Máme osobnosti, na ktoré sme oprávnene hrdí
Zhovárala sa Eva SISKOVÁ ‒ Foto archív M. M.
Pôvodná profesijná orientácia na psychológiu vyústila u Miroslava MUSILA do kníh Cesty k nadaniu a Talenty cez palubu. Po týchto publikáciách sa venoval slovenským historickým osobnostiam medzinárodného významu. Režíroval film Polynézia à la Štefánik (1995) a napísal scenár k filmu o Móricovi Beňovskom Kráľ kráľov bol zo Slovenska (1996). Prínos k rozvoju francúzsko-slovenských vzťahov ocenilo Francúzsko titulom Rytier Radu umení a literatúry. Za rozvoj taliansko-slovenských vzťahov mu taliansky prezident udelil titul Dôstojník Radu za zásluhy. Je laureát Medzinárodnej ceny Egona Erwina Kischa za literatúru faktu. Jeho knihy o Štefánikovi a Beňovskom adaptovali do audioverzie pre zrakovo postihnutých. Prostredníctvom internetových blogov a audiovizuálnych prezentácií úspešne približuje uvedené historické osobnosti najmä deťom a mládeži. O niektorých, o ktorých by sme mali ako národ vedieť a vyzdvihovať ich, sme s diplomatom, spisovateľom, cestovateľom, no najmä národovcom PhDr. Miroslavom Musilom, PhD., porozprávali.
Súčasnosť je natoľko rozpoltená, že práve osobnosti a ich pozitívne podnety nám neraz chýbajú. Nie každý má ten vzácny dar vyžarovania, inšpirácie a charizmy…
Naša doba má vodcovské osobnosti. Nanešťastie sa pestuje prehnaný kult, najmä v kolektívnych športoch. Istotne si aj športovci zaslúžia úctu, no ich gloriola je pričasto poplatná výhodnejším ponukám. Ďaleko menej sa uctievajú stále veličiny na poli vedy, kultúry, umenia. V politickej, medzinárodnej sfére máme špičkových diplomatov, ktorí sa už osvedčili aj v rámci Organizácie Spojených národov alebo Európskej únie. Súčasná búrlivá spoločensko-politická scéna priam volá po charizmatických osobnostiach, ktoré majú potenciál zjednocovať a viesť.
Často nevieme oceniť tých, ktorí pre našu spoločnosť urobili výraznú prácu a vďaka nim môžeme byť hrdí na Slovensko ‒ Štúr, Štefánik, Beňovský, Dubček… Čo vás podnietilo vytvoriť im trvácne pamätníky?
Moje diplomatické misie boli práve nerozlučne spojené s poslaním aj s vášňou cestovateľa a národovca. Na rozdiel od radu kolegov v rovnakej branži som pripisoval špeciálnu prioritu zanechávaniu toho, čo som nazval ako „trvalé pamätníky v diplomacii“. Efekt mojej diplomatickej misie sa preto nemal ukončiť uplynutím zvyčajnej niekoľkoročnej lehoty. Nepovažoval by som misiu za efektívnu, ak by po nej neostalo niečo ozaj zmysluplné.
Bola to vaša prvá misia pri Organizácii Spojených národov v Ženeve?
Áno. Práve tam som doslova objavil fascinujúcu osobnosť Štefana Osuského, československého vyslanca vo Francúzsku aj pri Spoločnosti národov, predchodkyni OSN. Vďaka nemu sa v sídle Spoločnosti, v Paláci národov, zriadil Československy salón, osobitne pre diskrétne rokovania „za zatvorenými dverami“. Interiérovo ho stvárnili československí architekti. Po našom „nežnom rozvode“, salón potreboval akútnu renováciu, ku ktorej sa nadšene hlásilo iba české ministerstvo zahraničných vecí, kým naše malo celkom iné starosti s rozdeľovaním republiky. Použil som vtedy naozaj všetky možné páky, kým sa mi podarilo do toho zapojiť aj náš zahraničný rezort. Vďaka tomu sa môžem naozaj popýšiť, že v súčasnosti je to Salón Českej a Slovenskej republiky a naďalej slúži na veľmi dôverné diplomatické rokovania.
Po príchode na veľvyslanectvo vo Washingtone som ďalej sledoval stopy Osuského, ktorého nenávistný Beneš vypudil až tam za „veľkú mláku“. Podarilo sa mi „zušľachtiť“ prostý Osuského hrob v hlavnom meste USA tak, že môj priateľ akad. sochár Viliam Loviška ozdobil náhrobný kameň pamätnou tabuľou, ktorá symbolicky zobrazuje Osuského ako pilier Spoločnosti národov.
Aj Matica slovenská participovala na vzniku pamätníka venovaného ďalšej osobnosti ‒ Alexandrovi Dubčekovi…
Celkom nečakane sa mi podarilo presvedčiť tajomníka Matice slovenskej Stanislava Bajaníka, aby Matica financovala pamätník Alexandra Dubčeka, hoci spočiatku boli vznesené námietky, že bol „čechoslovakista“. Neodškriepiteľné je, že Dubček bol symbol prelomu v totalitnom režime. Excelentné bolo, že sa mi podarilo zariadiť uvedenie busty Dubčeka v prestížnom Woodrow Wilson Centre neďaleko Bieleho domu práve vtedy, keď ho spoločne odhalili premiéri Dzurinda a Zeman.
Vy ste pokračovali aj s výberom ďalšej osobnosti a uviedli ste ju do pomyselnej „siene slávy“.
Zenitom mojich „trvalých míľnikov“ asi bolo to, že sa mi podarilo umiestniť priamo oproti chýrnemu Oltáru vlasti v Ríme poctu Štefánikovi. Je to pamätná tabula pripomínajúca slávnosť v deň, keď sa Štefánikovi odovzdala vlajka česko-slovenských légií 24. mája 1918, čím sa de facto po prvý raz uznal nový štát.
Vášeň pre históriu vás zaviala až do osvietenského obdobia ‒ do čias grófa Mórica Beňovského. Jeho dobrodružný život vás mimoriadne zaujal. Prečo ste si vybrali práve jeho osobnosť? Čím vás upútal?
Aj počas mojich diplomatických misií vo mne naďalej klíčila idea vzdať náležité pocty najslávnejšiemu slovenskému cestovateľovi 18. storočia ‒ Beňovskému. Podnietil ma k tomu aj rozhovor s veľvyslancom Madagaskaru počas jednej recepcie, keď mi zahlásil: „Však vy ste nám dodali kráľa!“ Mal som vtedy už po návrate zo Ženevy expedíciu po stopách Štefánika na Tahiti, kde sme mu s Františkom Kelem zriadili dôstojný pamätník. Vtedy sa nám to asociovalo s ďalším „exotickým“ hrdinom a dalo podnet k výprave na Madagaskar.
Odhalili ste zabudnuté a neprebádané fakty v archívoch, ozrejmili život nielen grófa Mórica Beňovského, ale aj rešpektovaného slovenského diplomata, astronóma a generála v službách Francúzska Milana Rastislava Štefánika. Čo spája tieto dve osobnosti? Čo vás na nich priťahuje a v čom sú odlišní?
Je to akoby sa u Beňovského aj u Štefánika naplnila „veštba“: „Koho bohovia majú radi, umiera mladý.“ Ich životná púť sa skončila rovnako predčasne, zhruba vo veku štyridsiatich rokov, no o to obdivuhodnejšie je, čo za ten krátky životný úsek dokázali. Obaja začínali „takmer od nuly“, no presadili sa nápaditosťou, vynaliezavosťou a odvahou. Beňovský po úžasnom oslobodení sa z vyhnanstva na Kamčatke dokázal ako vôbec prvý plavbu zo severu na juh Pacifiku.
Tento neznámy mladý muž dokázal zapôsobiť na francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. natoľko, že ho povýšil na veliteľa pre významné teritóriá v Indickom oceáne, Madagaskaru. Štefánik prišiel do Paríža ako celkom neznámy mladý astronóm, ktorý zabodoval odvážnymi výstupmi na Mont Blanc a unikátnymi astronomickými pozorovaniami. Poverovali ho stále významnejšími expedíciami naprieč oceánmi vrátane tajnej misie do Ekvádoru z poverenia francúzskej vlády, kde mal diskrétne pripraviť základňu pre francúzsku flotilu…
Na čo zaujímavé ste naďabili, čo ešte by sme mali vedieť o našom vzácnom generálovi, čím by sme si ho mali ešte viac uctiť?
Moje knihy a štúdie o Štefánikovi sú, podobne ako u Beňovského, do značnej miery rehabilitáciou jeho reálnych zásluh v kontexte vzniku nového štátu. Žiaľ, mnohí historici, a nielen českí, zabúdajú na jeho jednoznačné prvenstvá, stavajú ho do závesu za Masaryka a Beneša, akoby sa „prebudil“ až keď ho títo dvaja oslovili. V skutočnosti Štefánik ponúkol svoje skvelé francúzske politické kontakty Masarykovi pol roka predtým, než sa stretol v Paríži s Benešom. Pre Masaryka však bol Štefánik iba „ten slovensky drotárik“, preto jeho podnety ignoroval. Systematicky dokazujem, že o prvé ústretové kroky Veľkej Británie aj USA voči česko-slovenskému hnutiu sa zaslúžil Štefánik, aj keď si ich prekrútene pripisujú títo dvaja spomínaní.
Občas robievam prednášky o Štefánikovi školákom, keď je na to počasie, tak, že ich usadím na schody pod pamätníkom Štefánika na nábreží Dunaja v Bratislave. Veľmi sa im to páči a pozorne ma počúvajú. Ako je však možné, že tento pamätník v čase kratších dní je jediný neosvetlený, aj keď každá putika, každý výklad naokolo sú v perfektnej iluminácii. Skončila sa pre Nadáciu M. R. Štefánika táto záležitosť odhalením pamätníka? Márne na to už roky upozorňujem aj cez Spoločnosť M. R Štefánika, no zatiaľ bezvýsledne.
Asi by nebolo na škodu zamyslieť sa sami nad sebou, akú úctu máme k sebe, k životu, k svojim blízkym a k svojej histórii?
Neraz som sa stretol s pochybným názorom, že my Slováci nemáme dostatočne bohatú vlastnú históriu. Akoby sme vždy boli vo vleku iných mocností. Je to vyložene chybné a spôsobené do značnej miery tým, že do našich dejín neblaho fušovali aj fušujú cudzí historici. Ríša Svätoplukova siahala k Pobaltiu alebo k Jadranu a pápež Svätopluka oficiálne postavil na roveň ostatných európskych vladárov. Slovenská šľachta pomohla na trón Štefanovi I. a vďaka nemu mohli v predchodkyni nášho hlavného mesta raziť mince „Breslava Civitas“. Štefan I. zdôraznil v ponaučeniach kráľovičovi Imrichovi: „Kráľovstvo jedného mravu a jedného jazyka, a je hlúpe a slabé“. Žalostné je, že aj u nás máme maďarónsky orientovaných historikov, ktorí sa usilujú dokázať, že slovenské povedomie sa objavilo až dakedy v čase osvietenstva.
Je to obrovský omyl, slovenské povedomie i vtedajšia slovenčina fungovali naprieč storočiami…
Úradný jazyk bola latinčina, popri ktorej ďalej fungovali národné jazyky. Tak sme si o tom hovorili aj v prípade Beňovského. Až v 19. storočí si maďarské úrady uvedomili, že slovanské, čiže nielen slovenské národnosti začínajú byť hrozbou pre monopol maďarčiny. Preto sa zatvárali najmä slovenské školy a vyvíjal sa brutálny existenčný maďarizačný nátlak.
Uvedení pseudohistorici tiež zúrivo reagujú, keď sa držím termínu Uhorsko, lebo to bolo oficiálne latinské označenie pre vtedajší štátny celok Hungaria, a nie Magyarország. Urputne tvrdia, že to je náš výmysel a bolo iba „Maďarsko“, čo je absolútny historický podvod. O Maďarsku môžeme oficiálne hovoriť až po páde Rakúsko-Uhorska, keď sa na rokovaniach mierovej konferencie v Paríži začal definovať štatút a územná teritorialita Maďarska ako nového štátneho celku. Preto opätovne zdôrazňujem našim školákom, deťom a mládeži aj prostredníctvom prezentácií o Beňovskom, Štefánikovi, alebo Osuskom, že máme minulosť, na ktorú môžeme byt oprávnene hrdí!
