KOMENTÁR
Voda vezme viac, ako priplavila
Ivan BROŽÍK
Júnové povodne sú v tomto čase už (verím) spravodajskou minulosťou. Čo z nich zostalo, to sú nanajvýš špekulácie o tom, kto a ako na nich zarobí. Milí občania, nedajme sa pomýliť! Aj teraz platí, že tí, čo majú najmenej, prídu o najviac. Je to nielen krutý zákon logiky, ale aj jedno z ekonomických pravidiel a napokon aj slovenská obyčaj. Vôbec sa nezaoberajme škodami na majetku tých boháčov, ktorí si svoje sídla zámerne postavili v záplavových oblastiach v atraktívnych lokalitách „horných desaťtisíc“ len preto, aby si mohli – slovami vodohospodára Petra Minárika – „priamo od kávičky zo svojej luxusnej terasy skočiť hlavičku do osviežujúcich vôd“.
Jedinú škodu, ktorú bude musieť niekto uhradiť za záchranné práce v takýchto lokalitách, utiahne štát, teda my všetci. Samotní postihnutí budú štedro odmenení zo svojich astronomických poistiek, prípadne ak už nestihli nehnuteľnosť poistiť, potom z dividend a rôznych iných podnikateľských výnosov. Poďme sa teda už teraz skladať na zaplavenú rekreačnú oblasť v Bodíkoch, na zaplavené Slovanské nábrežie pod Devínom – veď to všetko sú oblasti, v ktorých stavebníci stavali s vedomím, že ide o záplavové lokality. A tiež s vedomím, že štát, teda plebs, zaplatí ich súkromné škody. Skúsme si rozobrať model, ako bude fungovať štátna ekonomika po povodniach všeobecne. V prvom rade, tak ako každý občan od výplaty po výplatu či od dávky po dávku vlastní iba určitú sumu peňazí, aj štát v rámci rozpočtu disponuje ročne obmedzeným množstvom financií. Štát nemá bezodnú kasu a nemožno očakávať, že teraz začne pumpovať milióny do stavebníctva, údržby ciest, meliorácií, sanácie hrádzí. Ak to niekde musí urobiť, potom „štát“ obmedzí výdavky do rekonštrukcie škôl, posunie obnovu historických pamiatok, obmedzí zdroje do zdravotníctva – to je naozaj zjednodušený pohľad, ale ako model postačujúci. Je tu však aj iná možnosť – nakupovať finančné zdroje. Tá je mimoriadne drahá a doplatili by sme na jej použitie všetci. Nie teraz, ale o pár rokov. A povodne tu máme takmer každý rok. Štát je blízko hranice, v ktorej už musí zaťahovať záchrannú dlhovú brzdu a robiť ďalšie dlhy si jednoducho nemôže dovoliť.
Porozmýšľajme tiež o vplyve povodní na zamestnanosť. Každé novovytvorené pracovné miesto musí niekto nejako zaplatiť. To je neodškriepiteľný fakt. Starostovia obcí postihnutých záplavami na to jednoducho nemajú. Disponujú iba zdrojmi na verejnoprospešné práce a na to majú ľudí „kontrahovaných“ dlhodobo. Primátori veľkých miest sú na tom rovnako a spoliehajú sa viac na dobrovoľníkov. Bolo by teda omylom myslieť si, že práce po povodniach ovplyvnia pozitívne nezamestnanosť. Skôr naopak. Na Slovensku je viacero malých a stredných výrobných podnikov, ktoré po záplavách na určitý čas či dokonca natrvalo rušia výrobu. Zamestnancov posielajú na dovolenky, čiastočne platené voľno, to v lepšom prípade, najčastejšie však na úrady práce. Po odznení povodní sa síce môže ukázať v niektorých odvetviach nárast produkcie, napríklad v stavebníctve, to je však spôsobené len presunutím zdrojov. Povodne majú aj podľa analytika Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz Martina Vlachynského vždy a za každých okolností iba negatívny ekonomický vplyv.
„Zdroje, ktoré sme mali odložené na letnú dovolenku, nákup chladničky alebo opravu výtlkov, budú namiesto toho použité na odstraňovanie povodňových škôd,“ povedal Martin Vlachynský pre TASR. Hrubý domáci produkt síce môže vzrásť, ale práve takáto situácia je podľa neho príkladom, že HDP je ako meradlo bohatstva v spoločnosti zavádzajúce. „Predstava, že budeme bohatší len preto, lebo nám voda odplaví dom a my si namiesto toho postavíme nový, je scestná,“ skonštatoval analytik. Ak teda niekto zarobí, budú to väčšinou iba poisťovne (súkromné), pretože po povodniach zaznamenávajú zvyčajne nových klientov. Ak niekto prerobí, bude to občan, lebo – napríklad aj poľnohospodárska produkcia na Žitnom ostrove bude určite drahšia. A ak to niekoho nič nestojí, je to len štát, ten zas peniaze iba presúva z priehradky do priehradky. No ak by aj predsa musel vydať čosi navyše, platíme to zas len my.