Objaviteľky nepoznaných faktov slovenských dejín


rapant podobizeňDve slovenské vedkyne – významné nositeľky matičnej ceny Daniela Rapanta

Dušan D. KERNÝ

Je príznačné, že to bola Matica slovenská, jej Historický odbor, kto dal Rapantovo meno cene pre historikov. Daniel Rapant bol posledný predseda Historického odboru a posledný redaktor jeho Historického zborníka pred zrušením Historického odboru MS po „víťaznom februári“. Po roku 1948 D. Rapanta vyhodili z univerzity a mal byť aj zo slovenských dejín. Bol špičkový odborník na 19. storočie, na toto obdobie sa celoživotne zameral. Stal sa zakladateľom, tvorcom samostatnej vedeckej disciplíny – slovenských dejín.

Na matičnej pôde obnovili Historický odbor ako vedecký odbor – a to ako jediný – v roku Rapantovej storočnice (narodil sa v rodine remeselníka v Holíči 17. apríla 1897). Cena sa udeľuje za celoživotné dielo, za činnosť obohacujúcu slovenskú kultúru, slovenské dejiny ako vednú disciplínu. Prví dvaja nositelia – Vendelín Jankovič a Belo Polla ako vedci a ako osoby znášali Rapantov osud – obaja žiaci Daniela Rapanta si „odsedeli“ po takmer desať rokov. Jediným nositeľom ceny in memoriam sa stal Peter Ratkoš.

PRVÉ ŽENY    

Z vyše dvoch desiatok nositeľov prestížnej matičnej ceny za posledné dva roky sa nositeľkami po prvý raz stali ženy vedkyne. Vlani to bola Dr. Anna Magdolenová, tento rok Dr. Eva Fordinálová. Obe vedkyne sa zaslúžili o také vedomie verejnosti, že dnes sa považujú nimi zistené fakty za samozrejmosť a sú široko známe. Pripomeňme mediálne azda najvýraznejšie.

V súčasnosti sa nerobia nijaké okolky, keď ide o to povedať pravdu o veľmi negatívnom vzťahu Edvarda Beneša k inej významnej postave dejín vzniku prvej česko-slovenskej republiky. Takým bol M. R. Štefánik, dlhé roky mytologizovaná a tabuizovaná osobnosť, dnes však zásluhou mnohých autorov a vedcov je už o ňom dostatok faktov. Dr. Magdolenová však objavila v archívoch korešpondenciu tajomníka ministerstva zahraničných vecí v Prahe, Slováka Dr. Markoviča s E. Benešom. Jestvuje list, kde sa hovorí o konflikte, ktorý znamená, podľa Beneša, definitívny koniec jeho vzťahov so Štefánikom. O negatívnom vzťahu svedčí aj korešpondencia o zdanlivo o úplných drobnostiach. Tak napríklad s ospravedlnením posielajú za Benešom kuriéra, ktorý je aj Štefánikovým synovcom – len preto mal Beneš proti nemu výhrady, že išlo o Štefánikovho synovca! Markovič sa ospravedlňuje, že však ide iba o kuriéra, teda akéhosi poslíčka, a keď sa Benešovi nebude páčiť, nech ho pošle späť.

V INOM SVETLE

Dr. Magdolenová spracovala korešpondenciu, ktorá vlastne vyvracala všetky následné tvrdenia E. Beneša o spolupráci a priateľskom vzťahu s M. R. Štefánikom. Listy ukazujú názorne, ako dôvodí vedkyňa atmosféru roku 1919 a poprevratových rokov na Slovensku. Ukazuje úplné podriaďovanie sa politike pražského centra. Sami slovenskí politici likvidovali samosprávu Slovenska. „Všetko nasvedčuje tomu, že príčinou sporu, ktorý spomína Beneš vo svojom liste, bol práve Štefánikov nesúhlas s centralizáciou celej politickej moci v Prahe,“ konštatovala historička v roku 1990, keď konečne otvorene mohla prehovoriť o svojom výskume archívov z roku 1976. Celá korešpondencia – konštatovala vtedy Dr. Magdolenová – je dobrý zdroj štúdia prameňov, vrhá svetlo na atmosféru na Slovensku. Prácou v archívoch objavila listy o tom, ako slovenskí politici priamo žiadali od Beneša pokyny, inštrukcie ako privítať Štefánika, aby sa vyhli nepríjemnostiam, na čo majú upozorniť ľudí, aby „nevznikli nejaké nedorozumenia“. Po tragickej Štefánikovej smrti ukazujú aj ich vecnosť: „ a týmto je rozriešený problém – problém ministerstva války a národnej obrany“.

Z NÁRODNÝCH PODSTÁT

Mediálne zaujímavý moment sa skrýva aj v rozsiahlej práci literárnej vedkyne a poetky Dr. Evy Fordinálovej. Taký velikán, akým je Viliam Turčány, vlastne označil hlavný dôvod, prečo dostala Dr. Fordinálová Cenu Daniela Rapanta – je tou vedkyňou literárnych dejín, ktorá najlepšie pozná dielo Jána Hollého. Práve E. Fordinálová ukázala, že Hollého epos Svatopluk (1833) vyrástol z hlbokých národných koreňov a vyniesol národnú prapodstatu s nebývalou umeleckou silou. Pri národnej vychádzke na Devín (1836) si štúrovci dávali druhé mená – a všetky pochádzajú z Hollého eposu. Po novom prečítala Dr. Fordinálová aj epos Sláv. Pri preberaní ceny príťažlivo hovorila o tom, ako slovenská inteligencia získala od Hollého sebavedomie voči novej maďarizačnej vlne. V alegorickom epose Sláv (1839) máme totiž výraznú súčasť národnej obrany proti maďarizačným zákonom.

´



Pridaj komentár