SEBAOBRANA
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ
Slovensko v porovnaní s veľkými hráčmi svetových trhov je malá, otvorená a na export orientovaná ekonomika, čo počúvame z úst politikov už dosť dlho. Svetová kríza sa prehlbuje a štáty, ktoré sa nezačnú orientovať na záchranu svojho ekonomického systému, čakajú mimoriadne ťažké časy. Stále viac počúvame o transformácii celosvetovej ekonomiky, ktorá sa donedávna tešila z globalizácie pre zväčšenie trhového priestoru, ale čo nás čaká v blízkej budúcnosti, to si trúfa predpovedať len málokto.
Profesor Peter Staněk k tomu uvádza: „Po dlhovej kríze sa začína naplno prejavovať kríza globálnej spotreby, presne podľa mojich predpokladov. Táto fáza krízy znamená, že sa všade vo veľkom prepúšťa, všetko sa mrazí a reálna úroveň väčšiny obyvateľstva klesá alebo stagnuje.“
Ďalším z ekonómov, ktorí otvorene hovoria o možnom vývoji ekonomickej budúcnosti, je profesor Milan Zelený. Podľa neho: „Ukazovateľov transformácie je veľa. Napríklad od roku 2011 dochádza k prudkému poklesu tržieb z vývozu. Celková hodnota exportu je irelevantná, pretože nám nepatrí. Svetový obchod spomaľuje, jeho objem klesá pod celkový objem HDP. To naznačuje prechod globalizácie k relokalizácii. Investície do zahraničných aktív klesajú pod 40 percent. V roku 2008 dosahovali ešte 50 percent. Zlatá éra globalizácie sa končí. Na nový rok som na to upozorňoval aj oboch premiérov SR a ČR. Ich neznalosť a nechápanie, čo sa v našich ekonomikách deje, bola až strhujúca.“
Štát podporuje rôznymi príspevkami firmy, aby neprepúšťali. Ľudia dostávajú dotácie pri začínaní podnikania, zamestnancom sa dávajú príspevky na dopravu za prácou, príspevky na presťahovanie, peniaze dostávajú firmy aj za prijatie čerstvých absolventov na určitý čas, za rôzne pochybné kurzy vzdelávania a rekvalifikácie a tak podobne. Toto asi tiež nepovažujete sa riešenie nezamestnanosti....
Ide teda o priame štátne intervencie do trhového prostredia práce. Pol storočia sme fungovali bez trhu pod plánovacou komisiou jednej strany. Teraz po dvadsiatich rokoch sme tento získaný trh výrazne degradovali. Bez trhu nepoznáme hodnotu pracovných miest, cenu práce, štruktúru pracovných potrieb a hodnotu vzdelania. Nezamestnanosť nevyriešime tým, že ju zakážeme alebo podplatíme zamestnávateľov peniazmi, ktoré im predtým skonfiškujeme. Za komunizmu žiadna nezamestnanosť nebola, nikto nemohol zbankrotovať, byť bez práce bol nezákonný parazitizmus a každý absolvent dostal „umiestenku“. Určite sme na dobrej ceste sa k tomu vrátiť. Vzdelávacia sféra už dlhodobo ignoruje potreby a podmienky na trhu a podplácanie podnikov tieto hriechy nevyrieši. Po globalizácii nastáva deglobalizácia a každý si bude musieť upratovať na vlastnom dvore...