Pripomíname si 73. výročie vzniku slovenského štátu, neskoršej prvej Slovenskej republiky
Dušan D. KERNÝ
Rozhovor s predsedom Matice slovenskej Mariánom Tkáčom o nevyhnutnosti v povolebnom období odstrániť nedostatok pravdivého poznania našich dejín a zmeniť názor verejnosti, že 14. marec musí rozdeľovať slovenskú spoločnosť
Matičné noviny v čase vyvrcholenia volebného vývoja 2012 väčšinu tohto vydania venujú 14. marcu – čo to podľa vás ako predsedu, vydavateľa, teda Matice slovenskej, môže priniesť?
Po tej špine a neuveriteľných či už pravdivých alebo nepravdivých škandalóznych informáciách v rámci naháňania či odháňania voličov – kto sa v tom vyzná? – môže náš pohľad smerom dozadu len pomôcť na ceste dopredu. Po voľbách sa predsa vždy linajkuje nasledujúci vývoj. Predovšetkým však, a to si najviac želám, ide o odtabuizovanie témy zbytočne zahalenej do hmiel nepoznania, či ešte horšie – polopoznania. Som presvedčený, že platí ono biblické: „Poznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ Ide už len o pravdu, o jej seriózne hľadanie bez klapiek na očiach.
Ako pre známeho autora historických, popularizačných literárnych diel, ale aj rozhlasových a televíznych dramatizácií – aký to má v dnešnej atmosfére slovenskej spoločnosti význam?
Hľadať, či dokonca dobýjať sa k pravde, má vždy význam. Nedostatok pravdivého poznania o našej dávnej minulosti, ale i tej nedávnej, sa odzrkadľuje na našej prítomnosti plnej tápania i niečoho, čo slovenské doterajšie dejiny vlastne nepoznajú: dnes akoby si lož sadla za stôl, akoby platilo, kto neklame, ten ani nežije! Keď si mi pripomenul rozhlasové seriály, v poslednom sa venujem rodu Pružinskovcov, z ktorých pochádza Dr. Mikuláš Pružinský, minister financií v rokoch 1939 – 1945. Ten muž bol takým ministrom financií, akého sme po ňom ešte asi nemali, a ktovie, či budeme mať. Ten muž neváhal podpísať daňový doplatok a penále pre „Mikuláša Pružinského“, a na pripomienku tajomníka, že podpisuje pokutu pre seba, odvetil, že v tej chvíli on je ministrom financií a nie Mikulášom Pružinským. A keď prechádzal na starom úradnom aute (nové si nekúpil) miestom, kde financi vyberali daň na čiare, teda poplatok za dovoz potravín do Bratislavy, službukonajúci financ ho spoznal, zasalutoval a posielal auto ďalej. Minister však vytiahol z vrecka papier a požiadal: „Tu je zoznam potravín, ktoré veziem, manželka všetko spísala, prosím vyrubiť daň!“ Po vojne aj Mikuláša Pružinského súdili a odsúdili. Sudca Karel Bedrna mu položil otázku: „Proč jste se tedy stal ministrem financí 14. marca 1939?“ a Pružinského odpoveď: „Nuž ak už tu štát bol, bolo isté, že potrebuje súdy, úrady, školy, cesty, poštu, železnicu aj štátne financie. Tým, žeby som bol neprijal ministerské kreslo, nič by sa nebolo zmenilo, akurát ministrom bol by zaiste nacista, Nemec, ako to bolo v protektorátnej vláde, a ten by výlučne slúžil nacistickým záujmom.“ Nezaslúžia si skutky napríklad takého muža, aby sa na ne nezabúdalo? Nemôžu nás inšpirovať v časoch, keď nekradnúť je pojmom takmer neznámym?
Cieľom – súdiac podľa vašich vyjadrení – je nielen odstrániť akékoľvek tabu vo výklade slovenských dejín, ale aj pokus odstrániť názor, že 14. marec musí rozdeľovať slovenskú spoločnosť, je to tak?
Je to tak! Myslím si, že nastal, či nastáva čas, aby sme odložili bokom apriórne áno-áno, nie-nie. Sú dva také dátumy v našich novodobých dejinách, ktoré akoby sa nevedeli „zmieriť“: 14. marec a 29. august. Bol by však 29. august nebyť 14. marca? Vzácna žena, matičiarka a v mladosti partizánka Eva Kristinová odpovedá: „Marec 1939 a august 1944 sú dva medzníky, bez ktorých by sme neboli. Bez prvej Slovenskej republiky by nebolo mohlo vzniknúť Slovenské národné povstanie, lebo by nebola armáda a zbrane. A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu.“ Ak toto dokážeme s pokojnou hlavou pochopiť, začneme chápať aj logiku našich dejín. Napokon, aby som vec trochu odľahčil. Veď 14. marca sa predsa v dejinách udiali aj iné veci: pápež Pius VI. na žiadosť Márie Terézie nariadil ešte 21. júla 1777 sláviť vo všetkých kostoloch monarchie liturgickú spomienku na obidvoch solúnskych bratov práve 14. marca a v rovnaký deň roku 1909 oslobodil pápež Pius X. spod Párvyho obžaloby Andreja Hlinku. To isté platí napokon aj o 29. auguste: v roku 1526 porazili Turci pri Moháči Uhrov.
Slovenská politika nemala 14. marca 1939 vo vtedajšej strednej Európe a vtedajšom veľmocenskom rozložení síl nijakú inú alternatívu – v dejinách Slovenska sa to potom ešte niekoľkokrát opakovalo – prečo nemáme pochopenie pre 14. marec 1939, deň, keď sa po prvý raz legitímne odhlasoval zákon o slovenskom štáte – a napriek neskorším desaťročiam masakrovania slovenských dejín, ako aj doslova ich účastníkov – snaha o vlastnú štátnosť už nikdy nezanikla?
Vytrvalé ignorovanie tohto dátumu je už na prvý pohľad rovnako čudné, ako keby sme si nepripomínali narodeniny napríklad starého otca len preto, že počas jeho života sa mu pritrafili aj nedobré skutky. Dodnes pretrvávajúca výčitka, že Slováci 14. marca 1939 „rozbili Česko-Slovensko“, je nepravdivá. Osud Česko-Slovenska bol spečatený dávno predtým, vedel o tom aj Beneš, keď nasadol na aeroplán a nechal národ napospas osudu. Napokon priamy svedok Pavol Čarnogurský povedal, že Slováci si „zachraňovali holú existenciu – slovenský štát bol výsledok neslovenských záujmov a jediná možnosť záchrany národného života“. Veď 14. marca 1939 sa nestalo nič iné, teda nič menšie ako záchrana Slovenska a Slovákov pred rozparcelovaním! A pokiaľ ide o smutné udalosti, ktoré prišli po tomto dátume, pýtajme sa: keby nebol 14. marec, neudiali by sa? Veď nevinných Židov prenasledovali všade na okolí, teda bez ohľadu na dátumy. To isté napokon platí, ak už porovnávame, aj o 29. auguste. Smutný, tragický osud Židov bol po vypuknutí SNP neodvratný, každý už vedel, kam ich Nemci odvážajú. Aj preto ich zachraňoval, kto len vládal, preto je tak veľa Slovákov zapísaných medzi spravodlivými v Yad Vašem. Napokon vezmem si na pomoc Eugena Löbla, slovenského vlastenca židovského pôvodu, ktorého o. i. odsúdili v známom procese so Slánskym a spol.: „Musíme otvorene povedať, že slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a pred maďarskou okupáciou... nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.“ Teda nejde o nič iné, len o objektívne zhodnotenie doby, ktorá – slovami mladého historika Martina Lacka – „znamenala pozitívnu skúsenosť národa s vlastnou štátnosťou“.
Boli ste priamym účastníkom, ako aj aktérom posledného slovenského zdvihu k štátnosti – v čom sú
a v čom nie sú podľa teba historické paralely, ako aj poučenia osobitne pre matičné úsilia, matičnú pôdu a matičné médiá?
Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, to nie, ale akýsi inde nevídaný „strach“ z osamostatnenia sa bol rovnako pred rokom 1939, ako aj pred rokom 1993. Siedmeho marca 1939 sa Tiso opýtal financa Dr. Hrnčára: „Sme my Slováci finančne sebestační?“ a keď počul, že v rozpočte nám asi bude chýbať štvrtina príjmov, konštatoval: „Vyhlásiť štát je ľahko, ale udržať ho!“ Pred januárom 1993 som patril do neveľkej skupiny ekonómov, ktorí tvrdili – a mali pravdu –, že netreba sa báť, že na to máme. A to považujem aj za poučenie pre matičnú i nematičnú prítomnosť. Netreba sa báť, lebo toho, kto sa bojí, ostatní sa neboja.
Sú matičné médiá otvorené pre plejádu odborníkov, ktorí sa 14. marcom po roku 1990 zaberali ako vedci a výskumníci a nie ako publicistickí propagandisti – veď napríklad neprístupné a nezverejnené denníky Karola Sidora, jedného z hlavných postáv rokov 1939 – 1940, vyšli až v roku 2011!
Samozrejme, že sú. Treba dať možnosť pozerať sa na 14. marec či 29. august a všetko, čo po nich nasledovalo otvorene a zo všetkých možných hľadísk. Len tak nás „pravda oslobodí“. A pokiaľ ide o vás, pán redaktor, neviem sa dočkať chvíle, kedy ponúkneš matičnému vydavateľstvu slovenský preklad knihy Wolfganga Venohra Aufstand der Slowaken, der Freiheitskampf von 1944, ktorá vyšla pred dvadsiatimi rokmi! Nie je čudné, že za toľký čas, nebyť tvojej recenzie, boli a sú utajované pred nami zaujímavé informácie. Napríklad, že „päť rokov samostatného štátu rozhodným spôsobom upevnilo národné sebavedomie Slovákov a rast národnej sebadôvery bolo v období štátnej samostatnosti cítiť na každom kroku“. Aj tu je odpoveď na otázku, prečo sa vlastných dejín bojíme ako hádam nijaký iný národ na svete. Ktosi nám celé veky tajil a prekrúcal pravdu o našich predkoch i o nás a zdá sa, že ani po „osudových“ dvadsiatich rokoch slovenského štátu číslo dva to nie je inak. Čas na zmenu dozrel, ak neprezrel. Dajme sa do toho, Slováci!