európy. A budú na nej vyrábať. Ak im už teraz patrí polovica európskeho trhu, potom po získaní pôdy budú diktovať dumpingové ceny oni. Ivan Oravec pri inej príležitosti pripomenul, akými cestami sa jednotlivé krajiny EÚ usilujú ochrániť domácich producentov. Vo Francúzsku napríklad pripravujú zákon o znížení daní poľnohospodárom a tiež o štátom podporovanom poistení proti škodám na úrodách. V Taliansku chcú výrazne dotovať nákup produkcie priamo u výrobcu. V Dánsku skresávajú poľnohospodárom všetky poplatky, znižujú ich daňové zaťaženie a prijímajú ekonomické balíky na podporu ich produkcie. V Poľsku je taká miera štátnej podpory, že produkcia v agrosektore z roka na rok rastie.
■ A OPÄŤ OTÁZKY
Prečo má Slovensko toľko rôznych a neraz aj znesvárených, navzájom sa požierajúcich stavovských organizácií? Prečo máme dve agrárne komory, načo a komu slúžia dve potravinárske komory? Chcú toho naozaj naši roľníci od vlády veľa? Už pred dvomi rokmi za nich odpovedal Ivan Oravec a jeho odpoveď je aktuálna aj dnes: „Nechceme nič viac, iba rovnaké podmienky na podnikanie ako naši kolegovia z pôvodnej EÚ-15. Je verejne známe, že sa nebojíme konkurencie, ale nerovnakých podmienok. Tento náš ‚sen‘ sa však skôr vzďaľuje, ako napĺňa. Roľník v niektorých obciach so strachom otvára už i obálku, v ktorej sa nachádza záväzné nariadenie obce o daniach.“