Spoločný štát vyhovoval najmä Čechom


Vatra zvrchovanosti štvorecBývalí poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR odpovedajú na anketové otázky SNN

Eva ZELENAYOVÁ – Foto: (ll. mab)

Rok 1989 nebol len prísľubom nového demokratického režimu, ale aj národnej slobody. Najmä Slováci, v minulosti toľkokrát sklamaní zo spolužitia s inými národmi, prejavovali veľkú túžbu po samostatnosti. Reakcia zo strany Čechov bola viac-menej neprimeraná. Svoju identitu stotožňovali s celým štátom. Keď časopis Mladý svět na sklonku roku 1992 uverejnil anketu, čo by želali Slovákom, keď sa národy skutočne rozdelia, nechýbali ani odpovede typu: Aby všetci skapali. Vášne lomcovali ľuďmi v oboch častiach štátu, bolo nevyhnutné prijať definitívne riešenie. To napokon padlo 25. novembra, keď poslanci Federálneho zhromaždenia odhlasovali zákon o zániku spoločného štátu.

Oslovili sme vtedajších poslancov FZ ČSFR a položili im otázky:

Prečo ste sa rozhodli hlasovať za zánik federácie?

Aký máte pocit z toho, že ste prispeli k vzniku Slovenskej republiky, a aký bol váš osud po prvom januári 1993?

Čo považujete za negatívne a čo za pozitívne v dnešnom Slovensku?

 

baco peterPETER BACO (HZDS)

1. Preto, aby sa umožnil vznik samostatnej Slovenskej republiky ako subjekt medzinárodného práva. 

2. Som spokojný, lebo sme neurobili len to, čo sa „dalo urobiť“, ale urobili sme to, čo bolo treba urobiť. Môj osud bol vždy, chvalabohu,  priaznivý a je aj dnes.

3. SR nemá v ústave zakotvenú štátnu doktrínu – dlhodobú víziu, rozvojové priority a národnoštátne záujmy tak, aby politici museli pri ich realizácii spolupracovať v rámci demokratickej politickej súťaže. Pozitívom však je disponibilný potenciál na nápravu spomínaných chýb, ktorý môže zabezpečiť napredovanie Slovenska.

ĽUBOR BYSTRICKÝ (SDSS)

1. Rozhodnutie vo mne dozrievalo postupne, predovšetkým v reflexii diania na politickej  scéne, ktoré charakterizovalo čoraz väčšie napätie i vo vzájomných česko-slovenských vzťahoch. Zároveň bolo čoraz zjavnejšie, že dominantné politické zoskupenia vylučujú možnosť zachovania spoločného štátu.

2. Mal som a stále mám predovšetkým pocit zodpovednosti za svoje rozhodnutie. Po prvom januári 1993 som sa vrátil k svojej pôvodnej profesii chemika a zároveň som sa venoval práci v sociálnodemokratickej strane. V máji 1994 som bol vládou SR vymenovaný do funkcie štátneho tajomníka MZV SR. Stal som sa predsedom prvej funkčnej Rady vlády pre integráciu SR do EÚ a OECD. V tejto funkcii som sa podieľal na príprave prístupového procesu SR do týchto organizácií. Po voľbách v septembri 1994 som sa stal riaditeľom Odboru integrácie SR do EÚ a zároveň tajomníkom novokonštituovanej Rady vlády pre integráciu. V apríli 1996 som bol  nútený bez uvedenia dôvodov z ministerstva odísť. Vo februári 1997 som prijal ponuku na miesto riaditeľa odboru zahraničnej politiky v kancelárii prezidenta SR, kde som zotrval až do marca 1998. V novembri 1998 som bol vymenovaný za veľvyslanca SR v Rakúskej republike, kde som pôsobil až do júna 2004. Po návrate na MZV SR som do februára 2008 pôsobil vo funkcii riaditeľa Konzulárneho odboru. Na ministerstve som zotrval do februára 2010, keď som odišiel do dôchodku.

3. Sloboda je možnosť zodpovednej voľby. Mrzí ma, že si drvivá väčšina reprezentantov dnešných politických elít túto skutočnosť neuvedomuje. Teší ma, že sa väčšina najmä mladej generácie s existenciou vlastného štátu stotožňuje, a to nielen vďaka občasným úspechom našich športovcov.  V súvislosti s mojím rozhodnutím prejaveným pri hlasovaní vo FZ ČSFR 25. novembra 1992 ma to napĺňa pocitom hlbokého zadosťučinenia.

 PAVEL DELINGA (SDSS)

1. Pre mňa to bolo jednoznačné rozhodnutie. Aj napriek tomu, že som bol ako predseda Roľníckej strany Slovenska poslancom v tzv. tichej koalícii so Sociálnodemokratickou stranou Slovenska, pričom bolo známe, že predseda klubu poslancov za SDSS Alexander Dubček nebol za rozdelenie štátu. Vo Federálnom zhromaždení aj mimo neho sme mali úzky kontakt s poslancami HZDS, ale najmä s poslancami SNS. Utvrdzovali sme sa medzi sebou v tom, čo je pre slovenský ľud z hľadiska budúcnosti potrebné a výhodnejšie. Výdatne nám v tom pomáhali českí vládni poslanci, lebo v Prahe a jej okolí iný názor nebolo počuť, iba ako sa oddeliť od Slovákov.

2. Hlasovanie za prijatie zákona o rozdelení ČSFR považujem za svoj najväčší politický čin v živote a som naň hrdý, aj keď mi priniesol mnoho príkoria. Zrejme sa nepredpokladalo, že agrárnik, ktorý v decembri 1989 zakladal Československú stranu poľnohospodársku práve v Prahe s priateľmi Čechmi, bude hlasovať za zánik federácie. Ibaže už v máji 1990 som sa utvrdil v tom, že politická cesta pre poľnohospodárov je mať vlastnú slovenskú politickú stranu a ňou presadzovať ciele slovenských poľnohospodárov. Preto som v októbri  1990 založil Roľnícku stranu Slovenska (RSS). Od roku 1994 až do odchodu do dôchodku v roku 2002 som bol poslancom NR SR. Dôchodok som dostal vymeraný ešte podľa starých predpisov, takže niet mi čo závidieť.

3. Roky 1993 – 1995 boli veľmi zložité. Delil sa federálny majetok. Udržať nový, malý a samostatný štát bola veľmi náročná politická zodpovednosť a to, že sa udržal a napredoval, považujem za najväčšie pozitívum. Prispeli k tomu nielen politici, ale všetci ľudia, ktorým tento štát ležal na srdci. Negatíva sa ukazujú v ťažkom postavení mnohých rodín. Považujem to za dôsledok globalizácie sveta a všemocného fenoména demokracie, lebo jej bezuzdnosť, najmä na ulici a v médiách, stráca potrebné hranice a napadá systém, ktorého je vlastne podstatou. Zastaviť tento proces, zdá sa mi, je nad sily dneška.

haťapka kamilKAMIL HAŤAPKA (SNS)

1. V prvom rade preto, lebo sa cítim  slovenským patriotom. Tak som bol vychovávaný v národoveckej rodine.  Otec pochádzal z Oravy a bol zakladateľom SNS. Spolupracoval s Martinom Rázusom. Mama sa narodila v Zemianskom Podhradí, kde pôsobil Štúr, Rizner, Holuby... Treba dodať viac? A tiež preto, že ako tréner československej cyklistickej reprezentácie všade v zahraničí nás označovali za Čeko, akoby Slovensko neexistovalo.

2. Som nesmierne hrdý, že aj mojím hlasom som prispel k vzniku Slovenskej republiky! Splnil sa môj sen, len ma mrzí, že sa toho nedožili moji rodičia. V apríli 1993 som nastúpil do kancelárie prezidenta republiky vo funkcii radcu pre styk s verejnosťou, tak ako viacerí moji kolegovia – poslanci z Prahy. V októbri 1994 som bol zvolený za poslanca NR SR, zastával som funkciu predsedu Výboru pre vzdelanie, vedu kultúru a šport. Neskôr som pokračoval v diplomatickej misii v Mexiku, kde som kedysi pôsobil ako šéftréner mexickej cyklistiky.                                       

3. Musím povedať, že takto som si to nepredstavoval. Aby Slovensko bolo rozkradnuté, ľudia väčšinou nezamestnaní a chudobní. Kde sú tie časy, keď všetci občania mali prácu, ba povinne pracovali aj naši spoluobčania cigáni! Mali sme svoju armádu a istotu, že aj v noci môžeme prejsť cez ulicu! Viem, poviete, že sme boli pod kuratelou  ZSSR. A teraz nie sme pod tútorstvom Európskej únie a USA? Toto je tá naša SLOBODA a SAMOSTATNOSŤ? Ešte šťastie, že EÚ sa časom rozpadne tak ako všetky veľké ríše a zlepence. História sa opakuje. Vládnu nám TÍ, ktorí Slovenskú republiku nechceli, sedia v NR SR a niektorí ako Čarnogurský,  Radičová, Vášáryová, Bútora a ďalší čechoslovakisti by nedbali byť zvolení za prezidenta štátu, ktorý odmietali. Mohol by som pokračovať, veď môžem si to dovoliť – som bývalý pétepák! Prínos vidím v tom, že občania, ktorí na to majú,  môžu slobodne cestovať po svete, deti môžu študovať v zahraničí a máme viac banánov a pomarančov, na  nedostatok ktorých sa niektorí sťažovali...

EVA MITROVÁ (HZDS)

1. Nehlasovala som proti niečomu, ale za vznik samostatného Slovenska. Dôvod? Národ, ktorý nevymizol z dejín napriek stáročiam cudzej vlády (určitý čas aj neúprosného národnostného útlaku), ktorý prežil, zachoval si svoj jazyk a charakter, mal právo aj povinnosť zodpovedne využiť danú historickú príležitosť. Výzvu, overiť si a dokázať, že je schopný rozmýšľať a rozhodovať vlastnou hlavou a bez pomoci stáť na vlastných nohách. Nešlo o rozhodovanie, skôr vďaku za možnosť byť pri tom.

2. „Pocity“, a to dosť intenzívne, som zažila oveľa skôr, ešte pred tým, ako došlo na hlasovanie. Ako podpredsedníčka Snemovne ľudu som viedla do Štrasburgu delegáciu FZ, ktorá mala obhajovať pripravované rozdelenie federácie. Kým poslanci Poľska a Maďarska v tom čase vecne vyjednávali o asociačných dohodách, naša delegácia (musím zdôrazniť, že českí aj slovenskí poslanci vystupovali jednotne) podstúpila veľmi nepríjemný, priam inkvizičný výsluch. Najprísnejšie, plný nedôvery vystupoval nemecký europoslanec, generál Holtzfuss. Sediac za predsedníckym stolom som prvý a posledný raz zažila, že mi pre chvenie rúk zvonila šálka s kávou. Podstatné bolo, že sa  naša misia skončila úspešne. V skutočnosti o mojom ďalšom pôsobení rozhodli asi práve jej výsledky, lebo po návrate som bola vyslaná do Štrasburgu ako posledná československá a neskôr prvá slovenská veľvyslankyňa pri Rade Európy. Prvý január 1993 som prežila už v Štrasburgu a len cez telefonát z Bratislavy som sa dozvedela, ako prebiehal prvý deň v hlavnom meste samostatného Slovenska.

3. Začnem pozitívom: V Štrasburgu (a nielen tam) sa predpokladalo, že ekonomicky sa Slovensko položí do 3 – 4 mesiacov. Nestalo sa, dokonca sme aj v eurozóne skôr ako ostatné štáty V4, ktoré sme museli dobiehať. Veľmi negatívne vnímam prevládajúce priority a hodnotový systém v spoločnosti (pozri „smotánka“), vulgárnosť ako prirodzenú súčasť slovného prejavu v kultúrnych ustanovizniach a v televízii, neriešené zneužívanie sociálnej siete a epidémiu vysokých škôl a univerzít s následnou devalváciou školstva.

JÁN SMOLEC (HZDS)       

1. Lebo Slováci v nej hrali druhé husle a voliči, ktorí ma volili za poslanca FZ ČSFR, jednoznačne chceli, aby sme sa rozdelili.

2. Veľmi dobrý. Pomohol som splniť túžbu Slovákov po samostatnosti. Rozdelili sme sa ústavne, kultúrne a najmä bezbolestne. Svet nás za tento spôsob rozdelenia obdivoval, žiaľ, naši neskorší štátni predstavitelia (nielen tí, čo rozdelenie nechceli), nepovažovali za potrebné nám povedať slovko vďaky.

3. Zle sme zvládli privatizáciu. Neuveriteľne ľahko zbohatlo pár tisíc privatizérov, ale zároveň sa desiatky tisíc Slovákov ocitlo na hranici chudoby. Prechod od socializmu späť ku kapitalizmu cez divokú privatizáciu nebol vydarený. Mne osobitne je smutno zo stavu, do akého dospeli slovenské médiá. Opantal ich bulvár, amorálnosť a cielená, zákerná antislovenskosť. Vďaka Bohu, že   Matica slovenská pod novým vedením prebúdza slovenské vlastenectvo.  

ĽUBOMÍR ZAMIŠKA (HZDS)

1. Môj postoj sa vyvíjal dlhé roky. To nebolo rozhodnutie proti niekomu, ale za niečo. Nefunkčnosť federácie sa potvrdzovala aj v každodennom živote federálneho parlamentu. Slovenskí poslanci nemali šancu presadiť vlastné návrhy. Ani keby boli bývali jednotní, čo neboli. Čechov bolo jednoducho dvakrát viac. Česi chceli federáciu transformovať na unitárny štát, my sme si zvolili cestu štátnej samostatnosti.

2. Určite pocit hrdosti, že som mal tú česť byť pri tom. Nebolo to jednoduché

rozhodovanie. Veď išlo o rozhodnutie s dlhodobými účinkami. Črtala sa však budúcnosť, keď sme konečne mohli byť zodpovední sami za seba, za svoje úspechy, ale aj za svoje chyby. Po 1. januári 1993 som sa najprv vrátil do svojho pôvodného zamestnania. Neskôr som pracoval v oblasti diplomacie. Vo Varšave sme, podobne ako inde, začínali budovať veľvyslanectvo prakticky od nuly. Mal som tiež možnosť vychutnať si „z politických dôvodov“ aj obdobie, keď som bol registrovaný na úrade práce ako nezamestnaný.

3. Čas ukázal, že naše rozhodnutie vytvoriť si vlastný štát bolo správne.

Už len fakt, že onedlho oslávime 20. výročie jeho vzniku, je dôkazom životaschopnosti krajiny. Tešia ma všetky úspechy Slovenska a som smutný, keď sa nám darí menej. Za negatívum považujem nejednotnosť politických elít pri stanovovaní a realizácii vízií vo všetkých oblastiach. Profesionalitu a strategické myslenie potláča prílišné politikárčenie a žabomyšie vojny.



Pridaj komentár