V Piešťanoch na vlakovej stanici práve rekonštruujú vonkajšie priestory. Ľudia vybiehajú z vlakov – medzi nimi aj ja – musíme prejsť okolo celej staničnej budovy, až napokon vychádzame rovno pred pohostinstvom Romanca. Aké výstižné a priliehavé pre zatuchnutú a zafajčenú izbietku s výčapom a regálmi na dobošky... Autobus na myjavské kopanice mi odchádza až o hodinu a pol – vstupujem teda do Romance a prečkávam dlhé chvíle pri priemernom pive.
Opúšťajúc azda najznámejšie kúpeľné mesto na Slovensku uvažujem, čím iným sa ešte Piešťany preslávili. Futbalom určite nie, hokej takisto nie je žiadna sláva, azda kultúra, umenie... – áno, z „Píščan“ je predsa „fenomén“ slovenského hip-hopu a šoubiznisu Patrik „Rytmus“ Vrbovský! A je tam ešte Domov Ivana Stodolu, teda miesto, kam chodievajú slovenskí spisovatelia na tvorivé pobyty. Nuž, kultúra rovná sa kultúra, umenie jedno ako umenie druhé...
Dopremýšľal som sa až do Vrbového. Dozvedám sa, že autobus do mojej cieľovej stanice nedorazí, lebo nenastúpilo dosť cestujúcich na to, aby tam pán šofér musel zachádzať. Bude treba premýšľať ďalej – tentoraz o tom ako čo najmenej blúdiť kopanicami a dostať sa do Jablonky pri Myjave ešte pred zotmením.
Spred bývalej židovskej synagógy (stále stojac vo Vrbovovom a fajčiac pred autobusom) telefonujem Viťovi – našťastie je trpezlivý a počká ma v Jablonke na dohodnutom mieste, hoc budem meškať aj tri hodiny. Už sa opäť hýbeme. V diaľke na horizonte sa popásajú krásne hnedé kone.
Do Jablonky som sa dostal stopom. Pešo od konečnej zastávky by mi to trvalo približne hodinu, teda zhruba toľko, koľko som čakal na náhodný odvoz. Konečne sa stretávam s Viťom, ktorý sa medzitým stihol aj naobedovať a vypiť kávu.
Víťazoslav Kubička je hudobný skladateľ, veľmi priateľský a silne veriaci človek. Spoznali sme sa pred piatimi rokmi, teraz ma za ním privádza náš spoločný zámer – detská opera. V jednom z jeho mailov mi napísal: „Sľúbil som, že sa vynasnažím sprostredkovať radosť z mojej viery aj iným ľuďom, tým čo ju nepoznajú. Ako prvé som skomponoval tri cykly klavírnych skladbičiek pre deti Malé tajomstvá I. až III. Namiesto názvov boli vždy verše z Písma, z Prvej knihy Genezis. Myslel som na to, že deti si budú môcť pri cvičení na klavíri čítať tieto verše. Teraz uvažujem nad operou s biblickým motívom. Nech je zrozumiteľná pre detského poslucháča, niečo také ľahko spevavé, ale aj trochu náročné. Nechceš dačo napísať?“
Viťov záujem ma prekvapil. O to viac, že predošlé opery pripravoval s oveľa skúsenejšími literátmi ako som ja. Preto som za ním radšej prišiel osobne, aby sme sa nejako dohodli.
Viťovu vieru v Boha som vždy obdivoval. Zo svojich kresťanských opier nemá takmer žiadny finančný zisk, tvorí na voľnej nohe a naháňa nielen sponzorov, ale aj hudobníkov, ktorí budú ochotní jeho dielo interpretovať. Darí sa mu to však pozoruhodne – scénické predvedenia jeho komorných diel sa dostali až do Vatikánu, Kubičkova opera Martin Luther dosiahla devätnásť repríz, operu Kristov dotyk uviedli na prestížnom medzinárodnom opernom festivale Smetanova Litomyšl... A mohli by sme vyratúvať ďalej. Zaujíma ma, prečo to vlastne Viťo robí. „Pre mňa je tvorba predovšetkým komunikácia s ľuďmi. Snažím sa nielen duchovnými dielami, ale aj tými ostatnými povzbudiť v ľuďoch vieru v Boha, ale aj dobro v ľuďoch, potešiť ich, dať im nádej,“ prezrádza.
Prichádzame k Viťovej chalupe. Je v malom údolí, takmer úplne pod lesom, na samote myjavských kopaníc. Všade okolo ticho a vôňa. Jabloní. Veď sme v Jablonke. „Tu tvorím, tu sa stretávam s Bohom v tomto úžasnom pokoji,“ hovorí Viťo a ukazuje smerom na rozsiahlu lúku v dolinke. Ten, kto pozná jeho hudbu, by iste hneď pochopil – tak ako ja – kde objavuje tie nádherné harmónie a hudobné témy.
Na jednej z repríz Kubičkovej opery som si kúpil jeho CD, teda nahrávku Kristovho dotyku, a začínam sa tešiť, ako si pri návrate domov tie skladby vypočujem a pustím sa do práce na našom hudobnom projekte, ktorého podrobnosti sme práve prebrali. Niekoľko hodín však ešte zotrvávam u Viťa. Pravdupovediac, jeho pohostinnosť a môj strach z pešej cesty nocou ma prinútili ostať na samote v Jablonke aj cez noc.
Ukladajúc sa na hosťovskú posteľ tesne vedľa dvoch krásnych Viťových jazvečíkov sa ho už po niekoľký raz opytujem, ako a prečo sa z avantgardného skladateľa stal komponista kresťanskej hudby. Opäť dostávam zaujímavú odpoveď. „V septembri v roku 1999 som dostal už ako zrelý človek dar viery. Stratil som strach zo smrti, pociťoval som trvale novú radosť zo života, ktorá nevyvierala z dôvodov vyplývajúcich z okolitého sveta, ale akosi z môjho vnútra. Ten pocit neznámeho šťastia a pokoja ma neopustil dodnes.“
Celý večer, až na malé výnimky, som si nahrával na diktafón – keby niečo. Ako naschvál mi nahrávacie zariadenie môjho mp3 prehrávača oznámilo plnú pamäť práve vtedy, keď Viťo začal rozprávať o starostiach súčasnej spoločnosti. Škoda, čitateľ je ukrátený azda o najhodnotnejšiu časť mojej návštevy... Von za oknami sa vietor pohráva so siluetami jabloní. Ani neviem, ako zaspávam.
Na druhý deň vstávam skoro, spoje sú opäť divoké ako včera. Viťo je zvyknutý stávať každý deň pred šiestou, takže zobudiť musel on mňa. Čakám na zastávke, fajčím cigaretu. Utriasam si myšlienky z včerajšieho dňa, autobus nechodí. Premýšľam, ako začnem písať túto reportáž; a ako by ju asi „otvoril“ Jožo Urban, veď takýchto publicistických textov napísal pre známy literárny týždenník neúrekom a takmer všetky som prečítal. Nie a nie zaznačiť do notesa prvú vetu, prvý odsek. A to už sedím autobuse.
S istotou však viem, aké budú záverečné slová mojej reportáže. „Chcem aktualizovať problémy viery pre dnešný život na každom kroku. To beriem ako moje hlavné poslanie mojou opernou a komornou tvorbou,“ povedal mi Viťo Kubička včera pri prechádzke nádhernou kopaničiarskou prírodou. A ja si do notesu značím, tak trochu po urbanovsky, aspoň niekoľko slov: vôňa, viera, jablone.
Michal BADÍN