Jednotka trápnosti – jeden kovačič


MACHALAO ČOM JE REČ

Jednotka trápnosti – jeden kovačič

Drahoslav MACHALA

Redaktor Markízy Michal Kovačič sa má rád. Je to ťažký suverén, preto ťažký macher. Keďže je to redaktor mladý, je aj primerane namyslený a, pravdaže, krásavec inteligentný. Postupom času, ako sa ostrieľal, získal ostrohy aj rutinu, stratil pokoru aj zmysel pre realitu. Každodenná prítomnosť na obrazovke vyvoláva v podobných mladíkoch dojem, že už zjedli všetku múdrosť sveta, preto si môžu dovoliť všetko. Popularita zvádza k velikášstvu. Drzosť považujú dnešní redaktori za základný postoj k životu i ako súčasť profesie, ako sa presadiť. A široké lakte za súčasť vydierania verejných činiteľov. Preto strácajú súdnosť, lebo hrubosť i neslušnosť či nevhodný nátlak považujú za súčasť „tzv. profesionality“. Zatiaľ z toho skôr trčí neokrôchanosť a chrapúnstvo.

   Michal Kovačič po prvý raz narazil v prípade s konateľkou Interblue Janou Lütken v januári 2010, keď ju ako dotieravý redaktor Markízy v Zürichu atakoval spôsobom, ktorý je aj v západných demokraciách celkom neprimeraný, preto nanajvýš trápny. Naši novinári nielenže nemajú zmysel pre mieru, ale pre ľudí, ktorí pracujú vo verejnom sektore, sú skrátka príťažou. Vrchol drzosti predviedol pri návšteve hlavy štátu susednej Českej republiky v utorok 27. februára 2013. Prezident ČR Václav Klaus upozornil, že sa ako priatelia s prezidentom SR Ivanom Gašparovičom vzájomne vážia, preto nechceli ponúkať bulvárnym médiám zámienku na narážky a neodovzdali si vzájomne oficiálne vyznamenania. Michal Kovačič sa toľko hotoval k otázke, do ktorej chcel silou-mocou vkomponovať nejakú vtipnosť, až ho jeho ľudsky tupá otázka ponížila a „spadol do vlastnou hlavou vykopanej jamy“. Chcel sa prezidenta Ivana Gašparoviča spýtať, či nedal Václavovi Klausovi aspoň nejaký osobný dar, napríklad pero... Narážka zostala visieť vo vzduchu ako veľká trápnosť. Iba ten, kto dlhodobo pozná prezidenta SR Ivana Gašparoviča, vie, aký vie byť v priateľských stretnutiach pohotový a vtipný. Kovačičovi odpovedal: „Pán redaktor, neviem, či to bola vhodná a dôstojná otázka hodná slušného novinára. Takže vám na ňu nebudem odpovedať. Bol to úder pod pás a vy to viete.“ Mladého majstra sveta z Markízy slovenský prezident vyškolil primeraným spôsobom. Každý človek si vytvára vlastným menom značku ako cajch na tom, čo produkuje. Michal Kovačič sa dopustil primitívnosti a tento moment zostane v jeho novinárskej kariére už natrvalo zapísaný. Odteraz sa každá trápnosť a sebaprezentácia u novinárov bude merať jedným kovačičom. Bude to miera pre tuposť, pre nadutosť a najmä pre vrchol sebaobdivu a servilnosti voči zamestnávateľovi... Samoľúby narcista Michal Kovačič je nepoučiteľný: jeho spupné ego sa vždy pri každej tlačovke derie dopredu, hodiny si pripravuje nejakú žeboževtipnú otázku, ktorou by šokoval nie celkom pripraveného alebo zaskočeného poslanca či politika.

Aj čitateľov a divákov už prestáva baviť sledovať primitívne, krvavo jednostranné a najmä obludne samoľúbe spravodajstvo Markízy, lebo sa v nej presadzujú samorasty bez schopnosti vyvíjať sa: kovačičovci, szatmáryovci a najnovšie aj truhlíkové (či turlíkové?). Smer, ktorý v markizáckej žurnalistike predstavujú, nie je novinárčina, iba pôsobenie vplyvovej agentúry ľudí z pozadia. Tá sleduje rozklad slovenskej spoločnosti, popiera základnú slušnosť a hodnoty, ktoré sa všeobecne uznávajú ako normy správania sa. Sú to len sluhovia, ktorí nadbiehajú zamestnávateľom, aby bulvárnosťou zvyšovali takzvanú sledovanosť upadajúcej a do záhuby sa rútiacej Markízy. Markíze z krízy nepomôže ani výmena manažmentu za Rakúšana, ktorý pomerom ani zvyklostiam na Slovensku totálne nerozumie. Markíze pomôže iba to, ako rýchlo sa zbaví iniciatívnych prvoplánových primitívov, ktorých samoľúbosť sa dotýka nebies. Kto denne sleduje Markízu, celkom určite stratí zdravý úsudok! Diagnóza znie: Prepnite alebo vypnite...

                                                                                                  

 



Pridaj komentár