POZNÁMKA
V nemenovanom týždenníku sa nedávno objavila na titulnej stránke fotokoláž, na ktorej bol Ľudovít Štúr v uniforme silno evokujúcej uniformu príslušníka Hlinkovej gardy. Titulok sugestívne hlásal: Národ antisemitov? Ako je to s názormi slovenských dejateľov na Židov? Čo vlastne vedie istú časť novinárov k neustálym viac či menej otvoreným útokom voči všetkému, čo má i len náznak prívlastku národný? Napríklad dejiny, umenie či kultúra všeobecne? Zdá sa, že nebezpečná filozofia o zákonitom zániku národných štátov a ich rozplynutí sa v akomsi efemérnom „európskom národe“ narazila na neochotu najmä štátov skupiny V4 demontovať svoje národné cítenie, národnú kultúru a dejiny v prospech federalizovaného „superštátu Európa“, vedeného de facto nikým nevolenými všemocnými byrokratmi. Z tohto hľadiska sú permanentné útoky, často za hranicou ohovárania, vedené na Maticu slovenskú vlastne logické. Tak isto je logická momentálna kampaň vedená proti štúrovcom, kampaň postavená na z kontextu vytrhnutých úryvkov z dobových článkov či zo Štúrovho diela Slovanstvo a svet budúcnosti. Ako keby neustála mediálna masáž mala mať jediný cieľ – neustále vyvolávať v obyvateľoch Slovenska permanentný pocit viny. Za xenofóbiu, homofóbiu, antisemitizmus, klerikalizmus, nacionalizmus a to všetko nenápadne nasmerované do kolónky fašizmus. V dejinných peripetiách sme už raz zažili vtedy smrteľne nebezpečnú nálepku „buržoázny nacionalizmus“, ktorá tých, ktorých ňou označili, priviedla na dlhé roky do väzenia alebo dokonca na šibenicu. Celú najnovšiu „protištúrovskú“ kampaň odštartoval kontroverzný publicista Michal Havran, ktorý má svoj priestor aj vo verejnoprávnej RTVS, kde nahradil svojho názorového súpútnika Štefana Hríba. Havran označil Štúra za „antisemitu“ a Vajanského za „zaprdeného hlupáka“. Reakcia na seba nedala dlho čakať a vzápätí bola na menovaného podaná žaloba pre podozrenie z hanobenia národa podľa zákona č. 300/2005 (§ 423). Vzhľadom na to, že týchto dejateľov možno radiť medzi piliere našich národných dejín, ich dehonestovaním podľa autorov oznámenia došlo k spomínanému porušeniu zákona. Celkovo sa však zdá, že nenápadný tlak smerom k eliminácii národných atribútov nášho štátu je dlhodobou záležitosťou a jeho protagonisti to skúšajú zo všetkých strán. Ostré výpady a kampane v súvislosti s prvým slovenským štátnym útvarom vo vojnových rokoch sa však posúvajú do skoršieho dejinného obdobia. Je zaujímavé, že nové formy „boja proti xenofóbii a nacionalizmu“ prichádzajú práve v čase, keď kulminuje takzvaná utečenecká kríza, hoci jej pomenovanie je zavádzajúce. Pokiaľ, samozrejme, masy migrantov budeme definovať ako ľudí, ktorí neutekajú ani tak pred niečím, ale za niečím, v tomto prípade za sociálnymi benefitmi niekoľkých vyspelých európskych štátov. Samozrejme, česť výnimkám v prípade tých skutočne vojnou postihnutých. Môžeme celú poznámku uzavrieť malým historickým exkurzom. Po zjednotení Nemecka v roku 1990 inicioval bývalý kancelár západného Nemecka Helmut Schmidt založenie Nemeckej národnej nadácie (Deutsche Nationalstiftung). Jej cieľom bolo „väzbami k rodine, domovu, prírode prispievať vedome k upevneniu väzby na nemecký národný štát a jeho integráciu do Európskeho spoločenstva...“. Dnes by už takto formulovaná iniciatíva neprešla. Najmä pre termín „nemecký národný štát“.
Maroš M. BANČEJ