Boj o historické vedomie


Roman MICHELKOKOMENTÁR

Boj o historické vedomie

Roman MICHELKO

Aj v súvislosti s búrlivou diskusiou okolo výročia 14. marca 1939, resp. Slovenského štátu ako takého, je zrejmé, že politici reflektujú historické udalosti veľmi povrchne, účelovo a tendenčne. Kvalita, resp. nekvalita diskusie k niektorým dátumom našej histórie núti na zamyslenie. Je nakoniec symptomatické, že tie isté hlasy, ktoré na jednej strane „tvrdo a zásadovo“ bojujú proti jedným „legendám“, zároveň v priamom prenose vytvárajú „legendy“ nové. Aj preto je najvyšší čas nastaviť takýmto praktikám zrkadlo.

Na to, aby sme sa pokúsili zaujať objektívne stanovisko k našim dejinám, si najprv musíme zodpovedať, aká je, či aká by mala byť úloha historikov. Mnohí historici staršej generácie, najmä tzv. „marxistickí“ historici, majú ešte z minulosti utkvelú predstavu, že historik nemá poskytovať informácie o celom spektre danej udalosti, to znamená, nemá skúmať svetový, dobový, domáci či iný kontext danej dejinnej udalosti, že nemusí dať sumár všetkých informácií, ktoré by mali vysvetliť, prečo sa konkrétni historickí aktéri rozhodli v tom-ktorom čase tak, ako sa rozhodli, ale má ich „nálepkovať“, škatuľkovať, odsudzovať alebo naopak stavať na piedestál. Očakáva sa, že tí správni „múdri“ historici jednoznačne povedia, toto sú klérofašisti, to sú ti zlí a toto sú tí dobrí.

Zásadná polemika s takýmto poňatím histórie spočíva v otázke, či sú učitelia dejepisu alebo aj študenti strednej školy schopní sami si vytvoriť názor na konkrétne historické udalosti, ak dostanú sumár okolností a informácií o danej dobe, osobe, kauze. Pomýlený je názor, ktorý podceňujúco predpokladá, že učiteľ dejepisu alebo žiak dané veci a súvislosti nepochopí.

Prvýkrát sme niečo podobné zažili v čase sporu o takzvané Ďuricove dejiny Slovenska a Slovákov. Jeho kniha sa mala stať odporúčanou literatúrou pre učiteľov dejepisu. Iste, kniha obsahovala aj niekoľko nepresností, ktoré mu so sebe vlastnou dôkladnosťou v obsiahlej recenzii vytkol vtedy mladý historik Róbert Letz. Profesor Ďurica potom vydal brožúru, v ktorej nepresnosti uviedol na pravú mieru. Podstatná bola hystéria, ktorá okolo tejto knihy vznikla. Akoby kritici pokladali učiteľov dejepisu za bandu obmedzených tĺkov, ktorí si nevedia na naše dejiny urobiť vlastný názor; akoby vychádzali z predpokladu, že každý učiteľ dejepisu za celé štúdium i celý svoj profesionálny život bude odkázaný len na jednu knihu, že si sám nedokáže sám vytvoriť názor.

Poďme však k dátumu, ktorý rozdeľuje našu verejnosť, predovšetkým však poďme k jeho politicko-historickej reflexii. Keď sledujeme diskusiu okolo problematických období našich dejín, máme pocit, akoby sme sa ocitli v dobách jediných zjavených právd s jedinou možnou interpretáciu. Chvalabohu, dnes už vyrástla v „poloslobodných“ (z hľadiska ideológie) pomeroch generácia mladých historikov, ktorí sú schopní „sine ira et studio“, teda bez akejkoľvek predpojatosti reflektovať a písať aj o týchto obdobiach. Práve historici ako Róbert Letz či Martin Lacko na rozdiel od exilových historikov netrpia „spomienkovým optimizmom“ na časy svojej mladosti, zároveň však už neboli takí zviazaní ideologickými kánonmi, ktoré pripúšťali len jedinú možnú interpretáciu. Bohužiaľ, i v týchto časoch to takíto historici nemajú ľahké. Ako v jednom z rozhovorov trpko konštatoval Martin Lacko, šanca na slobodnú a objektívnu interpretáciu našich dejín bola možno niekedy v roku 1991. Politická ideológia už historikov negniavila, na druhej strane tu ešte tak nepôsobili „falošné pravidlá politickej korektnosti“, ktoré sú v konečnom dôsledku pre slobodné bádanie rovnaká prekážka ako ideológia.

Dnes sa teda nachádzame v situácii, že odvahu hovoriť pravdu o našich dejinách má už len zopár statočných. Tak nech im to vydrží čo najdlhšie.



Pridaj komentár