Posledný krok na ceste k slovenskej samostatnosti
Roman MICHELKO – Foto: archív SNN
Práve si pripomíname 20. výročie prijatia ústavného zákona o zániku federácie. Treba zdôrazniť, že 25. november 1992 bol už len vyvrcholením procesu, ktorý sa začal tesne po novembri 1989. Pred voľbami v roku 1992 po krachu dohody z Milov bolo jasné, že voľby v lete 1992 musia dať jasnú odpoveď na otázku, akým spôsobom sa vyrieši štátoprávne usporiadanie.
Výsledky volieb 1992 napovedali, že federácia v stave, v akom fungovala do leta 1992, je ďalej neudržateľná . Stretnutia medzi víťazmi volieb – predstaviteľmi ODS a HZDS – sa začali tesne po voľbách v júni 1992. Veľmi skoro sa ukázalo, že hlavné politické sily v ČR a SR mali zásadne odlišný názor na ďalšie fungovanie prípadného spoločného štátu. A tak už veľmi skoro po voľbách bolo jasné, že transformácia „unitárnej“ federácie na nejaký iný model spolužitia, teda konfederáciu či úniu alebo ekonomicko-obranné spoločenstvo, čo boli návrhy slovenskej strany, je nereálna. Symptómy blížiaceho sa rozpadu federácie boli evidentné už vtedy, keď šéf víťaznej ODS Václav Klaus neprijal post federálneho premiéra, ale stal sa premiérom českej vlády. Tým jednoznačne deklaroval, že v budúcnosť federácie neverí.
- PROCES EMANCIPÁCIE
A aj na slovenskej strane postupoval proces emancipácie. Jeho výrazom bolo vyhlásenie zvrchovanosti 17. júla 1992. V reakcii na to abdikoval posledný československý prezident Václav Havel. Po sérii dlhých a neúspešných rozhovorov v Brne, v Prahe a v Bratislave nakoniec padla zásadná politická dohoda o príprave rozdelenia federácie. Stalo sa tak v noci 26. augusta 1992 v známej brnianskej vile Tugendhat. Následne na to 1. septembra 1992 SNR prijala Ústavu Slovenskej republiky, ktorá napriek viacerým novelizáciám v podstate platí dodnes. Po tom, ako sa dosiahla politická dohoda o rozdelení federácie, začala sa legislatívno-politická diskusia, ako to ústavne realizovať. V tejto súvislosti začali federalistické kruhy tvrdo politicky presadzovať referendum o rozdelení federácie. Problém bol v tom, že obe politické reprezentácie neboli schopné dohodnúť sa na znení referendovej otázky . Kým väčšina Slovákov nesúhlasila s vtedajším vzťahom medzi federálnymi a republikovými orgánmi a súčasné status quo si nepriala, česká verejnosť bola naopak s vtedajšou konštrukciou federácie spokojná. Nakoniec sa obe politické reprezentácie dohodli, že sa federácia rozdelí ústavným spôsobom ako výraz politickej dohody na pôde FZ.
- ÚVODNÉ ZLYHANIE
Cesta k presadeniu takéhoto zákona nebola vôbec ľahká. Prijatiu ústavného zákona o zániku federácie mal predchádzať zákon o spôsobe zániku federácie. Ten začalo FZ prerokovávať 1. októbra a „vďaka“ šikovnej politickej hre opozície nakoniec neprešiel. Poslanec Miloš Zeman prišiel s návrhom de facto konfederácie, čo bolo aj pre mnohých poslancov HZDS v tom čase prijateľnejšie ako rýchly rozpad. Odporcovia rozdelenia boli ochotní pristúpiť na ďalekosiahle ústupky a pomocou istého úskoku FZ prešiel Zemanov návrh na vytvorenie komisie na prípravu premeny federácie na česko-slovenskú úniu. To samozrejme odporovalo politickým dohodám lídrov HZDS a ODS, preto sa ďalej týmto smerom nešlo. Nakoniec sa predsa len politická dohoda na rozdelení federácie našla. Muselo sa tak udiať ústavnou väčšinou, ktorou ODS a HZDS disponovali len v SĽ FZ. Aby ústavný zákon prešiel aj v SN FZ, boli nevyhnutné politické dohody. Preto treba zdôrazniť, že ústavný zákon o zániku federácie podporili nielen poslanci HZDS a SNS, ale aj časť poslancov SDSS a SDĽ.
- VZOR ROZDELENIA
Vďaka tomu vznikol 25. novembra 1992 výnimočný precedens, keď sa spoločný štát dôstojne a pokojne rozdelil bez krviprelievania a rozbrojov. Aj preto sú dodnes aktéri delenia ČSFR vzorom pre iné štáty (Kanada, Belgicko), ktoré čelia podobným sporom ako svojho času ČSFR. Matica slovenská ako jediná inštitúcia si pripomenie tento významný historický medzník – tak ako sa patrí. Pozvala všetkých poslancov FZ, ktorí hlasovali za rozdelenie na udelenie ocenenia za tento krok. Ocenenie dostanú 28. novembra v starej budove Národnej rady SR v Bratislave.