Golfový trávnik počtov proti pestrej horskej lúke dejín

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív MB

Od detstva ho vďaka bohatej rodinnej knižnici, ku ktorej mal prístup (týkalo sa to aj starých rodičov, strýka, uja i krstných rodičov), lákal svet Orientu, faraónskych dynastií Egypta, ktoré mu sprostredkovávala tvorba Vojtecha Zamarovského. Fascinovala ho  staroegyptská architektúra, pyramídy, hrobky tamojších vládcov, spôsoby života, mytológia. Spontánne začal študovať staroegyptský jazyk a hieroglyfy. Mal to šťastie, že už v mladosti mohol bezprostredne spoznať prácu egyptológov a archeológov, dokonca sa zúčastnil na niekoľkých terénnych výskumoch ako brigádnik. Možnosť nájsť a objaviť niečo nové ho uchvátila. Priestor na besedu s riaditeľom Slovenského historického ústavu Matice slovenskej sa nástojčivo ponúkal sám.    

Ako ste sa, pán riaditeľ, dostali k histórii?

Od začiatku som sa profiloval „humanitne“. To sa utvrdilo aj počas štúdia na gymnáziu. Aj keď som chápal potrebu štúdia matematiky, nevedel som sa stotožniť s tým, že sme ju preberali všetci tak extrémne podrobne len preto, aby ostatní spolužiaci, čo v počtoch mali záľubu, mohli urobiť maturitu a prijímacie pohovory. Navyše som si uvedomil „monotónnosť“ prírodných vied, keď celej triede „musel“ vyjsť rovnaký, jediný správny výsledok. Toto pri spoločenských vedách našťastie neplatí a na jednotlivé udalosti môžu mať historici rôzne pohľady, ktoré musia doložiť kriticky zhodnotenými prameňmi. Je to dobrodružstvo hľadania a argumentácie. Golfový trávnik matematiky verzus rozkvitnutá horská lúka dejín…

Čo vám dali roky na vysokej škole?

Urobil som pohovory na dvojodborové štúdium história – etnológia na Filozofickej fakulte UK. Bolo to pre mňa veľké šťastie. Aj keď som Bratislavčan, vo svojej hĺbke sa cítim doma i na vidieku. Od útleho detstva som totiž trávil všetky letá na chalupe v Turci blízko Martina. Z tohto kraja mimochodom pochádzajú aj moji predkovia. V osemdesiatych až deväťdesiatych rokoch ešte dožíval tradičný vidiek – ľudia si pamätali olejkárov, svet zemianskych kúrií a kaštieľov, prvú i druhú svetovú vojnu, pôvodné spôsoby hospodárenia, tradičné zvyky a hodnoty.

Mohol som ešte počuť živý, ľubozvučný turčiansky dialekt najstaršej generácie (dokonca aj slová plyn či mlyn tam vyslovujú mäkko) a v ňom podané autentické spomienkové rozprávania, povesti, žarty, fígle. Bol to svet, v ktorom sa mladší či deti prirodzene zdravili starším a od skorého rána sa dedinou rozliehalo kikiríkanie kohútov. Dali sa zažiť fašiangy aj skutočná zabíjačka. Ohmatať múry tereziánskych sýpok, spoznať poklady ukryté v šere povál a vnímať tichý pôvab starých dvorov.

Študoval som teda realitu svojho detstva, ktorú som dôverne poznal. Počas štúdia histórie na vysokej škole som podľahol čaru stredoveku. S pedagógmi sa konečne dalo diskutovať, názor a pohľad študenta bol vypočutý, dalo sa polemizovať. Akýmsi premostením medzi históriou a etnológiou sa ukázali byť dejiny každodennosti (francúzska štrukturalistická škola).

K tým sa zachovalo najviac prameňov práve v mestskom prostredí. Mestá sú fantastický fenomén našich dejín. Európske civilizačné ohniská, uzavretý mentálny, sakrálny i právny mikrosvet s presahom na „veľké dejiny“. Centrá kultúry, obchodu i turbulentnej modernizácie. Archívne pramene mestskej proveniencie umožňujú rekonštruovať nielen mestskú správu, archontológiu, hospodárenie, ale aj rodinné štruktúry, mestské právo, dejiny obchodu a remesiel, inventáre domácností, sociálnu a etickú stratifikáciu obyvateľstva, ba i zločin a trest.

Slovensko ako najurbanizovanejšia časť Uhorska je doslova eldorádom pre historikov zameraných na mestá. Dôležitou vlnou bol príchod nemeckých hostí do našich miest v 13. storočí, ktorý zmenil ich etnickú podobu. Výrazne ovplyvnili, a možno dokonca znemožnili úplnú maďarizáciu Slovenska v 19. storočí. „Nemeckosť miest“ totiž bola jej výraznou brzdou. V mojej diplomovej práci som sa zameral na zaujímavý vplyv mestského práva na každodenný život Žilinčanov na prelome stredoveku a raného novoveku. V téme sa nádherne dali skĺbiť makrodejiny s mikrodejinami a historická antropológia. I táto práca predurčila moje ďalšie smerovanie, ktoré viedlo na Historický ústav SAV. Napokon som ju aj vydal v podobe vedeckej monografie.

V tomto ústave ste pôsobili na oddelení raného novoveku. Aké je to obdobie z hľadiska našich dejín a čomu konkrétnemu ste sa venovali? Dá sa už vtedy hovoriť o Slovensku?

Raný novovek je v bežnej populácii skoro neznámy pojem. A pritom práve vtedy sa rodil svet dneška. So všetkými jeho pozitívami a negatívami. Pri prednáškach študentom zvyknem pomôcť ohraničením – bitkou pri Moháči a koncom vlády Jozefa II. No ide len o periodizačnú pomôcku. Musíme si uvedomiť, že bežný človek v Uhorsku, ktorý sa zobudil ráno 30. augusta 1526, o prehranej bitke a smrti posledného panovníka z dynastie Jagelovcov netušil.

A ani si neuvedomoval, že sa v jeho vlasti „práve začal novovek“. Skôr by sa dalo povedať, že raný novovek ako civilizačný  zlom prišiel k nám plazivo. Toto obdobie sa postupne vynáralo na scénu dejín dobytím Konštantínopolu Osmanmi už v roku 1453, keď evidujeme masívne nasadenie palných zbraní, objavením mechanickej kníhtlače Johannom Gutenbergom okolo roka 1450, objavením Ameriky v roku 1492, vystúpením Martina Luthera v roku 1517. Sem spadá aj prvé objavenie moderných bánk, rozvoj vied (mikroskop, ďalekohľad, prírodné vedy, camera obscura atď.), europocentrický model sveta, príchod Osmanov do nášho priestoru (ich vplyv na našu kultúru a jazyk je veľkou a zaujímavou témou) a rozpad Uhorska na tri časti, pričom Slovensko sa opäť akoby zázračne vynára na scénu dejín iba meniac formu, meno i podobu.

Tentoraz ho môžeme stotožniť s pojmom „Kráľovské Uhorsko“. Ešte dávnejšie to bolo Pribinovo kniežactvo, neskôr Nitrianske údelné kniežactvo, potom napríklad ako panstvo Matúša Čáka, Orta Madžar (Stredné Uhorsko) alebo Slovenská krajina (Tót memleket), už v 16. storočí sa objavuje názov Slovakia a na začiatku 18. storočia moderný nemecký názov Slowakei. Na sklonku 18. storočia Slovensko už vidíme v podobe troch jozefínskych dištriktov: Bratislavského, Nitrianskeho a Košického. Ďalej dva veľké slovenské dištrikty Alexandra Bacha. Na tieto potom nadviazalo Hornouhorské slovenské Okolie v Memorande. Ako upozornil prof. Škvarna, v ranom novoveku na Slovensku vznikla prevažná časť umeleckých hodnôt Uhorska (napr. architektúra).

Spomenuli ste nemeckých kolonistov. Stali sa výrazným mestotvorným činiteľom a mali významný podiel na tom, že Horné Uhorsko bolo priemyselne rozvinutejšie ako ostatné časti krajiny. Ako hľadíte na ich prínos?

Naše územie sa v porovnaní s inými časťami kráľovstva naozaj vyznačovalo väčšou hospodárskou rozvinutosťou. Koncentrovalo sa tu baníctvo, cechy, manufaktúry, technické novinky, formy spolčovania. Nemožno obísť geografickú blízkosť Viedne (a často opomínaný vplyv civilizácie Stredomoria). Táto súhra faktorov spôsobila, že v slovenskej populácii sa vyskytoval nadpriemerný počet mestského obyvateľstva, remeselníkov, námezdných robotníkov.

Počas 16. – 18. storočia tu pôsobili vyššie katolícke a evanjelické vzdelávacie inštitúcie s celouhorským významom. A práve na začiatku raného novoveku sa naštartoval proces formovania dnešnej Bratislavy (unikátne ležiacej na juhozápade štátu) ako hlavného mesta moderného Slovenska. Od roka 1536 totiž bola „dočasným hlavným mestom Uhorska“, neúplnou metropolou (korunovačným a snemovým mestom). Práve zmenám mestského organizmu Bratislavy, jeho vplyvu a funkciám som sa venoval vo svojej dizertačnej práci.

Dá sa v dejinách miest ešte niečo nové vyskúmať? A má vôbec ešte zmysel študovať dejiny? Mnohí dnes hovoria, že to nemá praktický význam.

Má to nesmierny význam. Vždy sa dá niečo nové objaviť. Vďaka profilácii na mestské dejiny som sa stal predsedom Sekcie pre dejiny miest Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV. V tejto funkcii sa usilujem prinášať do urbánnych dejín nové výskumné témy. Naposledy to bola minuloročná konferencia na tému vizuálnych prameňov k dejinám našich miest. Išlo o spoluprácu Slovenského historického ústavu Matice slovenskej, Katedry histórie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Slovenskej národnej knižnice.

V minulosti som inicioval témy ako archívne pramene ako zdroj poznania ľudnatosti našich miest a sídel v minulosti, formy a podoby komunikácie v mestách, konflikt v meste ‒ mesto v konflikte, kvalita života v minulosti našich miest, pohromy, katastrofy a nešťastia v dejinách našich miest, verejný a súkromný priestor v mestách, mestské elity a marginalizované skupiny. Na týchto konferenciách (s medzinárodnou účasťou) vždy odznejú hodnotné a objavné príspevky.

Referáty a vystúpenia, čo ako objavné, odznejú na fórach historikov. Nie nadarmo sa však pripomína, že napísané ostáva…

Z týchto konferencií a fór  vznikli  aj písomné výstupy. Podarilo sa mi vydať syntézu dejín raného novoveku Slovenské dejiny II. 1526 ‒ 1780 (stala sa odporúčanou na katedrách histórie filozofických a pedagogických fakúlt viacerých slovenských univerzít – v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Nitre, Košiciach a aj v Prešove) a participoval som i na vydaní učebníc dejepisu pre stredné školy. A práve pri tvorbe tejto učebnice som uvedomil trestuhodné zanedbávanie príležitostí, ktoré máme pri výučbe dejepisu. Naším veľkým vzorom by v tomto malo byť maďarské  školstvo (gymnáziá i odborné školy), keďže ono má vo svojich osnovách zakotvenú dvojnásobne až trojnásobne vyššiu dotáciu dejepisu. Jednoducho, je evidentne prioritou.

Navyše, na všetkých typoch stredných škôl končiacich maturitou je u nich dejepis povinným maturitným predmetom! My na vysokých školách – vrátane filozofických fakúlt, už dávno nerobíme výber, ale nábor. Úroveň vedomostí študentov sa neustále zhoršuje. To sa skôr či neskôr zobrazí na riadiacich kádroch v štáte. Pamätajme, že čím vyšší je strom, tým hlbšie musí mať korene. Vo svete dávno pochopili, že pokiaľ je pre technické vedné odbory partnerom komerčná sféra, pre spoločenskovedné odbory to má byť štát. Cez ne sa suverenizuje a legitimizuje. Bez akéhokoľvek vyvyšovania spomeniem zaujímavú informáciu, o ktorú sa so mnou podelil jeden západoeurópsky biznismen (majiteľ reklamnej agentúry). Tam sú historici považovaní za jednoznačne najlepšie vzdelaných absolventov humanitných odborov a sú mimoriadne žiadaní aj v komerčnej sfére.

Prečo?

Štandardne sú veľmi dobre jazykovo pripravení (obyčajne hovoria dvoma až troma cudzími jazykmi a ďalšie ovládajú pasívne), automaticky poznajú dejinné reálie krajiny, ale aj jej geografiu, prírodné špecifiká, vyznajú sa v dejinách kultúry, náboženstva, umenia, filozofie, vojenstva, práva, sú zorientovaní v politike, medzinárodných vzťahoch, diplomacii, dejinách vied a techniky, kultúrnej a historickej antropológii či politológii. Poznajú špecifiká etnických mentalít. Sú schopní si vytvoriť celostný obraz o rôznych spoločenských procesoch. Toto poznanie je nesmierne dôležité, keďže kto vidí ďaleko do minulosti, vie dobre nazerať aj do budúcnosti. V rámci dejín Matice slovenskej by som rád spracoval dejiny matičného hnutia v Bratislave.

Vo funkcii riaditeľa SHÚ MS ste čosi vyše roka. Čo sa vám podarilo za ten čas urobiť a aké máte plány?

Okrem štandardnej výskumnej a publikačnej činnosti sme zorganizovali viaceré odborné podujatia (Janko Kráľ), prednášky (Béla Bartók) a tri vedecké konferencie, z ktorých budú publikované aj písomné výstupy. Prvá bola venovaná všestrannej osobnosti slovenského národného hnutia a tajomníkovi Matice slovenskej kňazovi Michalovi Chrástekovi (1825 –1900), druhou bola interdisciplinárna vedecká konferencia Viliam Pauliny-Tóth – politik, literát a vizionár svojej doby, ktorá sa uskutočnila pri príležitosti dvojstého výročia narodenia Viliama Paulinyho-Tótha (1826 – 1877). Treťou, bola už spomenutá interdisciplinárna konferencia s medzinárodnou účasťou Vizuálne pramene a ich využitie pri štúdiu dejín miest a mestskej krajiny, ktorá bola v rámci našej historiografie prelomovou a stretla sa s mimoriadne pozitívnym ohlasom.

Darí sa nám prepájať naše vedecké aktivity s univerzitami. Ďalším dôležitým bodom je rozvíjať a zlepšovať úroveň nášho recenzovaného vedeckého periodika Historický zborník, v ktorom sme rozšírili redakčnú radu, zvýšili autorské honoráre a stanovili sme si za cieľ, aby bol konečne indexovaný v medzinárodných citačných databázach. Je to kľúčové pre zvýšenie jeho prestíže, publikačnej atraktivity a úrovne. Inicioval som odovzdanie dvoch mimoriadnych cien Matice slovenskej – jednu za celoživotný prínos k zachovávaniu slovenskej kultúry a ľudového umenia pani Darine Laščiakovej, druhú za celoživotný prínos k rozvoju vedy v oblasti šľachtenia viniča a ampelografie – Ing. Dorote Pospíšilovej.

Tento rok pripravujeme odhalenie viacerých pamätných tabúľ a v spolupráci s veľvyslanectvom Srbskej republiky a Slovanského odboru MS si na jeseň pripomenieme dvojsté výročie narodenia Svetozara Miletića (1826 – 1901). Bol žiakom Ľudovíta Štúra a v roku 1875 na uhorskom sneme protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej. Mimochodom, nedávno sme v Bratislave slávnostne odhalili pamätnú tabuľu aj Ľudovítovi Štúrovi. Konkrétne v končinách Červeného kríža, kam so svojimi žiakmi v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia podnikal legendárne výlety.

Nachádza sa na frekventovanej ulici vo vilovej a v diplomatickej štvrti, ktorá je obľúbenou vychádzkovou trasou Bratislavčanov. Navyše je osadená na múre areálu základnej školy, čo dúfam, bude mať na deti učiace sa literatúru, dejepis i vlastivedu, pozitívny vplyv. Budú si môcť uvedomiť prepojenie makrodejín i mikrodejín a vytvárať si k nim svoj vlastný osobný vzťah. Nedávno som sa o tom aj sám presvedčil. Neviem, či žiak alebo iné dieťa, ktoré sa pri pamätnej tabuli zastavilo, dozdobilo slávnostný veniec pod ňou vlastnoručne urobeným origami – papierovým srdiečkom. Vtedy som zažil pocit zadosťučinenia, že tieto naše aktivity majú svoj zmysel a raz prinesú úrodu.