Niečo pre oživenie národnej pamäti

thumbnail

Premenovávanie železničných staníc dláždi  cesty autonomistickým reliktom. Čoraz častejšie počuť o tzv. iredentistických bunkách  na Slovensku, v Ukrajine, Rumunsku, Srbsku-Vojvodine. Chorváti si to s nimi už dávno vybavili... Parížska mierová zmluva po druhej svetovej vojne (1946) zakázala porazeným štátom, teda aj Maďarsku, organizovať paravojenské združenia alebo spolky volajúce po zmene hraníc, iredente a k vytváraniu územných etnických samospráv, ako si to už pred rokom 1989 a najmä po ňom niektorí politici dovolili. Pripomeňme len aktivity M. Duraya. Aj teraz potichu, ale iste operuje v teréne iredentistický Jobbik. Vie sa aj o podpore zahraničných maďarských organizácií, a tým, čo mali možnosť v Maďarsku navštíviť dokonca aj „slovenské školy“, ostávajú v pamäti mapy „Magyorszagu“  prekračujúce hranice štátu vymedzeného mocnosťami v Paríži, čo sa dosiaľ nezmenilo. Terajšia slovenská vládna koalícia si udržuje trend „nevyvolávania konfliktov“, tzv. štandardné obojstranné vzťahy teda fungujú, otázne je či na obidvoch stranách  a recipročne.

Za uplynulých takmer dvadsaťšesť rokov sa otázka menšinovej autonómie pretriasala mnohokrát. Ostatné roky nastalo politické ticho. Dokedy? Napätie opäť vyvoláva nový jav vládneho programu o menšinovom označení či „kolíkovaní“ železničných a dopravných staníc v SR. V čase nových „provokácií  a aktivít iredenty“ poskytujeme našim čitateľom pre oživenie pamäti len niekoľko z mnohých dôkazov a dokladov o „trvale udržateľnom rozvoji“ v názoroch na menšinovú autonómiu tam, kde žije vyše  milión Slovákov a okolo pol milióna našich menšinových spoluobčanov.

■ NOVÁ ÉRA

Memorandum Maďarského demokratického hnutia z októbra 1992, kde sa nastolili podnety na všestrannú úpravu národnostných práv v SR,  sa v čl. 11 požaduje pre ochranu identity osôb, ktoré patria k menšine, „kultúrna samospráva“.  V tom čase predseda vlády MR J. Antal v prítomnosti Bélu Bugára, Miklóša Duraya o. i. „prerokoval situáciu maďarskej  menšiny na Slovensku, prípravu maďarského menšinového zákona a všetci sa zhodli v názore (a teraz pozor, S. B.), že postavenie maďarskej menšiny by bolo potrebné riešiť s prihliadnutím na samosprávu“. Nepszava 7. 10. 1992 pritom priniesla aj informáciu, že „keď sa Maďarsku nepodarí zlepšiť situáciu maďarskej menšiny na Slovensku, tak Maďarsko sa ozve proti prijatiu Slovenska za člena Európskej rady“.  Magyar Nemzet 7. 10. 1992 verejnosť informoval, že „Iniciatíva Dunajský kruh v liste pápežovi Jánovi Pavlovi II. zdôraznila, že prípadné odklonenie Dunaja bude mať veľké následky na ekologické, spoločenské, hospodárske pre menšiny a ľudské práva...“.

„Ponížení a neuznaní“ v Novom Maďarskom občianskom hnutí a maďarské menšinové politické strany našli hneď oporu  v medzinárodných štruktúrach v Maďarsku a vo Svetovom kongrese Maďarov:  „Naše medzinárodné kroky neriadi náhoda, ale sa uskutočňujú podľa deklarácie, ktorú vydal tretí Svetový kongres Maďarov. Táto deklarácia je v súlade  so základnými ideami Spolužitia (bývalé maďarské hnutie) s princípmi maďarskej komisie, ktorá bráni práva menšín v Československu. Touto deklaráciou sa stanú legitímne naše snahy na získanie autonómie, aby sme sa po kultúrnej stránke považovali za Maďarov – za súčasť Maďarska. Je to otázka života viac ako polmiliónovej maďarskej menšiny.“ (M. Duray, Uj Szó, 14. 10. 1992).

Združenie miest a obcí Žitného ostrova v súvislosti s riešením a diskusiami okolo  územného členenia SR prijalo v roku 1993 výzvu obecných a mestských zastupiteľstiev, v ktorej sa okrem iného v bode 9 požaduje „za základ členenia požadovať odporučenie Snemu Rady Európy, číslo 1201, hlavne článok 11 v oblastiach, ktorých príslušníci národnostnej menšiny tvoria početnú menšinu, sú oprávnení vytvárať svoje samosprávne autonómne orgány, resp. získať osobitný status (samosprávnu autonómiu)“. Čl. 11 odporúčania sa končí vetou: „... V  súlade s domácou legislatívou štátu.“  V roku 1993 taká požiadavka nekorešpondovala s „legislatívou  štátu“, odporúčania prijala NR SR až v roku 1995.

Na 4. kongrese Spolužitia 27. februára 1993 sa v Komárne Miklós Duray vyslovil, že „pred pár dňami sme začali nechcený rozpad štátu, ale musíme ho akceptovať. ... Naším najbližším cieľom je politická a hospodárska samospráva a celková autonómia. Máme nárok ... na autonómiu“.  (Slovenské národné noviny16/1993). L. Dobos informoval, „že kongres  má zaviazať predsedníctvo, aby predložilo plán územnej autonómie a vytvorenie parlamentu, ... podporiť vytvorenie Karpatského regiónu“ (tamtiež).

■ RÁMEC AUTONÓMIE

V čom spočíva rámec autonómie, dokladajú dokumenty z Kongresu. „Podľa pomeru väčšinového obyvateľstva treba vymedziť: 1. Väčšinová oblasť, kde žije viac ako 50 percent obyvateľstva rovnakej národnosti. 2. menšinová oblasť, kde žije 50 percent obyvateľstva rovnakej národnosti. 2. menšinová oblasť, kde žije menej ako 50 percent obyvateľstva rovnakej národnosti, ale ich počet klesá pod 10 percent.  3. Oblasť s roztrúseným menšinovým obyvateľstvom, kde žije menej ako 10 percent obyvateľstva rovnakej národnosti alebo menej ako 10 percent obyvateľstva rovnakej národnosti ako 100 osôb.“ (Szabat Uj Szó, 3. 3. 1993). Zopakujme, že tu žije takmer jeden milión Slovákov na území svojho vlastného štátu.

Okrem toho prijal viac čiastkových záverov pre školstvo, kultúru, cirkev, zdravotníctvo a iné oblasti, rezorty a inštitúcie. Pritom SR v tom čase disponovala okolo dvadsiatimi zákonmi a právnymi normami dotýkajúcimi sa  aj menšinových práv. O limite  desaťpercentného menšinového zastúpenia, ktorý by mal byť hranicou pri rozhodovaní, nehovorí ani jedna. Neskoršie sa slovenské zákonodarstvo ustálilo na hranici dvadsaťpercentného zastúpenia menšinového obyvateľstva a tá dosiaľ platí. Platí i snaha maďarských politikov SR o jeho zníženie na desať percent. Kto pozná Európsku chartu regionálnych a menšinových jazykov pre EÚ, vie, že v Európe ide o výnimočné požiadavky len smerom k Slovensku.

Na otázku čo je dobrá autonómia na etnickom princípe, M. Duray v Uj Szó 28. 5. 1993 odpovedal: „... Aby sme mohli rozhodovať o svojich záležitostiach a aby sme boli hospodársky samostatní. To znamená, že časť štátneho rozpočtu sa musí presunúť do kompetencií autonómie. Spolužitie má na mysli územnú samosprávu a osobnú autonómiu...“ Kvarda, iniciátor vyhlásení Združenia miest a obcí Žitného ostrova, na otázku, či by malo ísť o kultúrnu, školskú alebo územnú autonómiu, poznamenal: ... „Tieto dve veci nemožno od seba oddeliť. Je nemysliteľné, aby v oblasti, kde je maďarská väčšina, nebol štátny úrad, ktorý by riadil školy. Zákon o samosprávach hovorí, že obec je samostatná územná jednotka, keď spojíme dve alebo viac obcí, znamená to určitú územnú autonómiu. Je veľmi pravdepodobné, že predstavitelia Rady Európy sa skôr dohodnú s iniciátormi autonómie ako predstaviteľmi slovenského politického vedenia.“ (Uj Szó, 28. 5. 1993).

VOLANIE PO REVÍZIÁCH

Prvý rok obnovenej slovenskej štátnosti (1993) bol poznačený viacerými iniciatívami v národnostných problémoch na Slovensku.  Bývalé Spolužitie, MKDH, Maďarská ľudová strana, Maďarská občianska strana pri prijímaní Slovenska do Rady Európy okrem iného žiadali „zrušenie platnosti diskriminačného prezidentského dekrétu (E. Beneša) z obdobia 1904 – 1945 – 1948 a reštitúciou zmierniť negatívne následky. Z toho dôvodu je potrebné zmeniť reštitučný zákon, ktorý sa týka maďarských a nemeckých spoluobčanov“ (L. Nagy, B. Bugár, M. Duray, G. Popély,  4. 2. 1993).

Spoločné vyhlásenie účastníkov konferencie Maďarsko a Maďari žijúci  za hranicami v Budapešti 5. júla 1996 o. i. upozorňuje, že „základným predpokladom na zachovanie identity Maďarov žijúcich za hranicami na ich prežitie a rozvoj ako spoločenstva a tiež zachovanie na rodnej zemi je vytvorenie autonómie v súlade s európskou praxou a duchom medzinárodných noriem...“ (o. i. B. Bugár, E. Bauerová, L. Nagy).

Ministerstvo zahraničných vecí MR vzápätí potvrdilo, že „vláda považuje autonómiu menšín za vhodný a žiaduci rámec na uplatnenie ľudských menšinových, hospodársko-sociálnych práv v rámci hraníc daného štátu. ... Podporuje vytvorenie podmienok na uplatnenie práv Maďarov žijúcich za hranicami realizáciou ich úsilia o autonómiu v súlade s pokrokovou európskou praxou“ (denník Slovenská Republika, 10. 7. 1996).

Vtedajší predseda Ústavného súdu SR M. Čič k týmto problémom signatárom  Stretnutí Slovákov žijúcich na juhu Slovenska v Šuranoch – pre pamäť zopakujem – o. i. napísal:  „Ako problematická sféra sa javí aplikácia ústavných princípov a konkrétnych článkov. Mám na mysli tak zákonodarstvo, t. j. konkretizáciu ústavných článkov v obyčajných zákonoch a iných právnych normách, ako aj realizáciu predpisov v živote tých spoločne žijúcich societ, ktoré sa líšia jazykom, eventuálne aj inými relevantnými vlastnosťami  a danosťami. Osobne som za normatívnu úpravu tých vzťahov, ktoré sú permanentným zdrojom nedorozumení a, žiaľ, aj neopodstatnených provokácií.“ (8. 1. 1998)

ŠURIANSKE INTERVENCIE

Opakované intervencie k vládnym činiteľom zo stretnutí v Šuranoch – pokiaľ išlo o slovenské potreby na tomto území štátu – niekdajší podpredseda vlády SR P. Csáky komentoval: „Členovia vlády SR sú názoru, že naša krajina potrebuje pokoj,  tolerantné a tvorivé ovzdušie a akceptovanie kresťanských hodnôt vo verejnom živote.“(4. 1. 1999) Slovenskí kresťania vtedy ešte zápasili s praxou obmedzovania slovenských bohoslužieb na jazykovo zmiešaných územiach v SR...

Bývalý predseda vlády SR M. Dzurinda na opakované interpelácie zo Šurian odpísal: „Vážim si aktívnu účasť všetkých občanov Slovenska pri riešení rôznych spoločenských problémov a ubezpečujem vás, že k problematike nielen krajanského zákona,  ale celkovo  tzv.  maďarskej otázke sa venujem veľmi zodpovedne a vždy sa snažím nájsť a presadiť riešenie v prospech záujmov Slovenskej republiky...“ (8. 1. 2003)

Čo sa vykonalo za jeho vlády na prospech skutočných záujmov Slovákov na juhu, ťažko konkrétne pomenovať. Jeho nástupkyňa I. Radičová s kabinetom dokonca podnikli kroky na zníženie kvóra na už spomínaný desaťpercentný limit.  Až nástup vlád premiéra R. Fica politicky utlmili rast menšinových iniciatív,  k čomu sa, objektívne povedané, pripojili  – nevieme či nie iba takticky – aj niektoré maďarské hnutia a strany.

Súčasná vládna  koalícia by si však mala vypočuť občanov jazykovo zmiešaných území v SR, aby zistila, ako sú vinou legislatívnych úprav vlád smerom k samosprávam a terénu veľmi často Slováci na území svojho vlastného štátu nevypočutí, diskriminovaní, odstavovaní, spolky a združenia finančne podhodnotené, najmä tamojšie D MS, OP MS a miestne odbory Matice slovenskej, čo by ťažko mohol konštatovať na svoju adresu tamojší tzv. tretí sektor, menšinové spolky a združenia.

Alea iacta est  – kocky sú hodené! Nové „kocky“ na železničných staniciach v jazykovo zmiešaných územiach v SR a možno aj inde môžu signalizovať nové vydlážďovanie autonomistických reliktov i perspektív, ako je to napríklad povedzme Námestí Európy v Komárne. Múdremu stačí...

Stanislav BAJANÍK – Ilustrácia: Andrej MIŠANEK



Pridaj komentár