SPOZA OPONY
Udalosti tohto roka sa dlho pripravovali – je to rok Štúrovej dvestoročnice. Jedným z vyvrcholení bude vedecká konferencia o diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Jedna taká konferencia už bola krátko po prelome do nových čias. Pokiaľ sa dobre pamätám, išlo aj o to ukázať nečasovosť tohto Štúrovho odkazu. Konferenciu pripravujú v pamätnej starej budove Národnej rady Slovenskej republiky. Je na nej tabuľa s historickým citátom Vladimíra Mináča, ktorá vyvolala toľko politického rozruchu. To svedčí len o jednom. Aký živý je dodnes spor o Štúra. Dvestoročnica Štúra a štúrovcov sa deje v novej medzinárodnej situácii. To jej dáva osobitý význam.
Osobitné je to však pre nás. Pripomenie nám to aj fakt, že „súčasťou kultúrnych a spomienkových akcií nielen na regionálnej a celoslovenskej úrovni, ale aj v zahraničí bude i pripomenutie stosedemdesiat rokov od vydania prvého čísla Slovenských národných novín. Tie sa stali nielen politickou tribúnou pokrokových demokratických názorov Ľudovíta Štúra a jeho stúpencov, ale aj šíriteľom nového spisovného jazyka, a to aj prostredníctvom literárnej prílohy Orol Tatranský“. Tak to okrem iného pripomenul na prahu roka minister kultúry.
Je to záväzok, najmä keď sa verejne konštatuje, že aktivity samotného ministerstva nestačia v burcovaní záujmu čitateľa na Slovensku. Dobré je mať na pamäti aj to, čo nám pripomína pamätný plagát, ktorý zostavil významný vedec a matičiar Michal Eliáš pod názvom Za osud národa je zodpovedný sám národ. Vo veľmi dobrej – v eliášovskej ‒ úprave ho vydalo Združenie slovanskej vzájomnosti. Skvie sa tam citát o Štúrovi: On zobudil zo sna národ svoj a zoral úhor neúrodný, ku cti priviedol jazyk rodný... Nemalo by upadnúť do zabudnutia, že to boli práve matičiari, ktorí bránili Štúra v akcii pred tromi rokmi. Vtedy išlo o súperenie na pôde bratislavskej samosprávy. Mestské zastupiteľstvo v júni roku 2012 malo totiž na stole dve petície. Jedna bola protestom proti premiestneniu súsošia štúrovcov z Námestia Ľudovíta Štúra. Druhá, podporená nielen podpismi, ale aj nie nepôsobivou atrakciou ‒ zmenšeným jazdeckým súsoším Márie Terézie vystaveným priamo na dunajskom nábreží. Petícia požadovala „návrat monumentu Márie Terézie na pôvodné miesto a dôstojný presun súsošia štúrovcov na Námestie Slobody“. Štúrovci teda mali „dôstojne“ skončiť tam, kde bolo po roku 1989 odstránené súsošie Klementa Gottwalda.
Je azda ešte v živej pamäti mediálny, verejný a politický rozruch okolo tejto akcie. Matičná petícia bola vlastne reakciou na pokus vrátiť jazdeckú sochu Márie Terézie a jej sprievodu v dobových, teda uhorských mentiekach do stredu rušného námestia. Odstránili ich po vzniku prvej ČSR. Všetko malo, ako inak, samozrejme politický podtext. Na zhromaždení na zachovanie súsošia štúrovcov sa o. i. zúčastnil aj Robert Fico, pod slovenskými a matičnými zástavami zneli matičné piesne, recitovala Eva Kristinová. Dnes vidno – nebol to návrat do 19. storočia, ale naopak zápas za štúrovský odkaz. Ten prežil dvesto rokov. Má byť podnetom identity naďalej. Najmä v tej Európe, kde stroskotala politika multikultúrnosti. Dedičstvo by malo žiť naďalej. Pokiaľ ide o terajšie noviny ‒ SNN, je to aj časť zápasu o slobodu slova a pokrokové demokratické názory. To všetko je práve dnes prepotrebné. Uznesenie č. 666/12 oznámené Matici 9. júla 2012 o „nesúhlase mestského zastupiteľstva s premiestnením súsošia štúrovcov a súhlasom so zachovaním na pôvodnom mieste“ svedčí o tom, že nie všetko slovenské je samozrejmé. Bez občianskej aktivity, ktorú vtedy vyvinuli matičiari, by dnes bratislavské Námestie Ľ. Štúra mohlo vyzerať aj inak.
Dušan D. KERNÝ