AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
V auguste sme si pripomenuli nedožité deväťdesiatiny spisovateľa Vladimíra Mináča. Odzneli vážne slová o spisovateľovej osobnosti. V televízii odvysielali medailón Pod hasprunskou hruškou. Všetko bolo smrteľne vážne, ale Baťko, ako sme ho volali, bol aj srandista. Najvýstižnejšie ho charakterizoval Štefan Moravčík: „Sadol si pod slivku a rozprával ako boh. Bol to mysliteľ, akých je málo. To, čo vedel a zažil, rozdával rád a celkom nezištne. Keď išlo o kamaráta alebo o vec, vedel poslať do riti aj veľkého inkvizítora Lajoša Pezlára.“
V sedemdesiatych rokoch Mináča zvolili za predsedu Matice slovenskej. Spolu s politicky nespoľahlivými matičiarmi sa aj on dostal pod starostlivý dohľad vládnych ideológov. Ideologický tajomník Pezlár patril medzi najzúrivejších. Augustín Maťovčík spomínal, ako Baťko s matičiarmi rokovali kdesi na chate. Profesor Karol Rosenbaum bol znamenitý imitátor. Napodobňoval kápa päťdesiatych rokov Karola Bacílka a neobišiel ani postrach rokov sedemdesiatych – veľkého inkvizítora Lajoša. Režim mal všade svoje uši. Hneď na druhý deň Mináča pozvali na Ústredný výbor KSS a spytovali sa ho, kto si to dovolil napodobňovať súdruha Pezlára.
„No čo? Asi som to bol aj ja. Ak chcete, môžem vám to zopakovať!“ odpovedal Baťko. Potom sa na vec zabudlo. Podobne ako sa zabudlo aj na cirkus, ku ktorému došlo pri kladení vencov na Námestí SNP. V prvom rade pred partizánskymi sochami Jána Kulicha nechýbal ani Pezlár. Mináč sa na námestí objavil celkom náhodou. Hneď spustil zostra: „No pozrime sa, zas je tu ten aparátnický k...t.“ A Lajoš sa dal na útek. Chcel to Mináčovi vrátiť na zjazde slovenských spisovateľov. Tam však všetko prebiehalo podľa okrídlenej vety básnika Vlada Reisela: „My si tu takto pekne pijeme a vonku zúri socializmus.“ A Mináč Pezlára privítal írečito: „Ahoj, ty k...t!“ Lajoš chcel byť vtipný. V príhovore k spisovateľom povedal čosi ako: „Vážení súdruhovia spisovatelia. Ja som mal pocit, že ma tu nik nepozná, ale to nie je pravda. Naopak práve Vladimír Mináč ma spoznal a prihovoril sa mi slovami: Ahoj, ty k... t!“ Lajošove doznanie vyvolalo všeobecnú veselosť, lebo sa sám konečne tituloval prívlastkom, s ktorým ho spájala väčšina prítomných.
Keď sa Lajoš sťažoval na najvyšších miestach, Baťko zvykol reagovať po svojom: „Môžu ma bozať!“ Bohémsky enfant terrible Mináč bol povstalec, poslanec a poriadny spisovateľ v jednej osobe. Vážnosť požíval aj v očiach najvyšších, preto si mohol dovoliť viac ako iní. Spolu s Jánom Solovičom podržal proti všemocnému Lajošovi aj dvojicu L+S. Milan s Julom uviedli úspešné predstavenie podľa jeho Výrobcu šťastia. Možno aj preto autori spomínaného dokumentárneho televízneho filmu o Mináčovi oslovili aj Milana Lasicu. Škoda, že akosi pozabudol spomenúť spoluprácu s Baťkom na tomto divácky úspešnom predstavení... Je pozoruhodné, že počas „nežnej revolúcie“ bol pre jej protagonistov tŕňom v oku väčšmi rebelujúci Mináč ako jeho úhlavný nepriateľ, hlavný ideológ Ľudovít Pezlár.
Potešilo ma, keď som sa dopočul, že sa Mináčov syn Vlado rozhodol zvolať otcových kamarátov, aby si pospomínali na zážitky s otcom. Možno si niekto spomenie, ako sa na posedení pri jednej z mnohých Slovesných jarí v Martine pokúsila Baťka vytočiť jedna úspešná herečka. Nonšalantne si kľakla pred ním na stôl a pridvihla sukňu. Baťko zodvihol tvár od neodmysliteľnej vodky a pokojne sa obrátil na susedov: „Zložte ju, lebo spadne!“ Ako a kto ju zložil, to si nepamätám, viem len, že Vlado Mináč ďalej pokračoval vo svojich múdrych úvahách. Dúfam, že sa pri stretnutí Mináčových kamarátov vyvalí aj riava žartovných spomienok a vznikne úsmevná knižka o skvelom človekovi a spisovateľovi.