Slepý Homér slovenský
Text a foto: Redakcia Rodina a Škola, prílohy Slovenských Národných Novín
Ako pätnásťročný úplne stratil zrak. Zapísal sa do našich dejín najmä ako rozširovateľ slovenských a českých kníh. Knihy rozširoval po celom Slovensku. Prechodil však aj Prahu, Viedeň, Pešť či Dolnú zem. Vydavatelia mu predávali knihy a on ich spájal nielen s predajom, ale aj nimi poúčal ľudí, šíril kultúru a osvetu. Matej HREBENDA bol veľký národný buditeľ.
Bolo o ňom známe, že mal vynikajúcu pamäť. Keďže nevidel, všetko si pamätal. Vedel naspamäť, kde akú knihu kúpiť, komu knihu požičal a pamätal si aj obsah mnohých kníh. Dnes by sme mohli povedať, že mal pamäť ako počítač!
■ ŤAŽKÝ ŽIVOT, JASNÝ CIEĽ
Dnes už takmer neznámeho hrdinu literatúry opísal spisovateľ Ľudo Zúbek ako „… vysokého, dobráckeho starčeka so šedivými, do čela sčesanými vlasmi a s výraznou, vetrom ošľahanou a slncom dohneda ohorenou tvárou. Najpozoruhodnejšie sú na ňom oči: jasnobelasé, doširoka otvorené, ako by chceli čo najdôkladnejšie preniknúť všetkými záhadami sveta. Ale… Starec je slepý. Pri chôdzi pomáha si palicou. Jeho štíhla postava je zhrbená pod ťažkým nákladom kníh, ktoré nosí v batohu na chrbte. Predáva i požičiava knihy. To je jeho zamestnanie“. (Zúbek, Ľ., 1949, V službách Mateja Hrebendu, s. 11)
Matej Hrebenda sa narodil v Rimavskej Píle, kde bol jeho otec Samuel notár, ale väčšinu života prežil v susednej dedine Hačava (teraz časť mesta Hnúšťa). Jeho matka Alžbeta na jar 1806 zomrela a Matej sa stal polosirota. Jeho otec mal mnoho chýb, no medzi najvýznamnejšiu patrí to, že nevydržal v žiadnom povolaní. Preto nemohol robiť to, čo robili iní rodičia: vychovávať deti, svojich troch synov.
Matej nemohol chodiť do školy, preto sa vzdelával sám. Na živobytie si zarábal. Otec sa v roku 1809 oženil znova a stal sa učiteľom v Gemerskej stolici a Matej sa u neho zdržiaval ako mendík. Od narodenia mal zrakovú chybu a jeho zrak sa postupne zhoršoval. Aj napriek tomu, že veľmi rád čítal, v deviatich rokoch už nemohol čítať pri svetle, v pätnástich ani vo dne. Keďže nevidel, chodil od domu k domu a prosil ľudí, aby mu čítali. Kým našiel ľudí, ktorí by mu boli ochotní čítať, neraz prešiel aj štyri či päť dedín.
■ MILOVAL KNIHY, NAJMÄ POÉZIU
Začal sa zaoberať poéziou a už v štrnástich rokoch ho zlákali verše. Svoje prvé napísal v roku 1814. Otec ich opísal na polhárok a podal každému dobrodincovi… V roku 1825 sa oženil so Zuzanou Gabajovou, dcérou krokavských pastierov. Žil s ňou šesť a pol roka. V tomto čase začal zhromažďovať knihy a z Krokavy sa vrátil do Hačavy. Rok po svadbe sa mu narodil syn Šimon Matej a neskôr dcéra Juliana. Jeho žena zomrela v roku 1831 na choleru. Hrebenda ostal vdovcom. O pol poldruha roka sa oženil s Annou Choljavou. Obaja boli postihnutí a žobráci; Matej bol slepý a Anna chromá na nohy. Boli však šťastní, spokojní. Až do roka 1834 bývali na „hospodách“ a neskôr si postavili chalúpku.
■ TVORBA A CELOŽIVOTNÝ ODKAZ
Do histórie sa zapísal najmä ako rozširovateľ slovenských a českých kníh. Vydavatelia mu predávali knihy a on ich spájal nielen s predajom, ale aj nimi poúčal ľudí, šíril kultúru a osvetu. Bol veľký národný buditeľ. Mnohí ľudia však pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec. Podľa obyčajných ľudí čítanie kníh bolo určené jedine vzdelancom. Hrebenda, ale aj iní proti tomu bojovali najlepšie, ako len vedeli. Na cestách zachraňoval knihy pred pálením, vyhodením či roztrhaním. Zachránil mnoho kníh, a tým sa pričinil o vybudovanie knižníc.
Okrem kníh zbieral aj ľudové piesne či rozprávky. Podobne ako to robili Ján Kollár či Pavol Dobšinský. Všetky tieto dokumenty zapisoval Hrebendov pomocník. Sprevádzal ho od roka 1842. Zhromaždil päťdesiatosem kníh. Tie mu však zhoreli v krokavskom ohni, no začal zas a znova. V rimavskom kroji, na chrbte batôžtek kníh a palica. Chodil nielen po rodnom kraji, ale aj po rôznych stoliciach. Nebol len na slovenskom území. Bol aj v dolnozemských osadách.
■ DOBRÝ SLEPEC S NOŠOU KNÍH
Priatelil sa so všetkými dobrými ľuďmi. Aj oni s ním. Ak poprosil o knihu, ľudia mu ju bez váhania dali. V temných končinách roznášal svetlo. Ako to už býva, dobrí ľudia majú ťažký život. Matej ho bezpochyby mal. Tým, že bol taký utrápený životom, miloval lásku, radosť a vedel byť aj šťastný. Tešil sa z hocijakej maličkosti, z každej darovanej knihy. Nelákala ho sláva. V ľuďoch hľadal priateľstvo, ochotu a šťastie. Často hovorieval: „Nemám nič, nežiadam nič.“ Pri svojej slepote videl oveľa viac ako mnohí cez veľké okuliare. Knihy videl srdcom, nie očami.
Literárnej tvorbe sa venoval už od štrnástich rokov. Prvotinami boli verše. Neskôr začal písať rôzne príležitostné či gratulačné básne. Jeho literárne prvotiny verejnosť prijala celkom priaznivo. Vo svojom čase jeho poézia plnila spoločenské poslanie. Dodnes sú uložené jeho rukopisy v Matici slovenskej. Sú tam archivované aj jeho básne, piesne, listy, vinše i testament. Celý testament napísal vo svojom Vlastnom životopise. Ten je prameňom na poznanie kultúrnych a spoločenských pomerov v 19. storočí.
Vlastný životopis: https://zlatyfond.sme.sk/autor/182/Matej-Hrebenda
Vo veľkej úcte ho mali a majú mnohí spisovatelia. Písal o ňom nielen P. O. Hviezdoslav, ale aj iní:
Ó, kiež by mnohí
vidomí Slováci
boli tomuto slepému
podobní v láske
k národu!
Ján Kollár 24. mája 1834
* * *
Nemôže slepý
slepého viesť;
tento slepý
by však bol
dobrým vodcom
i mnohému vidomému.
Karol Kuzmány 3. júla 1838
