Počet udelených výnimiek utajovala aj prezidentská kancelária, ktorá ich udeľovala. „Deportácia je násilné premiestnenie alebo vysťahovanie obyvateľstva zo svojich domovov do cudzieho prostredia s obmedzením voľnosti pohybu. Deportácie mávajú často podobu trestu a osoby sú pri nich presúvané do odľahlých oblastí, zaostalejších končín, trestaneckých kolónií, koncentračných táborov a podobne.“ Toľko slovníková definícia slova deportácia. Slova, ktoré už desiatky rokov traumatizuje a rozdeľuje slovenskú spoločnosť. Rozdeľuje laickú i odbornú verejnosť, cirkvi, zároveň ovplyvňuje myslenie neinformovaných, najmä mladých ľudí alebo ľudí zo staršej generácie, ktorá neraz odmieta akceptovať fakty, sprostredkované archívmi. Deportácie židovského obyvateľstva z územia prvej Slovenskej republiky už dávno nie sú tabu, no celú pravdu o nich sa zrejme nikdy nedozvieme. Neexistujú jednoznačné a overiteľné čísla. Súčet existujúcich údajov o počte Židov, deportovaných zo Slovenska v období rokov 1939 – 1945 do nemeckých koncentračných táborov, je „pravdepodobne“ sedemdesiattisíc. Dnes už vôbec nejde o to označiť vinníka, ale nájsť historickú pravdu. Odkaz aj výstraha pre budúcnosť.
Slovenské národné noviny oslovili v nedávnom období popredných slovenských historikov, zaoberajúcich sa týmto obdobím našich dejín. Prinášame vám ich odpovede. Páni Dušan Kováč a Ivan Kamenský zo Slovenskej akadémie vied sa odmietli na ankete zúčastniť.
Otázky zneli takto:
- Koľko bolo zo Slovenska vyvezených štátnych príslušníkov židovskej národnosti v roku 1942?
- Koľko bolo zo Slovenska vyvezených štátnych príslušníkov židovskej národnosti po vypuknutí SNP v roku 1944?
- Je pravda, že prezident J. Tiso vydával výnimky z deportácií? Ak áno, koľko?
- Z akých historických prameňov ste čerpali vaše poznatky na túto tému?
PhDr. Peter MULÍK, PhD.:
- Otázka presného počtu vyvezených Židov (pri deportácii už nešlo o slovenských štátnych príslušníkov a kritérium výberu na deportácie nebola židovská národnosť, ale židovská rasa) nebude asi nikdy úplne vyriešená, lebo aj keď sa uvádzajú pomerne presné čísla o deportovaných, tie nepochádzajú od Ústredne Židov, ktorá návrhy deportovaných pôvodne pripravovala, ani od ministerstva vnútra SR, ale odvádzajú sa od kapacity železničných vozňov, z ktorých boli transporty zostavené. Podľa týchto údajov bolo v päťdesiatich siedmich transportoch deportovaných 57 752 ľudí. Ak by sa mal tento počet verifikovať, potrebovali by sme aj iné údaje (napríklad od ministerstva vnútra, od ministerstva financií – za koľko osôb vyplatilo osídľovací poplatok vo výške päťsto ríšskych mariek, od nemeckých orgánov atď.)
Členovia Štátnej rady Ján Balko a Ján Pöstényi zaujali v marci 1942 odmietavé stanovisko k deportáciám. Uvádza sa tam počet šesťdesiattisíc Židov, určených na vysídlenie. Akciu sústreďovania Židov do sústreďovacích táborov v Poprade, Žiline, Seredi a Bratislave malo na starosti 14. oddelenie ministerstva vnútra. O iniciatíve predsedu vlády Vojtecha Tuku ponúknuť Nemecku slovenských Židov v rámci povinných kvót pracujúcich Slovákov v Nemecku nevedeli ostatní členovia vlády. Nemecká vláda vraj prejavila záujem prevziať všetkých slovenských Židov na prácu v Nemecku s tým, že budú zbavení slovenského občianstva. V tom čase už boli podľa vládneho nariadenia s platnosťou zákona č. 198/41 Sl. z. z 9. septembra 1941 Židia (v zmysle rasy) občanmi druhej kategórie. Okrem iného museli na odeve nosiť viditeľné označenie žltou šesťcípou hviezdou. Ministerstvo hospodárstva SR vypracovalo už 5. apríla 1939 podmienky dobrovoľnej emigrácie židov (Židov), teda podľa vierovyznania aj podľa národnosti. Rasa nebola ešte definovaná. Cieľom bolo umožniť im emigrovať pomocou vysťahovaleckého transferu (majetok si mali vyviezť do devízovej cudziny vo forme tzv. krízového exportu). Uskutočnilo sa to v rokoch 1939 – 1940.
Svätá stolica v novembri 1941 oficiálne protestovala proti prijatiu tzv. židovského kódexu v Slovenskej republike (štátu, ktorý sa chcel riadiť sociálnym učením cirkvi v duchu pápežských encyklík). Po viacerých protestných nótach, predseda vlády Vatikánu 8. mája 1942 odpovedal, že Slovensko sa s Nemeckom dohodlo na vysťahovaní slovenských Židov. Nemecká strana sľúbila, že sa bude s nimi po presídlení do vyhradených oblastí zaobchádzať humánne.
2. Po zastavení deportácií v októbri 1942 zostalo na Slovensku devätnásťtisíc Židov chránených výnimkami (pracovnými, ministerskými, prezidentskými), z nich asi štyritisíc Židov bolo v slovenských v pracovných táboroch. Nedá sa odhadnúť, koľko Židov sa v tom čase schovávalo u rozmanitých ľudí alebo v horách. K 1. marcu 1943 bolo na Slovensku 18 945 Židov. Počas potláčania povstania neboli organizované deportácie Židov. V októbri 1944 navštívil Bratislavu Heinrich Himmler, nemecký minister vnútra, ktorý žiadal premiéra a prezidenta, aby deportácie Židov pokračovali. Čo sa vlastne aj dialo, lebo už koncom septembra 1944 odišiel zo Serede transport na nemecké územie. Jeho súčasťou bolo tisícosemsto Židov chytených pri razii v Bratislave. Transporty pokračovali do marca 1945. V tomto období odišlo v nemeckej réžii zo Slovenska jedenásť transportov so Židmi. Asi osemtisíc ľudí odviezli do Osvienčimu, dvetisícsedemsto do Sachsenhausenu a tisícšesťsto do Terezína.
3. Už nariadenie vlády z 18. apríla 1939 definovalo pojem žid. Vymedzilo ho konfesionálne, nie na rasovom princípe. Za židov sa takto považovalo osemdesiatosemtisíc občanov Slovenskej republiky. Kto bol pred 30. októbrom 1918 pokrstený v recipovanej kresťanskej cirkvi, hoci mal židovský pôvod, nebol považovaný za žida. Vládne nariadenie č. 198/41 Sl. z. z 9. septembra1941 obsahuje tzv. Židovský kódex. Pojem žid bol vymedzený rasovo. Árijcom bol len ten, kto dokázal podľa krstných listov rodičov a starých rodičov, že nemá v rodokmeni žida.
Zákon č. 68/42 Sl. z. z 15. mája 1942 vynímal z deportácie tých Židov, ktorí sa do 14. marca 1939 stali kresťanmi (boli pokrstení), ktorí žili v platnom manželstve (uzavretom pred 10. septembrom 1941) s nežidovským partnerom, ktorým prezident republiky udelil v zmysle zákona (§255) výnimku – vyňatie od povinnosti byť deportovaný (platilo aj na manželku a maloleté deti). Dokumenty o počte výnimiek sa nezachovali. V zmysle zákona č. 68//42 Sl. z. z 15. mája 1942 prezident republiky udeľoval oslobodenie od deportácie, agendu vybavovala prezidentská kancelária a posielala ich žiadateľom samostatne. Robilo sa to dosť obskúrnym spôsobom (zoznamy výnimiek sa utajovali). O tom, že prezidentské výnimky existovali, niet pochybností, ale odhad ich počtu kolíše od jedného tisíca až po tritisíc a viac. V čase prijatia zákona deportácie už prebiehali od 24. marca 1942 a na nemecké územie bolo už vyvezených asi tridsaťsedemtisíc ľudí. Okrem prezidentských výnimiek existovali aj iné výnimky pre hospodársky dôležitých Židov. Viacerí Židia sa zachránili pred deportáciou korumpovaním vplyvných úradníkov, najmä A. Vaška, prednostu 14. oddelenia ministerstva vnútra. Asi šesťtisíc Židov ilegálne prešlo štátnu hranicu s Maďarským kráľovstvom, kde vtedy deportácie ešte nehrozili. Vtedajší minister Gejza Medrický uvádza, že bolo vydaných vyše tritisíc takýchto výnimiek, z čoho usudzuje, že mohlo ísť až o dvanásťtisíc osôb, ktoré boli výnimkami chránení. M. S. Ďurica uvádza až tridsaťsedemtisíc osôb chránených výnimkami.
4. Čerpal som najmä z tejto literatúry: Slovenská republika 1939 – 1945. Veda Vydavateľstvo SAV. Bratislava 2015; Dejiny Slovenska V. (1918 – 1945). Veda Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1985; Zamlčaná pravda o Slovensku (kol. autorov), Vydavateľstvo Garmond, Partizánske 1996; ĎURICA, M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Lúč, Bratislava 2003.
Róbert LETZ:
1. Zo Slovenska bolo v prvej etape vyvezených od 25. marca 1942 do 20. októbra 1942 celkovo 57 628 Židov.
2. Zo Slovenska bolo v druhej etape od 30. septembra1944 do 31. marca 1945 vyvezených trinásťtisíc Židov.
3. Tiso ako prezident mal právo podľa vládneho nariadenia č. 198/1941 Sl. z. (Židovský kódex) § 255 a 256 udeľovať výnimky. Na základe týchto dvoch paragrafov mohli Židia dostať úplnú alebo čiastočnú výnimku. Na Židov s prezidentskou výnimkou sa kódex úplne alebo čiastočne nevzťahoval. Prezidentské výnimky dostávali najmä pokrstení Židia a platili za ňu vopred stanovenú sumu. Neskôr ich tieto výnimky chránili aj pred deportáciou. Presné a definitívne údaje o počte udelených výnimiek neexistujú, ich počet utajovala aj prezidentská kancelária. Podľa reálneho odhadu ich bolo do roku 1944 vydaných asi tisíc. Prezidentské výnimky sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov, teda celkovo chránili asi päťtisíc osôb. Vlastný archívny výskum a odborná literatúra.
4. Ešte však dôležité objasnenie k počtu židovského obyvateľstva na Slovensku. Príručku zemepisných prehľadov a štatistiky od D. Ursínyho z roku 1941 poznám, ale treba s ňou zaobchádzať s rezervou, pretože nie je oficiálnym štatistickým prameňom a obsahuje rôzne, aj skresľujúce údaje. Treba pritom brať do úvahy, že osoby, ktoré sa prihlásili k izraelskému vierovyznaniu, si písali rôznu národnosť. Podľa sčítania ľudu z roku 1930 žilo na Slovensku celkovo 2 373 054 obyvateľov. Z nich bolo 136 737 izraelského vierovyznania. Z tejto skupiny obyvateľstva sa k vtedy oficiálne zisťovanej „československej“ národnosti prihlásilo 44 009 osôb, k židovskej národnosti 72 644 osôb, k nemeckej národnosti 9 945 osôb, k maďarskej národnosti 9 728 osôb, k ruskej a maloruskej národnosti 178 osôb a k poľskej 144 osôb. To je oficiálny údaj priamo z vydaného Sčítania ľudu. Pokiaľ ide o počet židovského obyvateľstva na Slovensku po viedenskej arbitráži, robilo sa sčítanie ľudu v decembri 1938, no to bolo veľmi rýchle a nepresné. Podľa neho sa k izraelskému vierovyznaniu na Slovensku prihlásilo 85 045 osôb a k židovskej národnosti 28 763 osôb. Dôkladné sčítanie ľudu, ktorého údaje Ursíny ešte nemal k dispozícii, sa uskutočnilo v roku 1940. Podľa neho žilo na Slovensku 2 655 596 obyvateľov. Z nich sa k izraelskému vierovyznaniu prihlásilo 86 629 osôb a k židovskej národnosti 87 314. Pri sčítaní z roku 1940 treba pripomenúť, že osoby považované za Židov sa smeli hlásiť iba k židovskej, a nie k inej národnosti.
Ivan MRVA:
Treba rozlišovať medzi židovskou národnosťou a židovským vierovyznaním, tých druhých bolo viac, národnosť židovskú si udala len časť Židov..
2. Čísla vyvezených sú dosť rozdielne, na Národnom súde uviedli päťdesiatsedemtisíc v roku 1942, ale vychádzali z údajov Slovenských železníc, kde boli započítaní aj grécki Židia.
3. Hovorilo sa, že v roku 1942 išlo zo Slovenska štyridsať transportov po tisícke Židov, teda asi štyridsať- až štyridsaťdvatisíc. Zdroj neviem, musím dohľadať, tento počet však pripomínal aj Himmler Tisovi v septembri 1944. Keď po auguste 1944 obsadili Nemci Slovensko, odviezli napriek protestom Tisovej vlády asi trinásťtisíc Židov.
4. Výnimky boli delikátna záležitosť, Tiso presadil do vládneho nariadenia ich vydávanie. Údajne prezidentská kancelária vydala asi tisíc výnimiek, ministerstvo hospodárstva takmer štyritisíc, dohromady ich malo byť asi dvanásťtisíc. Takí Židia boli označení hviezdou s nápisom „žid“ a so skratkou HD – hospodársky dôležitý. Sami si z toho robili vtipy, že HD znamená Hlinkove deti – viem to od starej matky, ktorá v Topoľčanoch veľa Židov poznala. Vo Vojenskom historickom ústave je časť archívu Ústavu marxizmu leninizmu, kde je zoznam výnimiek, či kompletný alebo čiastkový, nevedno. Bolo by treba túto vec poriadne preskúmať.
Iste by sa niečo našlo tiež vo fonde Národného súdu v spisoch z procesu s Antonom Vaškom. Má ho preštudovaný František Michalovič, švajčiarsky Slovák.
Pavol MAKYNA:
1.V päťdesiatich siedmich transportoch to bolo 57 628 osôb.
2. Asi trinásťtisícpäťsto (asi desaťtisíc zahynulo).
3. Áno, prezident Tiso udeľoval výnimky, podobne ako napríklad Ministerstvo hospodárstva. Získalo ich údajne 828 osôb, no vzťahovali sa na celú rodinu, predpokladá sa teda, že to bolo tritisícpäťsto až štyritisíc osôb pod výnimkami, no nie vždy zachránili Židov pred deportáciou.
4. Správa prezídia Ministerstva vnútra, Údaje Ministerstva dopravy, Výskum Michala Schvarca...
Martin LACKO:
1. Definícia Židov v minulosti bola v dvoch rovinách: národnostnej a náboženskej. Dvojaké kritériá sa uplatnili aj v zákonodarstve prvej SR. V roku 1939 sa židovstvo definovalo ešte národnostne. Neskôr sa preberali nemecké rasové predlohy a v tzv. Židovskom kódexe z roku 1941 bola definícia Žida postavená na rasový základ. Preto aj spomenutý nárast počtu Židov oproti starším sčítaniam orientujúcim sa na zistenie národnosti.
2. Od marca do októbra 1942 bolo z územia vtedajšej SR vyvezených 57 752 Židov. Toto číslo je už v literatúre ustálené. Podľa rabína Emanuela Friedera ostalo v SR po ukončení deportácií v roku 1942 ešte asi tridsať- až tridsaťpäťtisíc Židov. Presné číslo deportovaných Židov po 29. auguste 1944 nie je známe, literatúra spravidla uvádza dvanásť-, resp. trinásťtisíc osôb. Koľko osôb z nich prežilo, neviem uviesť.
3. Výnimky spod rasových ustanovení tzv. Židovského kódexu udeľoval tak prezident republiky, ako aj jednotlivé ministerstvá. Presný počet ministerských výnimiek nepoznám. Prezidentské výnimky boli udelené 828 osobám. Na rozdiel od hospodárskych však chránili celú rodinu, takže počet zachránených je tu niekoľkonásobne vyšší.
4. Svoje poznatky som čerpal z odbornej literatúry, vlastný výskum k tejto otázke som nerealizoval.
Redakčnú besedu viedli a zostavili: Maroš SMOLEC a Ivan BROŽÍK.