Netreba sa báť veľkých zvierat


Dušan KernýPOZNÁMKA

Dušan D. KERNÝ

Neraz som sa pozeral na protokolárny záber – tzv. rodinnú fotografiu vrcholných predstaviteľov Európskej únie. Azda nebolo miesta v Európe, kde by neurobili malé predstavenie pre televízne kamery a fotografov. Keď začali nastupovať ženy – povedzme do funkcie ministra obrany vo Francúzsku – vyložene mužská európska čerň dostávala živé farby dámskych kostýmov.

Počas rôznych samitov sa mi vryl do pamäti starší fotograf, ktorý celý čas, kým zaujímali politici svoje miesta a pózy, vykrikoval vždy iné heslo, raz proti atómovej energii, inokedy na ochranu tigrov. Nikdy sa nikto proti tomu neohradil – a nikdy sa nikto z politikov netváril, že to počuje. Prečo to robí, spýtal som sa ho. Viete, netreba mať nijaký strach pred veľkými zvieratami – veď vidíte, ako sa tá scéna pred našimi kamerami mení, mnohí nielen z nej odchádzajú, ale doslova miznú. Prizrite sa na nich dobre – nie každý, kto tancuje so slonmi, je slon.

Na takú scénu sa ťažko zabúda, najmä keď sa odohráva v pôsobivých prostrediach rôznych štátov Únie a každý hostiteľ si dá záležať aj na novinároch. Ale je podnetom pozrieť sa na to, čo také „veľké zvieratá“ skutočne robia. Aké sú napríklad pomery v štáte, z ktorého vzišiel predseda Európskej komisie Barroso, ten predseda, ktorý sa len-len udržal na svojej stoličke výhodným kompromisom medzi najväčšími parlamentnými klubmi europarlamentu. Komisia, ako ukázala terajšia vleklá kríza, nie je na úrovni doby a ani úloh na ňu kladených. Ako to vyzerá však v rodnom Barrosovom Portugalsku? Prejdite túto pôvabnú a príťažlivú krajinu starej kultúry a zistíte, že sem okrem iného „Európa“ dokonca s jej eurofondmi zaniesla infekciu mrhania a nedôslednej kontroly. Ba dokonca „Európa“ toleruje príliv kapitálu z neúnijného zahraničia, najmä z bývalých portugalských kolónií – teda peňazí, ktoré sa tak v únijnom Portugalsku vlastne prepierajú, čistia. Rozhodnutia tzv. trojky – teda Únie a medzinárodného menového fondu – o tom, ako sa má šetriť, ako má štátny rozpočet stále menej a menej vydávať na sociálne ciele a stále viac a viac znižovať zadlženosť – dostali v Portugalsku názov „trojkou nariadená kolektívna chudoba“. Portugalci vidia rozdiel medzi vysťahovalcami, veď kedysi posielali domov toľko peňazí, ako bol celý štátny rozpočet. Dnes sa za hranicami ledva uživia. Pri hľadaní práce ľudia zatajujú univerzitné vzdelanie, akademické tituly, aby ich to neznevýhodňovalo pri ponuke manuálnych prác. To nikdy nebolo, Portugalsko sa aj prispením „Európy“ stalo krehkým štátom, povedia vám zasvätenci so smútkom podobným melancholickej melódii portugalského fado. Doma, kde bol predsedom vlády, sa nemá Barroso čím chváliť – a v Európskej únii vlastne takisto.



Pridaj komentár