Ako a čím na východniarsky syndróm


Peter VALO štvorecAKO BOLO, ČO BOLO

Peter VALO

„Na východ je ďaleko, to vám povedia kdekoľvek na Slovensku. Zo Žiliny do Martina je problém, z Martina do Popradu je problém, no zo Žiliny sa vybrať do Bratislavy či Prahy, to je za chvíľu... Ale cestovať do Košíc a ešte ďalej za ne? Ježišmária,“ rozprával Jaroslav Ostrožovič, keď sme sedeli v jeho vínnej pivnici trinásť metrov pod zemou a pod majestátnou klenbou zo sopečného tufu ochutnávali jeho vína. Dobrý vinár musí vedieť rozprávať o svojom víne.

V tom sú domáci pán i jeho manželka Jarka majstri. Predstavili nám svoje zlatisté moky, rozoberali ich farby, vône, bukety, ich históriu a spomenuli ceny, ktoré si za ne priviezli z domácich i zo svetových výstav. Jeho šesťputňový tokaj sa stal v Košiciach pre budúci rok vínom Európskeho mesta kultúry. Len pred pár týždňami ho vo Veľkej Tŕni ochutnávalo štyridsaťšesť veľvyslancov. Chválili aj kuchyňu s krajovými špecialitami, domácimi kačicami, lokšami a legendárnym slivkovým lekvárom. Všelikto dnes deklamuje: „Kupujte domáce výrobky. Sú zdravšie.“ V ostrožovičovskom vinárskom raji je to samozrejmosť. Ponúknu vám len to, čo sami dopestujú a dochovajú.

Sedeli sme vo veľkej kruhovej komnate, okolo ktorej sa hadí pol kilometra sudmi lemovaných chodieb. Keď sme sem zostupovali strmým schodiskom, na strope nás privítal ochranca pivnice – tufový anjel. Neskôr zo steny vystúpila plastika kráľa Bela IV., lebo do tokajských krajov pozval v 13. storočí vinohradníkov z Talianska, ktorí sem priniesli odrody furmint a neskôr lipovinu. Na konci ďalšej chodby je reliéf kňaza Ladislava Sepšiho Máteho, ktorý v 14. storočí vyrobil prvý tokajský výber. Odrazu vás ovládne pocit, že práve prenikol do stáročnej histórie. Možnože by ste s ním aj odišli, keby sa sami domáci nepochválili, že pred pätnástimi rokmi táto dejinami presiaknutá pivnica neexistovala a nad ňou namiesto elegantného Tokajského domu stál rozpadávajúci sa teľatník, ktorý slúžil ako sklad.

Ostrožovičovská história je teda nedlhá. Domáci pán začal vyrábať víno ako študent modranskej vinárskej školy. Po skončení vysokej školy a zahraničnej praxi, keď mu pivnica pri rodičovskom dome nestačila, pokúpil schátrané budovy štátnych majetkov a prestaval ich na rozprávkový vinársko-agroturistický areál s lisovňou, budovou na spracovanie hrozna, mechanizačným strediskom a penziónom, pred ktorým nechýba bazén s vyhrievanou vodou a jakuzou. Pri pohľade na tento raj človek ťažko uverí, že manželia Ostrožovičovci, ktorí obrábajú päťdesiatpäť hektárov rodiacich vinohradov, začínali prakticky od nuly..

„Neviem, prečo máme pocit, že tam, kde nie sme, je lepšie, a tu kde sme, sú len problémy,“ usmial sa náš hostiteľ. „Vraj tu na východe nie je práca, ale ako má byť, keď tí šikovnejší odtiaľto poodchádzali. Aj my sme mohli zostať na Morave alebo v Malých Karpatoch, ale vrátili sme sa. Zamestnávame 30 ľudí. To som si mohol dovoliť len preto, že som vyštudoval, videl, ako to robia v zahraničí, a dal si veci do súvislostí.“ V tomto sa tokajský patriot určite nemýli. V Bratislave a predtým v Prahe žilo nemálo východniarov. Mnohí dávno zabudli, odkiaľ prišli, a tiež prispeli k tomu, že nijaká vláda nevytvárala  podmienky na to, aby sa mladí ľudia vracali zo štúdií domov a vytvárali tie pracovné miesta. Ostrožovičovci nepodľahli „východniarskemu syndrómu“ a v slovenskom Tokaji za krátky čas vybudovali pôsobivý monument osemstoročnej histórie tokajských vín, za ktorými cestujú ľudia z druhého konca Slovenska, z Česka aj z iných zemí. Bodaj by bolo na východe takých ostrožovičovcov čím ďalej tým viac. A nielen na východe.

 



Pridaj komentár