V Novohrade v minulosti pôsobila plejáda osobností národného a kultúrneho diania
Text: Ján ALÁČ – Foto: autor
Vo všeobecnosti panuje predstava, že v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia sa presadzovali výlučne muži. Je to pravda a úplne to platilo vo sfére verejného života a spoločenského uplatnenia. V Novohrade v tomto období pôsobila celá plejáda zaujímavých osobností slovenského národného a kultúrneho života, nielen regionálneho významu. Išlo najmä o evanjelických farárov, ale aj o učiteľov.
Môžeme dokonca hovoriť o celých rodoch až dynastiách: Petianovcov, Maróthyovcov, Algöverovcov, Laciakovcov, Bodických, Čipkayovcov, Bazovských... Boli tu aj zaujímaví jednotlivci ako Karol Branislav Halenaj, Ján Dérer, Koloman Banšel... Aké postavenie v tomto období mali ženy? Aj keď v tom čase mali dominantné postavenie muži, v prostredí evanjelickej inteligencie vynikli aj ženy. A nebolo ich málo. Azda najznámejšou osobnosťou vtedajšieho Novohradu dokonca nie je muž, ale žena – Timrava, vlastným menom Božena Slančíková. Nebola sama. Do veľkej trojky novohradských žien určite patria Elena Maróthy-Šoltésová, ktorá sa narodila v Krupine, no detstvo a mladosť prežila v Ľuboreči (vtedy nazývanej Veľká Ľuboreč) a v širšom povedomí nie až taká známa Ema Goldpergerová, tiež z Ľuboreče. Na smerovanie a profiláciu sesterníc Eleny Maróthy a Emy Goldpergerovej mala veľký vplyv atmosféra tejto dediny, tvorená vzájomnými vzťahmi rodín evanjelického farára a básnika Daniela Maróthyho, učiteľa Csipkaya, notára Goldpergera, statkára Goldbergera. Formovali ich aj návštevy v ďalších novohradských rodinách farárov a učiteľov. Maróthy-Šoltésová tomuto prostrediu a Ľuboreči vzdala poctu v autobiografickej próze Sedemdesiat rokov života (1925).
■ GENERÁCIA TALENTOV
Prostredie evanjelickej inteligencie v Novohrade nespomíname náhodou. Tak ako o Ľuboreči mohli by sme písať aj o Polichne, Ábelovej a Budinej. Všade tam, len s malým časovým odstupom sa vytvoril okruh mladých dievčat, ktoré spolu vyrastali, utvárala ich atmosféra evanjelických vrchovských fár, ale i vzájomné priateľstvo farárskych a učiteľských rodín. V Polichne a Budinej boli rovesníčkami Božena Slančíková, jej sestry Irena, Izabela a Mária, spolu s Oľgou Petianovou, neskôr Krčméryovou (matkou básnika a literárneho kritika Štefana Krčméryho). V Ľuboreči išlo o Elenu Maróthy-Šoltésovú, Emu a Adelu Goldpergerovú, dcéry učiteľa Csipkaya a statkára Goldbergera. Z dnešného pohľadu sú Slančíková-Timrava a Maróthy-Šoltésová známejšie ako väčšina novohradských mužov tohto obdobia. Pre Šoltésovú bola charakteristická až obdivuhodná činorodosť. Bola členkou a v rokoch 1894 – 1927 predsedníčkou spolku Živena, organizátorkou ženského hnutia na Slovensku a množstva aktivít na poli vzdelávania žien a v neposlednom rade spisovateľkou a publicistkou.
V roku 1875, po sobáši a odchode do Martina, definitívne opustila Novohrad, no kontakt s ním mala neustále, napríklad aj prostredníctvom bohatej korešpondencie s Timravou. Timrava takýto široký záber nemala. Bola „len“ spisovateľkou, no najvýznamnejšou z Novohradu; tento kraj prakticky neopustila. Ani jednu z nich obšírnejšie predstavovať azda ani netreba. Podobných žien tu bolo viac. Súčasníci považovali za mimoriadne nadanú Irenu Slančíkovú, staršiu sestru Timravy. Ema Goldpergerová si dokonca myslela, keď ešte identita pseudonymu Timrava nebola známa – a v tomto nebola sama – že jeho nositeľkou je práve Irena Slančíková, ktorá bola tiež literárne činná. Publikovala pod pseudonymom Poľanská. Táto jej aktivita bola, na rozdiel napríklad od Eleny Maróthy-Šoltésovej, vydajom za Michala Laciaka a následnými rodinnými povinnosťami zatlačená do úzadia. Mimochodom, bol to práve Michal Laciak, kto upriamil pozornosť Jozefa Škultétyho na to, že jeho švagriná Božena Slančíková píše. Popri Timrave a Šoltésovej sme niekoľkokrát spomenuli Emu Goldpergerovú (1853 – 1917). Bola najmä múzejníčkou a zberateľkou. Od roku 1907 kustódkou zbierok Živeny a od roku 1909 i národopisných zbierok Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Mala podobný osud ako Timrava. Rovnako sa nevydala, no na rozdiel od Timravy u nej boli dôvodmi hlavne zdravotné problémy. Istý čas sa uvažovalo, že po smrti Emy Goldpergerovej by sa Božena Slančíková mohla stať jej nástupkyňou na poste kustódky múzejných zbierok. Vďaka jej aktivite a úsiliu mal Novohrad svoje zastúpenie aj na výstavke výšiviek a čipiek usporiadanej v Turčianskom Sv. Martine v roku 1887 Živenou, ktorá bola v období po zatvorení Matice slovenskej považovaná aj za demonštráciu slovenského národného a kultúrneho pohybu. Venovala sa i zberu a záznamu folklórnych prejavov. V Slovenských pohľadoch v roku 1899 vyšla séria príspevkov opisujúcich priebeh tradičnej svadby v Ľuboreči.
■ ZASTALA SA VAJANSKÉHO
Do širšieho povedomia sa Ema Goldpergerová zapísala v roku 1893. V decembri 1892 odsúdil tlačový súd Svetozára Hurbana-Vajanského na rok väzenia a zaplatenie 557 zlatých pokuty a náhradu súdnych trov za článok Hienizmus v Uhrách, uverejnený v Národných novinách 13. septembra 1892. Ema Goldpergerová spolu s Elenou Maróthy-Šoltésovou v mene Sloveniek vyzbierali peniaze a zadovážili za ne strieborný príbor s vygravírovaným krátkym textom: Vajanskému Slovenky. Dar poslali Vajanskému do väzenia v Segedíne na jeho meniny 16. mája 1893. Úradom tento počin neušiel. Nasledovalo vyšetrovanie pre národnostné poburovanie. Aby to úrady nemohli využiť ako zámienku na útok voči Živene, zobrala Ema Goldpergerová všetku vinu na seba. Nezostalo to bez následkov. Ako sa to mnohokrát v tomto období stávalo, národnostné spory sa prenášali i do rodín. Ema pre konflikty s bratom, ktorý prepadol maďarizácii (a tu je opäť podobnosť s Timravou, ktorej bratia sa tiež odnárodnili), opustila rodičovský dom v Ľuboreči a presťahovala sa k sestre Nelke do Zvolenskej Slatiny. Tam prežila osem rokov. Živila sa najmä šitím. Pre predošlú činnosť sa stáva príťažou pre sestrinho manžela – notára. Preto odchádza do Radvane pri Banskej Bystrici. Jej putovanie sa končí v Turčianskom Sv. Martine.
■ NALINKOVANÉ OSUDY
Ženy z tohto prostredia sa s ním samé identifikovali, a tak ich chápali aj muži. Žili svoje životy v rámci kultúrnych a hodnotových možností a najmä limitov doby a priestoru. Ako dcéry evanjelických farárov alebo učiteľov sa spravidla vydávali za synov iných evanjelických farárov či učiteľov. Pri manželských zväzkoch rozhodujúcu úlohu zohrávali viac vzťahy medzi jednotlivými rodinami než slobodná voľba samotných dievčat či žien. Nepovažovali to za krivdu alebo obmedzenie. Jednoducho len plnili to, čo sa od nich očakávalo a čo sa chápalo ako nepísaná norma.
Evanjelické fary boli v tom čase malými hospodárstvami a po vydaji boli ich dušami často práve pani farárky. Platilo to nielen pre fary. V mnohých rodinách boli ženy hlavou domácnosti. Zmienky o tom sú zväčša len medzi riadkami naznačené napríklad aj v autobiografii Michala Bodického Rozpomienky a pamäti (1933). V súvislosti s Karolom Branislavom Halenajom, evanjelickým farárom v Závade, uvádza, že bol svojou manželkou Bystričankou obmedzovaný, aj keď i toto tvrdenie ďalej nerozvádza. Aj pri charakteristike ďalších farárov a učiteľov vsúva niekedy krátke informácie o manželkách: z maďarónskych kňazov pripomínam dolno-strehovského Henriciho, ktorého jeho vysokovzdelaná žena zachránila pred takým úpadkom, do akého upadol Banšel (Koloman Banšel ochorel na duševnú chorobu a vo veku 36 rokov spáchal samovraždu); dolno-strehárskeho Kubányiho, tichej povahy človeka, brata zlopovestného redaktora „Svornosti“. Jeho žena bola zemianka, gazdovlivej, ale i výbojnej povahy, ktorá muža držala na „korde“, ale ináč pohostinná...“ Aj Bartolomej Krpelec (za manželku mal sestru Boženy Slančíkovej Máriu) pri charakteristike Polichna poznamenáva, že v roľníckom prostredí vôbec nebolo pravidlom, aby hlavou gazdovstva bol len najstarší člen rodiny alebo výlučne muž. Vo svojich novelách, vychádzajúc z reality Polichna a Ábelovej, to napokon potvrdzuje i Timrava. Pri pohľade na jej postavy nájdeme množstvo rozhodných a dominantných žien, ktoré boli hlavami rodín, a práve muži často vystupujú ako postavičky groteskné a slabošské.
Dedinské prostredie bolo vo svojom vnútri spleťou najrozličnejších vzťahov, ktoré boli kombináciou osobnostných charakteristík jednotlivcov, majetkovej štruktúry, ale i vzájomných rodinných väzieb často viac než akousi všeobecne platnou normou postavenia žien.
■ NEDOKONČENÉ PYTAČKY
O vzájomných vzťahoch mnohé napovedia aj iné príklady. Michal Bodický venoval spomínané memoáre manželke Jarmile, rodenej Abaffyovej. Venovanie má podobu poďakovania za spoločne prežitý život. Podobne aj Štefan Algöver (dlhé roky evanjelický farár v Závade) svoju najznámejšiu prácu preklad Štyroch kníh o nasledovaní Krista od Tomáša Kempenského do slovenčiny venoval matke svojej manželky Ľudmily, rod. Kupcovej. Bodický ju charakterizuje ako rozumnú a peknú ženu. So Štefanom Algöverom a Ľudmilou Kupcovou je spojená zaujímavá príhoda. Štefan sa mal stať manželom Boženy Slančíkovej. Ich otcovia boli konškoláci, možnosť takéhoto spojenia si dohovorili a bolo by i celkom prirodzené. V deň, keď sa Štefan vybral na pytačky na faru do Polichna, na Brusníku ho údajne zastihol hustý dážď. Prichýlili ho u tamojšieho učiteľa a kováča Kupčeka, kde sa mu zrejme zapáčila jeho dcéra Ľudmila natoľko, že na druhý deň už do Polichna nešiel... Ľudmila Algöverová pravdepodobne aj pod vplyvom manžela napísala niekoľko článkov. Napríklad v roku 1939 pre Nový svet aj článok: Ako žili ženy pred 100 rokmi. Z tohto obdobia máme tiež príklady žien, ktoré sa tešili všeobecnej úcte už za života. Bol to prípad Maróthy-Šoltésovej a v istom období aj Slančíkovej-Timravy. Všeobecnému uznaniu sa tešila Ľudmila Hodžová-Hudcová (dcéra Michala Miloslava Hodžu, prvá predsedníčka Živeny, manželka evanjelického farára v Púchove). Zomrela v roku 1870. Daniel Maróthy pri tejto príležitosti napísal báseň Nad mohylou Ľudmily Hudcovej-Hodžovej. Ide o precítené vzdanie pocty uznávanej osobnosti. Báseň jej tiež venovali Ján Botto a Andrej Sládkovič. S rodinou Hudcovou boli Maróthyovci v príbuzenskom vzťahu a istý čas v nej pobudla ešte ako mladé dievča aj Elena Maróthy-Šoltésová.
Svoje posledné dva roky života v Novohrade prežila aj sestra Ľudovíta Štúra, Karolína Štúrová (1826 – 1859). Od roku 1857 žila spolu s bratom Jankom Štúrom vo Fiľakove. Pochovali ju v Lučenci. Na tamojšom cintoríne má dnes už len symbolický pamätník. Jej skutočný hrob bol zničený.
V novohradskej Haliči neďaleko Lučenca sa v roku 1922 narodila Hana Ponická. V novohradských Podrečanoch prežila záver svojho života. Zomrela 26. augusta 2007 v Banskej Bystrici. Ide o iné obdobie, ale začiatky jej literárnej činnosti sú pomyselne spojené so záujmom o životy a diela Eleny Maróthy-Šoltésovej a Boženy Slančíkovej-Timravy. Aj jej prvé dielo pre dospelých Ábelovský dom je inšpirovaný životom a dielom Timravy. Ponickej životný príbeh je vo viacerých črtách podobný osudom mnohých i ženských evanjelických osobností nielen Novohradu a nielen 19. storočia. Môžeme v ňom identifikovať pre životné osudy evanjelikov v minulosti typické prvky: revolta voči oficiálnej moci, zásadovosť (čo môže byť i tvrdohlavosť), martýrstvo, pracovitosť, odhodlanosť...
Prostredie evanjelickej inteligencie dávalo šancu presadiť sa aj ženám. Spomenuli sme niekoľko žien, ktoré sa svojimi životmi alebo dielom zapísali do histórie, kultúry alebo literatúry. Nezvolili si životy naplnené pohodlím ani materiálnym blahobytom. Naopak, boli naplnené skromnosťou, odriekaním a vôbec nie zriedka i existenčnými problémami alebo šikanovaním zo strany štátnej moci. K tomu treba prirátať aj limity Novohradu ako regiónu mimo hlavných centier slovenského kultúrneho diania. To všetko je dobré mať na zreteli pri hodnotení ich života, diela, významu... Svoje životy tieto ženy nežili so zámerom vytvoriť veľké diela alebo zanechať nezmazateľnú stopu v dejinách, jednoducho žili tak, ako si mysleli, že je to správne.