Výnimočné chvíle zrenia slovenských národných úsilí


urban milo štvorecTrenčianskoteplický zjazd mladej slovenskej inteligencie pred osemdesiatimi rokmi

Peter MULÍK

Dvadsať rokov prvej Československej republiky bolo obdobím zrenia slovenských národných úsilí. Hospodárska kríza zo začiatku tridsiatych rokov 20. storočia sa v mnohom podobala na našu dnešnú situáciu. Slováci však vtedy na svojej koži pocítili nielen nedobré dôsledky ekonomického kolapsu, ale aj negovanie slovenskej svojbytnosti pražským centralizmom.

Mladí ľudia, zvlášť inteligencia, naliehavo hľadali riešenia. Časť mladých intelektuálov videla riešenie v náhlom sociálnom zvrate – revolúcii, a národné veci boli pre ňu niečím druhotným, nepodstatným. Ďalší sa usilovali vyťažiť z československého štátu čo najviac a ideologicky to zdôvodňovali slovenským regionalizmom. Logika ich uvažovania u nás pretrvala až do roku 1992 a spočívala v premise: musíme žiť s Čechmi, lebo iba ich pomocou dosiahneme ich úroveň. Inými slovami, ak nás Praha chce, nech sa o nás stará! Iba tretia časť mladých intelektuálov vedela, že slovenský národ sa musí postaviť zodpovedne k svojej budúcnosti. Nestačí mu nejaká formálna samospráva (krajinské zriadenie), ale musí dosiahnuť reálnu politickú samostatnosť, aby mohol rozhodovať o svojom osude.       

 

■ JEDNOTA V ROZMANITOSTI

urban milo 2Skupina hospodárskych odborníkov združených okolo Petra Zaťka dala podnet na stretnutie mladej slovenskej inteligencie. Mala sa pokúsiť sformulovať svoj postoj k trom kľúčovým otázkam slovenského života. Prvou bolo súčasné spoločenské zriadenie; druhou či sú za autonomizmus alebo centralizmus a treťou bola morálna úroveň verejného života.

Na zjazde mladej slovenskej inteligencie pred osemdesiatimi rokmi 25. a 26. júna 1932 v Trenčianskych Tepliciach sa jasne ukázalo, že mladá slovenská inteligencia neuznáva nijakú „československú“ jazykovú a národnú jednotu, ale želá si aj reálnu politickú samosprávu Slovenska. Do Trenčianskych Teplíc prišli mladí aktivisti s rozmanitými politickými názormi. Aby sme spomenuli pár mien. Z autonomistov tam bol Martin Sokol, Karol Sidor, Anton Vašek, Ján Ďurčanský, Ferdinand Ďurčanský, Milo Urban, Jozef Zvrškovec. Z komunistov Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Ladislav Novomeský. Z národniarov (regionalistov) Ján Paulíny, Peter Zaťko, Matúš Černák. Z agrárnikov Jozef Lettrich, Miloš Ruman a zo stúpencov sociálnych demokratov Ivan Horváth, Jozef Šoltész.

Napriek názorovej a politickej rozličnosti účastníkov stretnutia sa snemovanie nieslo v duchu rozvážnosti a jednoty, uvedomujúc si vážnosť situácie a zodpovednosti za národ.  

 

■ ÚČASTNÍK SPOMÍNA

Jeden z účastníkov – Milo Urban, neskôr zachytil perom priebeh tohto stretnutia. Podľa jeho svedectva „mládež, ktorá sa vtedy zišla v Trenčianskych Tepliciach, bola preniknutá oným zvláštnym darom Ducha Svätého, ktorý dostávame iba vo výnimočných chvíľach, oným jasnovidectvom, ktoré preniká temnoty budúcnosti a odhaľuje nové svety... Veď nikto z nás nevedel, čo bude. Išli sme do Trenčianskych Teplíc duchovne rozbití, kultúrne i politicky rozvadení, podelení na rozličné skupiny a predpojatí voči sebe až do nenávisti. A tam, akoby sa bol stal s nami zázrak! Odrazu, ani nevediac ako, vo svätom zápale hľadania pravdy, v prenikavom ponorení sa do trpkej prítomnosti, ocitli sme sa na spoločnej platforme, na spoločnej slovenskej línii ako vari nikdy predtým. Zistili sme, že v zásadných otázkach kultúrneho a politického života niet medzi nami rozdielov, že v podstate chceme jedno a to isté: nový, spravodlivý, krajší život svojho slovenského národa... Povedali sme otvorene, že tento súčasný spoločenský poriadok nám nevyhovuje. Líšili sme sa iba v spôsoboch, ako ho odstrániť... Takisto sme boli proti centralizmu. Boli sme presvedčení, že je už len otázkou času a spôsobu, kedy a ako sa Slovensko dožije svojich túžob... Verili sme v mladý, zdravý, priebojný nacionalizmus a neústupne sme sa dožadovali jeho rešpektovania... Jednomyseľne sme žiadali priamočiaru slovenskú líniu, aby sa v Prahe rešpektovalo, čo sa na Slovensku verejne hlása. Napokon sme žiadali aj viac morálky, aby sa záujem Slovenska kládol nad záujem osôb a strán“.

Do Trenčianskych Teplíc prišli na svoj dorast dozerať viacerí centralistickí politici (Milan Hodža, Anton Štefánek, Karol A. Medvecký a ďalší). Na zjazde sa nezúčastnil Andrej Hlinka, ktorý veril svojim mladým. Poslal ich tam s odkazom: „Konajte, ako vám diktuje vaše slovenské srdce!“

Mladí slovenskí inteligenti vyjadrili súhlas s programom autonómie Slovenska vo federalistickom chápaní. Ich spoločnú rezolúciu potleskom schválili komunisti Vlado Clementis, Laco Novomeský, Ján Poničana, tak ako aj agrárnici, národniari a mladí ľudáci. Zjazd odmietol počúvať veteránov čechoslovakistickej ideológie Šrobára, Hodžu, Štefánka.

Praha bola s výsledkom zjazdu nespokojná, ale obmedzila sa na posmešné poznámky z úst „čechoslováka“ I. Dérera, že šlo „iba o výlet, kde niekoľkí mladí doktori, zemianskou rakovinou stihnutí, si zahulákali“. Poslanec Ivanka nazval trenčiansko-teplické vystúpenie mladých Slovákov „škandalóznym pučom... hnusným pučom“. Pravdu, ktorú mladí intuitívne vyjadrili, sa však už nedala udusiť. Aj my žijeme dnes z jej plodov.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.