Odišiel rodoľub Augustín Marián HÚSKA

thumbnail

V minulých dňoch svet opustil významný politický a ekonomický predstaviteľ novodobých dejín samostatnej Slovenskej republiky Augustín Marián HÚSKA. Odišiel vo veku obdivuhodných 87 rokov. Pohreb mal v utorok, 8.11.2016 v Bratislave. Podľa historikov bol hlavným motorom pri vzniku druhej slovenskej štátnosti v roku 1993. Napriek tomu, že sa o štátnosť osobne zasadil a v prvých ťažkých rokoch samostatnosti aj ekonomicky koordinoval jej rozvoj, mienkotvorné médiá o jeho smrti neinformovali. Nestál im zato. Sú protislovenské a preto našim vlastencom nevedia popriať ani pokoj na druhom svete. Božie mlyny však melú pomaly ale isto a preto sa našim neprajníkom – všetko osudovo vráti. Tým si môžu byť istí. Jedine tým!!! Slovenské národné noviny aj pred jeho smrťou, mali o názory A. M. Húsku záujem. Ako dôchodca blogoval mnohé udalosti na svojej webovej stránke. Preto s ním v apríli tohto roku urobila Eva Zelenayová vôbec posledný rozhovor v slovenskej tlači. Vzhľadom na jeho pripomienku a česť ho publikujeme netradične v rubrike Osobnosti Slovenska v plnom znení. Následne publikujeme úryvok z jeho pripravovanej knihy v spoluautorstve, ktorá je práve v procese výroby. 

Česť jeho pamiatke.

 Maroš SMOLEC, šéfredaktor Slovenských národných novín


A. M. Húska: Boháči neveria v nadpozemské nebo, preto si pripravujú pozemské

Uchráňme si kresťanský étos a slovenský etnos

Bol pri všetkých aktoch spojených so vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Podieľal sa na programe ponovembrového vývoja Slovenska, ale aj Česko-Slovenska. Ako syn politického väzňa bol z vysokoškolského štúdia odvelený do Pomocného pracovného práporu (PTP). V bani na Ostravsku získal výučný list baníka. Diaľkovo vyštudoval Vysokú školu ekonomickú. Po roku 1989 zastával post ministra či podpredsedu parlamentu. Prof. Ing. Marián Augustín HÚSKA, DrSc.

  • Narodili ste sa 9. septembra 1929 v Hubovej. Ako sa na živote vašej rodiny i vašom osobne prejavila blízkosť Ružomberka a vplyv Andreja Hlinku?

Rodiny môjho otca a matky boli katolícke. Otec si vždy písal k priezvisku Húska prídomok Hamaj, matka pochádzala z rodiny Kyjovej. Bola to čo do vlastníctva polí, lúk, pasienkov a lesov najbohatšia rodina v obci. Z týchto dvoch rodín pochádzali viacerí richtári.  Napríklad starý otec Kyjo bol richtárom asi do roku 1914 a starý otec Húska cez prvú svetovú vojnu. Môj otec cez druhú svetovú vojnu. Húskovci aj Kyjovci mali obchod a hostinec a môj otec mal ešte aj obchod s drevom. Hotové peniažky však donášal len obchod s drevom. Lebo občania väčšinou kupovali „na borg“.  Čo sa pamätám, naše rody patrili k  ľudákom, hlinkovcom a sidorovcom.

  • Čo to pre vás znamenalo?

V ľudovej strane bolo mnoho prúdov, my sme stáli na pozícii Sidora. Vnímali sme to tak, že on bol pod priamym vplyvom Hlinku. Hlinka nechodil do Gombáša a Ľubochne len celebrovať omšu na „deň odpustu“, ale sem-tam na koči aj do  hosťovskej izby kyjovského hostinca na preferans.

  • Vy si ho pamätáte?

huska-am Samozrejme, a nielen z jeho návštev obce, ale v sprievode otca aj na ružomberskej fare. Dokonca  s otcom som bol aj na Hlinkovom pohrebe. Bol som slabosťou otca a vydrankal som, aby ma brával ako prívesok na jeho cesty lokálneho politika i obchodníka. Vzal ma i na diskrétne stretnutie sidorovcov na Smrekovici, kde Sidor, keď ho Hitler vyhnal z pozície predsedu autonómnej vlády, oddychoval a vlastne aj intrigoval proti Tisovi. Sidor a Tiso boli rivali. Otec bol dlho pod vplyvom Sidora a len postupne, na základe reálneho pôsobenia Tisa začal chápať, ako zachraňuje slovenský  národ v  nacistickej sfére pred rozparcelovaním  Slovenska medzi sebeckých susedov. Samozrejme, stačil uchrániť pred Hitlerovým chorobným expanzionizmom len väčšinu národa. No podstatne viac ako protektorátny Hácha.

  • Takže ste sa zmierili s prvým slovenským štátom?

Hej, dokonca tak, že otec chodil intervenčne za Tisom a úspešne vybavil desiatku prezidentských výnimiek pre Židov.  Proti nacistickému hladu po zdrojoch potrebných pre expanznú vojnu vznikol na Slovensku systém  korumpovania nacistických rekviračných delegácií. Otec ako starosta a lesmajster  štátnych lesov v Ľubochni organizoval pre nich honosné poľovačky a napakované kufre plné kvalitných potravín a nápojov účinne zmäkčili srdcia nacistických vymáhačov.

  • Aké máte spomienky na obdobie prvej Slovenskej republiky?

Vojnové hospodárstvo Nemecka bolo stále nenásytnejšie.  Najvyšší hospodársky úrad a ministerstvo hospodárstva nám čoraz častejšie posielali nemecké delegácie, aby sme rôznymi „pozornosťami“ prinútili prižmúriť ich kontrolné oko. Otec ako starosta mal však často na krku aj domácich nenasýtencov. Počas vojny aj prvej Slovenskej republiky vznikla hospodárska komisárska služba a tzv. mlatobní komisári, ktorí mali dohliadať, aby hospodárska produkcia bola kontrolovaná a aby z nej odvádzali určený kontingent  štátu. Aj slovenskí komisári boli hladní po korupčných benefitoch a po úplatku za „prižmúrené oči“. Zrejme korupcia, všimné a iné prvky boli večnými sprievodnými zlami príživníctva. Temné znaky parazitizmu a uzurpácie sa praktikovali už od praveku. A aj dnes nás o tom presviedčajú dnešní neoliberáli i neokonzervatívci u nás i vo veľmociach. No museli sme strpieť aj iné veci. Prišlo nariadenie, že všetky hotely musíme  dať k dispozícii na rekreačné turnusy pre nemecké deti. Každé dva mesiace prišla nová „várka“ nemeckých detí z rozbombardovaných miest. Sprvoti pochodovali a bubnovali v zovretých radoch v rovnošatách Hitlerjugend, ale neskôr menej bubnovali a vyspevovali, ale hltavo konzumovali jedlo, ktoré sa už v Ríši stalo vzácnym.

  • Vašu mladosť poznačila vojna. Ako ste ju vnímali?

Mal som pätnásť rokov, keď som ako protiokupačný utečenec spolu s otcom a rodinou evakuoval do Ľubochnianskej doliny.  Bývali sme v tzv. čierňavskej hájovni. Hájnici podľa rozkazu povstaleckého veliteľa doliny vytvorili z civilných občanov od pätnásť rokov tzv. hospodárske lovecké jednotky. Na zásobovanie zverou kuchyňu povstaleckej posádky.

  • V povstaní?

Hej. Ale keďže zveri bolo málo, tak sme lovili salvami. Preto som od povstania  už nikdy nebol na nijakej poľovačke. Spomínam si, že sme schádzali z lesov dva dni po páde Banskej Bystrice, a to na drezine lesnej železničky. Povstalci sa rozutekali domov či na partizánske chodníčky. Na kraji Ľubochne stála píla a pri nej nás už čakala desiatka bývalej  nemeckej Luftwafe a asi štyria chlapi v slovenskej uniforme s čiernou páskou a s nápisom Slovenská domobrana.  Mali  ironické poznámky ako: „No čo, povstalci? Bolo vám lepšie v čechoslováckej partizánskej republike?“ Mlčky sme sa dali prezrieť a prepustili nás domov.

  • Po vojne ako?

Nasledovali prehliadky, asi štyri.  Organizovali ich revolučné výbory a Zbory národnej bezpečnosti. Po roku 1948 nám  skonfiškovali obchod, hostinec a jedného dňa prišli eštebáci po otca a odviezli ho. Odsúdili ho a dva roky sťahovali od Ruzyne cez Bratislavu, Leopoldov, Ilavu až po Brno.

  • Za čo ho odsúdili?

Nuž, stalo sa, že poručík Chovan ušiel na Západ. Jeho otec bol mojím krstným otcom. Bol to vysoký chlap – meter deväťdesiat, čiže neprehliadnuteľný. Vrátil sa na Slovensko ako poručík výzvednej francúzskej služby.  Potom ešte trikrát bol na Západe, než ho chytili, uväznili, trýznili a popravili.  Tých, ktorí ho prechovávali, odsúdili.

  • Jedným z odsúdených bol váš otec?

Áno, počas výsluchov sa dôstojník Chovan priznal, že otcovi povedal o tom, že ide na Západ a že mu môj otec povedal, už dávno si tam mal byť. A na základe toho otec dostal dva roky ťažkého väzenia a konfiškáciu štyroch pätín  majetku. Ja som musel opustiť vysokú školu a nastúpil som do podniku lesov v Gelnici. Po roku som dostal povolávací rozkaz do Mimone a tam vidím, že som buď medzi kňazmi, alebo zlodejmi. Po dvojtýždňovom tzv. výcviku, ale bez zbraní, ma odviedli do Ostravy-Radvaníc, kde som bol dvadsaťšesť mesiacov ako nespoľahlivý vojak PTP.  Z toho  deväťdesiat percent času som robil v bani Ludvík, trochu v baniach Hedviga a Pokrok.

  • To kvôli otcovi?

Nikdy mi nikto nepovedal, prečo som musel robiť v bani, v PTP. No aj tak v rámci nedeľného vzdelávania som sa prihlásil do závodnej školy práce. A dostal som aj výučný list. Som vyučený baník. Robil som v predkoch, teda v razení chodieb, a v tzv. nízkych, 90- až 130-centimetrových poruboch a slojoch. Tam od prachu skoro nebolo vidno kahance. Nosili sa v ruke alebo zavesené na obojku. Vážili  päť kíl. Vzpriamene sa nedalo kráčať, len zohnuto alebo po štyroch. Keď sme sa po prvej zmene vracali k raziacej veži, nevládal som ísť. Nechal som ostatných odísť a ja som sa vybral štvornožky.  Natrafil na mňa banský strelec, ktorému som povedal, že pôjdem, len čo si trochu oddýchnem. A on mi: „Synak, poď,“ a zobral ma pod pazuchu a vliekol von. Odtiaľ mám obštrukčnú chorobu pľúc od uhoľného prachu.

  • Ako ste sa dostali k vysokoškolskému diplomu?

To je zaujímavé. Prvého decembra 1953 ma prepustili. To už bol prezidentom Zápotocký, začali rušiť PTP, bolo cítiť istý odmäk. Začal som robiť v jednom stavebnom podniku v Ružomberku a po roku som jednoducho napísal list. Poslal som ho predsedovi vlády do Prahy a predsedovi Zboru povereníkov do Bratislavy. Napísal som, že sa všade hlása: Ja som baník, kto je viac? K listu som priložil overený odpis môjho výučného listu a napísal som, že som robil v bani a mám právo žiadať, aby som sa dostal na vysokú školu. Z Bratislavy prišla odpoveď hneď. Že to akceptujú, ale vzhľadom na celkové okolnosti mi povoľujú len diaľkové štúdium.

  • A vy ste to dotiahli až na vedeckú hodnosť. Bez straníckej legitimácie?

Nikdy som sa nestal členom komunistickej strany. Niežeby o mňa nestáli, ale ja som hovoril, že predsa vedia, z akej som rodiny, a to by bolo proti akémukoľvek zmyslu.

  • Vaša hviezda zažiarila v roku 1989.

Pracoval som vtedy vo Výskumnom ústave ekonomiky stavebníctva a stal som sa predsedom štrajkového výboru s dvoma spolupredsedami – Kočtúchom a Pittnerom. Na základe toho ma vymenovali za člena koordinačného centra VPN. Keď sa ma pýtali, s čím chcem pomôcť, povedal som, že chcem robiť na programe. Na čele programového výboru bol Martin Bútora, ďalej tam boli Peter Zajac, Ivan Lupták, Slavomír Stračár a ja. Bútora  ustavične zhromažďoval nejaké materiály, ja som pripravil prvú verziu. Prečítal som ju, povedal veľmi dobre, použijeme to ako podklad. Ale míňali sa  týždne a stále nič, len zbieral podklady. Tak som navrhol, aby profesijné kluby vypracovali námety. A stalo sa, že predseda klubu medzinárodných vzťahov Roman Zelenay nás informoval, že jeho klub prišiel k záveru, že cieľom by malo byť dosiahnutie medzinárodno-právnej subjektivity Slovenska.  Rozmýšľal som a zrazu som si povedal: Bože, veď to je ohromné. Nehovorí sa o štáte,  o forme štátu, ale o medzinárodno-právnej subjektivite. A subjektivitu má len štát.  Tak  som hneď pripravil  druhú verziu. Členovia výboru povedali že hej, ale zasa sa nič nedialo. Tak Stračár, ktorý bol šéfom košickej vépéenky a zároveň novým šéfom VSŽ, navrhol, aby sme sa na týždeň zavreli na Bukovci, kde má VSŽ rekreačné zariadenie, a v pokoji pripravili program.

  • Ako to dopadlo?

Tri dni sme debatovali, a nič. Napokon som sa zavrel v izbe a pripravil som 25-stranový návrh s  hlavným cieľom dosiahnuť medzinárodno-právnu subjektivitu Slovenska, lebo inak nebudeme s Čechmi rovní.

  • Ale tú nemali ani Česi.

Ale mali Prahu a všetky centrálne orgány. O všetkom rozhodovali. Robil som ako expert pre Slovenskú plánovaciu komisiu a nič, čo neschválila pražská, sa nemohlo realizovať. Večer sme teda  čítali môj nový návrh a zrazu všetci prikývli, že to je ono, toto sme potrebovali a schválili ho. Jedine  Stračár povedal: „To nám Česi nezožerú.“ Ale dohodli sme sa, že s návrhom pôjdu do Prahy Gál, Zajac a Bútora. Obával som sa, či nám z neho nevyhodia požiadavku na medzinárodno-právnu subjektivitu Slovenska. A Bútora mi po návrate oznámil, že Havel mu povedal, aby sme to nevynechali, lebo len s týmto heslom vyhráme vo voľbách nad KDH. Potvrdil mi to aj Zajac.

  • Nuž, ale VPN sa rozpadla práve na slovenskej otázke.

Áno, lebo sme povedali, že terajšiu podobu federácie neuznávame, a vytvorili sme platformu, z ktorej potom vzniklo HZDS. Musím poznamenať, že Zajac mi už vtedy povedal, že keď bude po voľbách, tak tú požiadavku na medzinárodno-právnu subjektivitu z programu odstránime. Začal som teda v HZDS hovoriť o štátnosti. Mečiar nebol nadšený, lebo chcel mať otvorené všetky dvere na rokovanie. Úprimne veril, že Čechov „dokope“ k voľnej federácii s veľkou slovenskou kompetenciou. Dokonca na programovom sneme HZDS v Košiciach mi rovno povedal: „Obhajuj si, ja nevystúpim a nepoviem slovo ani za, ani proti.“ Bol presvedčený, že v danom rozložení síl netreba sa viazať na písomné programy, ale improvizačne vytlačiť z Čechov čo najviac ústupkov. Keď sa však diskrétne dozvedel, že česká pravica sa chce pri rýchlom prechode do západnej sféry vplyvu zbaviť  slovenského „spomaľovacieho prívesku“ a že Česi už majú tajný plán ako pri delení majetku využiť lepšiu českú  informovanosť o zdrojoch, tak sa stal tvrdým zástancom  slovenskej štátnosti

  • No dosiahli ste slovenskú samostatnosť.

Áno, ale nebolo to jednoduché. Nemali sme záruku, ako budú hlasovať dubčekovci. Keď sme Dubčeka štyria presviedčali (Mečiar, Laluha, Kočtuch a ja), aby prijal funkciu prezidenta druhej Slovenskej republiky, napriek tomu, že ronil slzy, nepodľahol nášmu naliehaniu.

  • Ako by ste charakterizovali to, čo sa dnes deje v slovenskom parlamente?

To je ukážka toho, že najvyššie elity boháčov nemajú morálne krytie. Novopohanstvo im slúži na ospravedlnenie toho, aby organizovali pohodlnú existenciu vlastnej budúcnosti. Neveria v nadpozemské nebo, a preto chystajú pre seba pozemské. My na tejto zemi si uchráňme kresťanský étos a slovenský etnos. A naše posmrtné nebo bude v milosrdných rukách Stvoriteľa.


Kresťansko-slovenský a európsky pohľad na súperenie Západu a Východu

Slováci víťazili arzenálom pokojného vzdorovania

Augustín Marián HUSKA, Juraj CHOVAN-REHÁK, František VNUK

Sme súčasťou konvoja, a teda naše navigovanie sa musí snažiť vyhnúť kolíznym kurzom, a pritom sa usilovať, aby nemuselo opustiť svoje plavidlo a prestupovať do „veľkolode“. Na veliacich mostíkoch veľkolodí sú takí lodivodi, ktorí sa silou-mocou, či už líškavými, alebo zastrašujúcimi návrhmi, alebo brutálnym vynútením snažia likvidovať malé a stredné lode konvoja, aby sa tieto „presťahovali“ na veľkoloď. Veľkolode vraj sú efektívnejšie. Ako pre koho. Sú totiž neľahko ovládateľné, majú príliš dlhú „brzdnú“ i „zrýchľujúcu“ stopu. Jedným slovom, sú ťažko manévrovateľné a ich zlyhanie nesie agonický algoritmus Titaniku. Napokon, zákony evolúcie nás učia, že „rozmanitosť konvoja“ je životnejšia ako životnosť ťažko ovládateľných „opách“.

Ak sa však vrátime od metaforického opisu k reči faktov, tak veda z hľadiska prežívania hovorí, že forma gigantizmu je prejavom nadmernosti a má oveľa nižšiu životnosť než súbor kooperujúcich rozmanitostí. Autori cez túto knižku dávajú do rúk rozjímavého čitateľa vedecko-náučnú a zároveň dobrodružnú – doslova „s dobrom sa družiacu“ – údajovú ponuku, ktorá objasňuje, že komplexné bytie je výsledkom interaktívnej súčinnosti reálneho hmotno-energetického systému vesmírneho a ľudského bytia s paralelným metafyzickým svetom.

■ ZÁPISY PAMÄTI

Prírodná a ľudská sféra sa nám na prvý pohľad javia svojím charakterom a určením ako nesúmerne vzdialené sféry bytia, ale v skutočnosti medzi nimi neustále prebiehajú súčinnosti či kolízie, ktoré však majú obojaké, t. j. kladné i záporné následky. Naša každodenná prax nás totiž presviedča, že obe sféry (kozmosféra a antroposféra) sa vo svojom vzájomnom správaní k sebe prejavujú jednak súladnými a jednak protichodnými postojmi. Z ľudskej praxe vieme – ako to už bolo v skratke naznačené – že tieto obojstranné vzťahy sa zároveň skúsenostne akumulujú, t. j. sedimentujú do podoby pamäti – presnejšie povedané – do zápisu pamäti. Takémuto sedimentačnému zápisu v genetických vedách hovoríme genóm, ktorý nesie v sebe obraz vývoja (genézy) bytia. Rozlišujeme teda jednak sediment pradávnych, dávnych a nie až takých dávnych kolektívnych skúseností (paleogenézy) a jednak vlastných individuálnych skúseností vývoja (ontogenézy). V tomto zmysle každé inteligentné bytie tak má akumulovanú kolektívnu vrodenú pamäť, ktorá „zapisuje“ podstatné – kľúčové praskúsenosti bytia vrátane na ne nadväzujúcej individuálnej pamäti z vlastného individuálneho bytia. Sú to teda „vlastné“ a v širšom slova zmysle – „ekologicky kolektívne“ skúsenosti, čo formulujú naše zvedavé otázky: Kto som? Čo som? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? Kto stvoril moje bytie a moje skúsenosti s týmto bytím? Kto stvoril doslova hmotné bytie môjho okolia?

Začali sme ako hľadači zmyslu bytia, ktoré nám slúži na to, aby sme mohli prežiť, predĺžiť naše bytie. Sú tieto sily hľadania podmienkou na zachovanie a predlžovanie nášho bytia? Ak vzťah biosféry a antroposféry má aj progresívnu a regresívnu eventualitu, tak ako s ňou súvisí živočíšna prirodzenosť a ľudská nadprirodzenosť?

■ HLAD MYŠLIENOK

Kladúc si tieto a podobné otázky naši raní predkovia skoro pobadali, že sme závislí nielen od živín, čo nám poskytuje hmotné okolité bytie podnecované naším saturačným hladom, no netušili sme, kde sa berie „môj a náš“ nehmotný hlad, ktorý stále cíti vysokú závislosť od nehmotného charakteru našich dotieravých myšlienok. Veď aj ony sú nehmotné. Nevidíme ich, ale cítime ich naliehavosť. Vystupujú ako neviditeľná, ale trýznivá, no v podstate gravitačná sila, ktorá ovláda naše bytie už odpradávna. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento text sa snaží zložito povedať to, čo je očividné. Zmysel takto formulovaného výraziva spočíva v tom, aby sme pomocou rozdelenia kolektívnych skúseností našich predkov a našich vlastných autentických, a teda individuálnych skúseností mohli sledovať tzv. kauzalitu, t. j. sled zreťazenia tak starších, ako i mladších príčin a následkov. Vydelením individuálnej pamäti z kolektívnej inštinktívnej pamäti ľudstva povedľa inštinktívneho myslenia vznikalo reflexívne myslenie, ktoré postupne rozvinulo spôsobilosť rozjímania nad príčinnosťou jednotlivých udalostí a napokon aj celkového bytia. Bolo to vlastne nedokonalé (primitívne) hľadanie podvojného zmyslu správania sa človeka a jeho existenčného okolia, raz žičlivého či obdarujúceho a raz agresívneho a uzurpačného. Primitívnosť však neznamená v skúsenostnom kontexte menejcennosť, ale menšiu skúsenosť a bystrejšiu spôsobilosť jej využitia. Znamená teda cennú skúsenosť sviežeho mladého videnia. Apoštol Pavol to výstižne formuloval takto: „Pokiaľ som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, myslel som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, ale keď som muž, opustil som detské veci.“ Nuž, neopúšťajme skúsenosť našej čerstvoty, ale dopĺňajme ju našou zrelšou skúsenosťou. Neoddeliteľnou súčasťou našej skúsenosti je takzvaná zrelá i mladá hľadačská skúsenosť. Keďže toto reflexívne (premýšľavé) hľadanie zmyslu bolo postupné, každá prírodná, duchovná a spoločenská skúsenosť vyústila najprv do protopoznania a neskôr do vedeckého poznania. Takto sa vyvinula „protoprírodná“ a neskôr „prírodná“, „protoduchovná“ a neskôr „duchovná“, „protospoločenská“ a neskôr „spoločenská“ skúsenosť do „prírodovedného“, „duchovnovedného“ a „spoločenskovedného“ poznania.

GÉN PROTOSLOVÁKOV

Autochtónne genetické spoločenstvo v karpatskom oblúku a pridunajských nivách je už od mladšieho paleolitu väčšinovo identické. V čírom slova zmysle nedokážeme presne pomenovať evolučnú dynamiku tohto ľudského substrátu. Je nám však známe, že dnešné slovenské generácie sú nositeľmi robustnej väčšiny tejto paleolitickej vrstvy (84 percent). Na úrovni dnešného poznania vieme, že od mladšieho paleolitu sme výraznými podielnikmi etnogenetickej haploskupiny R1a, ktorá má vysoký podiel protoslovanského substrátu, v ktorom zrejme prebiehali metamorfózne transformácie Protoslovanov (Protovanov a Protoslovákov).

Zhruba od druhého storočia nášho letopočtu sa začalo kladné kontaminovanie duchovnej skúsenosti nášho slovenského priestoru kresťanskými ideami. Naši predkovia sa spočiatku istotne bránili riziku vzdať sa autochtónnej pohanskej kultúry a prijať novú vodiacu ideu, ktorá sa šírila od východného Stredomoria. Je však nesporným faktom, že Protoslováci nereagovali na prienik nového étosu ľudského bratstva a sesterstva krvavým buntošivým odporom (ako germánski pohanskí Sasi či ako neskôr pohanskí Staromaďari kopáňovským povstaním). V protoslovenskom pohanstve ešte zrejme boli živé tradície neolitického panteónu kooperatívnych božstiev, ktoré boli oveľa kompatibilnejšie s Kristovými ideami družnej potrojnosti Otca, Syna a Ducha. Zušľachťujúci prienik raných kresťanských tradícií bol vlastne predstihovo skyprený silnými vrodenosťami neolitických občín. Prvé prieniky kresťanstva v staroslovenskom prostredí okrem toho neprichádzali od dominujúcich okupantov, ale od tajných misií novovercov z okruhu rímskych Limes Romanum. Sprvoti predstavovali skôr sektársku verziu kresťanstva a iba neskoršie misie boli už z legitímneho okruhu oficiálneho náboženstva. Terajšie kresťanstvo je už v zovretí hegemonistického novopohanstva, a tak slovenské kresťanstvo mäkkým lavírovaním pomáha svetovému kresťanstvu vzdorovať jeho konzumistickému vytunelovaniu. Radikálni hegemóni adoptovali antikristovský program a pokúšajú sa kontaminovať kresťanské ľudstvo orgiastickými neduhmi, ktoré revitalizujú paleolitický chaos. Arzenál nášho pokojného vzdorovania nám dopomohol začať našu rekristianizáciu a štátnu emancipáciu. Dokonca v každej našej porážke v minulom storočí zvíťazila naša síce vajatajúca, ale vytrvalá vernosť Kristovmu étosu a slovenskému etnosu. Preto niet najmenšieho dôvodu, aby sme podľahli panike. Všežravosťou zadubený konzumizmus nás chce zmiasť modernistickými klišé tvrdeniami a mátožným sľubovaním slobody, ktorá vraj zvíťazí nad naším „tmárstvom“ a všetko bude dovolené. Ponúkajú nám doslova orgiastickú slobodu ako hedonistickú sebevoľnosť („život je len jeden a aj to príliš krátky, nuž teda, využime ho do krajnosti“ – carpe diem).

Úryvok z pripravovanej knihy Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov, 2016

Medzititulky redakcia SNN



Pridaj komentár