Každoročná pietna premiéra novembra

Skorý súmrak jesene sa spúšťa ako opona na ponurú „krajinu“ cintorína, no ten sa – paradoxne! – akoby nadychoval, prebúdzal. Akoby priam ožíval nespočetnými očami sviečok a kahancov i tichou vravou ľudí, čo prišli za svojimi blízkymi. Za tými, s ktorými sa už nemôžu denne (alebo aspoň sporadicky) stretať, prišli si na miesto ich posledného odpočinku spomenúť.

Vyčistiť i vyzdobiť im hroby vencami a kvetmi, postáť v pietnom tichu, ktoré znie v takých okamihoch ako dialóg spriaznených duší. Ako rozhovor medzi dočasnosťou živých a večnosťou mŕtvych.                                                                                           Veru, je to tak už veľmi dlhý čas, nič na tom nezmenili politické systémy, tu je tradícia silnejšia ako čokoľvek nad (?) ňou. Dni označené v kalendároch ako Pamiatka zosnulých a Sviatok všetkých svätých sú jednými z najkrajších, najnostalgickejších a najdôstojnejších sviatkov. Rok čo rok smerujú naše kroky na chodníčky cintorínov, ktorých hroby, náhrobníky i hrobky v tomto období rozkvitajú záplavami kvetov. Kúpu sa vo vodopáde žmurkajúcich sviečok. Už z diaľky je zrejmé, že návšteva cintorínov v prvé dva novembrové dni patrí u nás k tradičným prejavom úcty.                                                                                                    

Aj pohľad do histórie nás presviedča, že ide o pevný pilier kultúrnej i sociálnej tradície a symbolické prepojenie jej koreňov s každodennou súčasnosťou. Vo všetkých vrstvách spoločnosti, naprieč krajinou a jej osídlenými časťami. (Ozaj, je vôbec na Slovensku človek, čo by doteraz ani raz nepostál nad hrobom s menom, ktoré je preňho viac ako zhluk hlások?) Pohľad do ešte väčších hlbín tej istej histórie nám hovorí, že už v 8. storočí určil pápež Gregor IV. sviatok Všetkých svätých na 1. november, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Tento zvyk sa postupne rozšíril a v kalendári sa zakotvil 2. november ako Pamiatka zosnulých (Dušičky). Vieme aj to, že podľa „kánonu“ starších zvykov sa dodržiavali niektoré priam obradne. Napríklad v noci z 1. na 2. novembra sa na stole nechávala časť večere a na hroboch sa zapaľovali sviečky. Až v posledných desaťročiach sa udomácnilo kladenie vencov a kvetinová výzdoba.

A kde je premiéra tradície? Pamiatku verných zomrelých zaviedol v roku 998 benediktínsky opát Odylo v Cluny a usiloval sa tak čeliť pohanským obradom. V 13. storočí sa tento zvyk rozšíril v celej západnej cirkvi. Máme tu jeden z reálnych príkladov toho, ako kresťanský sviatok prerástol do všeobecne prijímaného úzu. Prví kresťania vnímali cintoríny ako azylové miesta. Nenarúšajme ich pokoj aspoň v spomínané dni.

                                                                                                                      (lek)

 

 



Pridaj komentár