O ČOM JE REČ
Nie je dôležité kto, ale občas mi ktosi z rodiny alebo niekto zo známych pošle cez internet niečo zaujímavé na prečítanie. Tentoraz to bola nahrávka z Európskeho parlamentu, kde sa rozhodovalo o daniach na roky 2014 ‒ 2020. Odosielateľ správne predpokladal, že by ma mohla táto téma zaujať, tak mi ju poslal z yutoobe com.eutopart. Vtedy v rozprave o spomínanej problematike vystúpil nahnevaný poslanec z britskej Euroskeptickej strany nezávislosti Godfrey Bloom. Stačila mu iba minúta, no povedal to výstižne a zaútočil aj na vlastných tak razantne, že pobúril celé európske parlamentné zhromaždenie...
„Pán prezident,“ povedal vtedy, „dovoľte mi, aby som citoval Murraya Rothharda ‒ to on prehlásil, že štát je inštitúciou krádeže. Dane sú iba spôsob, ako politici a byrokrati kradnú peniaze svojim občanom a potom ich rozhadzujú tým najhanebnejším spôsobom. Toto miesto nie je výnimka. Považujem za fascinujúce – a nechce sa mi veriť – ako bez mihnutia oka hovoríte o daňových únikoch. Celá komisia a s ňou spojená byrokracia neplatia nijaké dane. Ani vy neplatíte dane, tak ako ich platia bežní ľudia. Máte aj všetky daňové úpravy, združené daňové sadzby, vysoké nezdaniteľné časti, bezpríspevkové dôchodky. Ste najväčší podvodníci v Európe a máte drzosť tu kázať... Raz ľudia vtrhnú do tejto sály a obesia vás!“ Ukončil svoje vystúpenie rozhorčený poslanec z Veľkej Británie.
Nepátral som po tom, kto vlastne je ten Godfrey Bloom, ale jedna vec ma na jeho ráznom vystúpení zaujala – zmienka o daňových únikoch, s ktorými si nevedia poradiť ani také inštitúcie, aké má k dispozícii reprezentácia v EÚ – napriek tomu, že sú tam najchytrejšie a najmúdrejšie mozgy z celého starého kontinentu. Mali by sme sa častejšie pýtať našich europoslancov, čo si oni myslia o svojich platoch, daňových úľavách a ostatných poslaneckých pôžitkoch, o akých sa nám ani len nesníva, a čo za ne pre nás odvádzajú, akú prácu?
Lenže, ktorých sa máme na to pýtať? Aj keď sa z času na čas objavia na Slovensku, majú celkom iné záujmy, ako vysvetľovať bežnému občanovi také zložité veci, ako sú daňové úniky, ich poslanecké privilégiá, platy a aktivity. Ak Richard Sulík dobehne na Slovensko, nadáva Ficovi do zlodejov, iný zas na Putina a jeho krymskú hrabivosť a Monika Beňová má najviac starostí s homosexuálmi a ešte so svojou účasťou v Judínyovej Smotánke. Bývalý kapitán Šťastný sa v krajine, čo ho vyslala reprezentovať do Bruselu, počas celého svojho europarlamentného pôsobenia ani len neukázal. Tak veľmi „miluje“ Slovensko, že mu ani len nenapadlo prísť sa aspoň poďakovať za dôveru, ktorú sme mu dali v minulých voľbách do EP. Kukan to na Slovensku tiež odkukal... Nezaujíma ich ani žalostný osud politickej strany, ktorá ich tam delegovala. A tak alebo podobne je to aj s ostatnými našimi europoslancami...
Nie som politik, ekonóm ani politológ, aby som Slovákom vysvetľoval, ako je to s daňovými únikmi, o ktorých hovoril Godfrey Bloom. Akurát som si v tejto súvislosti spomenul na knihu Láska za čias cholery, ktorú napísal Gabriel García Márquez, ktorý vlani v apríli opustil toto slzavé údolie. Je tam zmienka o parolodiach, ktoré v Karibiku prevážali po riekach do vnútrozemia ľudí, náklad, poštu a iné potrebnosti. Ak sa chcel majiteľ na spiatočnej ceste vyhnúť plateniu daní za náklad, vyvesil na svojej lodi žltú zástavu. Znamenalo to, že na lodi je cholera, mor alebo iná epidémia. Potom sa málokto odvážil vstúpiť na palubu lode, aby plavidlo skontroloval a náklad zdanil. Loď v pokoji odplávala do „karantény“.
Ak je pravda to, čo vypenil od diskusného pultíka poslanec Bloom, mali by sme si lepšie všímať túto našu spoločnú európsku inštitúciu a najmä vlajkoslávu pred jej honosným bruselským a štrasburským ústredím, či tam na vysokom stožiari niekde neplápolá aj žltá zástava oznamujúca svetu, že je v „karanténe“. V takom prípade sa nič nezákonné nedeje. Čo na tom, že je to trocha nemorálne. Kto by sa dnes už zaťažoval takouto smiešnou argumentáciou?
Rudolf SLEZÁK