Bez ukotvenia v národe niet autentickej osobnosti

letz profesor 1Rozum a viera sú ako dve krídla povznášajúce človeka k poznaniu pravdy o svete

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Profesor Ing. Ján LETZ, PhD., sa narodil 23. januára 1936 v Žiline v rodine gymnaziálneho profesora a slovenského jazykovedca Bela Letza. Po maturite pokračoval v štúdiu na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave a na Vysokej škole chemickej v Prahe, kde promoval v roku 1958.

Zamestnal sa vo Výskumnom ústave káblov a izolantov v Bratislave a tu obhájil aj kandidátsku dizertačnú prácu. Verejne mohol publikovať až v rokoch 1968 a 1969, keď vydal niekoľko článkov zameraných najmä na veľkých svetových mysliteľov a na aktuálne problémy náboženstva a cirkvi. Známy sa stal najmä prekladom knihy Wernera Kellera A Biblia má predsa pravdu. Až po roku 1989 zastával funkcie vedúceho katedry humanistiky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, vedúceho katedry etiky a katechetiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre a napokon vedúceho katedry filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, kde bol prodekanom a v rokoch 2001 – 2004 aj prorektorom. V 90. rokoch sa habilitoval a inauguroval na profesora filozofie. Od roku 1960 žije v Bratislave. S manželkou Tatianou majú dvoch synov. Starší Róbert je profesor slovenských dejín na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave a  odbornej i širšej verejnosti je známy najmä svojím literárnym dielom. Mladší syn Dominik Roman je kňazom dominikánom a vedeckým pracovníkom v oblasti botaniky. Pre náš týždenník nie je nezaujímavé, že brat otca profesora J. Letza Štefan Letz bol slovenský spisovateľ a v rokoch 1925 – 1930 redaktorom Národných novín.

Ako študent v Prahe ste vraj prežili osobnú vnútornú krízu, čo sa stalo?

Stal sa zo mňa praktizujúci katolík. Bolo to v roku 1958; odvtedy som sa začal aj intenzívne zaujímať o literatúru, filozofiu a náboženstvo a horlivo som sa usiloval zdôvodniť a obhájiť svoje presvedčenie oproti zničujúcemu vplyvu ateizmu, materializmu a nemorálneho života...

Napriek tomu, že ste pracovali ako chemický inžinier?

Pri mojom povolaní chemického inžiniera a neskôr vedeckého pracovníka mi nič nebránilo, aby moje srdce  i „vyššia myseľ“ patrili Bohu.

Po roku 1969 ste však nemohli publikovať v oblasti náboženstva a filozofie. Ako to zmenilo váš život?

Cieľavedome som sa zapojil do práce podzemnej cirkvi a svoje diela som uverejňoval samizdatom. Väznený som síce nebol, ale ŠtB ma sledovala a dvakrát vypočúvala. Až po roku 1990 som mohol verejne prednášať filozofiu a etiku, osobitne kresťanskú filozofiu.

Fides et ratio má názov encyklika Jána Pavla II. z roku 1998. Začína sa slovami: „Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde.“ Čo vo vás vzbudzuje spojenie fides et ratio, alebo viera a rozum?

Spojenie viery a rozumu u mňa evokuje najmä celistvosť človeka vybaveného nielen rozumom, ale aj vôľou a hlbokou emóciou. Upozorňuje ma na to, že človek nemôže obsiahnuť skutočnosť svojím rozumom, akokoľvek kultivovaným a vyškoleným. Že prv než začne niečo poznávať a o niečom uvažovať, zaujme k skutočnosti určitý postoj – kladný alebo záporný. Teda nášmu poznaniu reality predchádza určitá elementárna viera v realitu a v život, ktoré človeka svojou existenciou presahujú. Na to, aby človek plnohodnotne veril, musí sa otvoriť tejto skutočnosti, ktorá ho presahuje.

Ste chemický inžinier, teda človek, ktorý rozumie exaktnej vede. V súčasnom  modernom svete sa nezvykne spájať rozum s vierou. Alebo áno?

Exaktné vedy, najmä chémia, fyzika a matematika, boli mojou dlhodobou, takmer dvadsaťročnou záľubou. Po mojom duchovnom precitnutí sa obdiv k exaktným vedám u mňa v zásade nezmenil. Došlo iba k triezvemu poznaniu, že možnosti a kompetencie exaktných vied sú obmedzené a nemôžeme sa nimi plne otvoriť tajomstvu a uspokojiť potreby našej mysle a srdca. V modernom svete je veľa vrcholových vedcov, ktorí túto situáciu pochopili a usilujú sa o prehĺbený dialóg medzi vedou a náboženstvom.

Nie každý človek hľadá odpoveď na otázky o zmysle života. K akým odpovediam ste sa prepracovali vy?

Letz 2Myslím si, že otázky o zmysle života si kladie každý súdny človek. No neraz zostáva len pri položení týchto otázok a dôsledne neusiluje dať si na ne odpoveď. Zahluší si tieto otázky vo svojom vedomí a svedomí rôznymi podružnými problémami tohto sveta. Pre mňa otázka zmyslu života vyplýva z porozumenia samotného života, ktorý chápem ako integrálny a ako otvorený transcendencii. Takto pochopený život cez jeho existenciálne vlastnosti viery, nádeje a lásky mi odkrýva zmysel života i zmysel bytia. Porozumenie tohto zmyslu sa ešte prehlbuje cez výsledky kresťanskej filozofie a náboženstva.        

Viera v Boha je základným predpokladom kresťana katolíka. Aké miesto má Boh v živote moderného človeka?

Nielen v živote kresťana katolíka, ale všetkých kresťanov a väčšiny veriacich iných náboženstiev. Viera ako fides quo (viera, že a čím sa verí) ostáva a je prítomná u väčšiny moderných ľudí. Veľké rozdiely sú v porozumení viery fides quod – teda v porozumení toho, v čo a čomu sa verí. Aj moderný človek je vo veľkej väčšine veriaci. Často však nemá ujasnené, v čo vlastne verí. Stráca sa mu neraz duchovný a transcendentný rozmer viery. Preto veľa ráz nesprávne transformuje svoju vieru do konečných a pominuteľných súcien, ako rozum, veda, rodina a pod., a oberá ju o jej transcendentný rozmer. Pre túto osudovo negatívnu transformáciu sa jeho viera posúva k neviere a často ani nevie, či je veriaci alebo neveriaci. Skutočný veriaci sa od neveriaceho líši najmä postojom a konkrétnym vzťahom k hodnotám, osobitne k dobru, k pravde a ku krásnu. Tieto a iné hodnoty nevidí v ich uzavretosti, konečnosti a pominuteľnosti, ale ich chápe a užíva v perspektíve večnosti, ktorá je vlastná jedine Bohu. Táto Božia perspektíva je aj základom všetkej opravdivej morálky. Ateista v dobrej vôli môže konať vysoko morálne, ale v rozhodujúcom bode svojho konania sa mu toto konanie ukazuje v jeho absurdnosti a ničotnosti a zlyháva. Pevný základ morálky môže mať len veriaci, a to preto, lebo ho nemá v sebe, ale v Bohu.        

Čím sa teda líši život ateistu od života kresťana?

Život ateistu a kresťana sa pri povrchnom pozorovaní nemusí líšiť. V prípade ozajstného, nielen matrikového kresťana však ľahko zistíme veľké rozdiely. Je to najmä úctivý vzťah k životu, otvorenosť a láska k blížnym (nielen k rodine!), solídny rodinný život, úcta k duchovnej a národnej tradícii a väčšia stabilita a cieľavedomosť v práci chápanej ako tvorbu skutočných hodnôt.  

Profesor Dudáš tvrdí, že katolícke náboženstvo nie je monoteistické, lebo v jeho princípe sú tri božské osoby. Čo o tom súdite?

Pán profesor Ján Dudáš, pri všetkej úcte k nemu ako k významnému vedcovi, sa v tomto prípade veľmi mýli. V katolíckom náboženstve, a vôbec vo všetkých kresťanských vierovyznaniach, učenie o božskej Trojici je popri bohočlovečenstve Ježiša Krista základným kameňom vierouky. Človek môže poznať a porozumieť Boha len čiastočne a veľmi neadekvátne, a to ako najvyššiu možnú ontologickú kvalitu, ktorá vo svojom základe je večným sebadarovaním a prijímaním. Toto je však možné pochopiť len v pojmoch osoby. Iba osoba sa môže prejavovať v láske, a to vo svojom slobodnom darovaní druhej osobe a v slobodnom prijímaní druhej osoby, ktorá sa jej sebadaruje. Tento proces darúvania a prijímania prežívame medzi ľudskými osobami a nazývame ho láskou. V plnosti a v dokonalosti sa tak deje medzi božskými osobami, a to v takom stupni, že Boh nie je len láskou, ale on sám je láska. Boh by nemohol byť Bohom lásky v takej plnosti a dokonalosti, keby bol len jedinou osobou. V plnom slova zmysle sa ním stáva až v Trojici sebadarujúcich a prijímajúcich božských osôb. Tieto osoby sú síce autonómne vo svojej personálnej jedinečnosti, ale existujú pospolu v nerozdielnej jednote Božskej lásky, ktorá je ich najvlastnejšou prirodzenosťou. V čase liberalizmu a racionalizmu sa aj v teológii dostalo vyznanie božskej Trojice na okraj. Dnes je to práve opačne. Kresťanská filozofia má čo k tomu povedať. Trojpersonálna Trojica je paradigmou celej personalistickej filozofie, kľúčom na riešenie metafyzického problému jednoty a mnohosti a umožňuje aj rozumom si priblížiť tajomstvo vtelenia Božieho Slova, druhej božskej osoby. Trojica je teda prvým a najvnútornejším tajomstvom viery. Napriek tomuto tajomstvu ľudská otvorenosť láske dovoľuje sa priblížiť k nemu natoľko, že pôsobí na nás nesmierne oblažujúco a inšpirujúco. Chápanie troch božských osôb v ich úplnej oddelenosti je starý blud, ktorý sa zvlášť vyhrotil v stredoveku (v 11. storočí) v individualistickej a nominalistickej filozofii a teológii Roscellina.          

Čím sa odlišuje vaše filozofické dielo od prevládajúcich filozofických prúdov?

Moje filozofické dielo nepredstavuje nejaký osobitný filozofický prúd a ani ním nechce byť. Najskôr ho možno začleniť do širokospektrálneho prúdu personalistickej filozofie, v ktorej osoba je síce centrum filozofickej reflexie, ale je porozumená v jej ontogenickom kreačno-evolučnom utváraní, ktorého výsledkom je osobnosť. Do reálneho styku sa totiž nedostávame s ľuďmi ako osobami, ale s ľuďmi ako autentickými alebo neautentickými konkrétnymi osobnosťami sformovanými v určitom prostredí a kultúre. V prípade autentických osobností sa nestráca vzťah k ich personálnemu bytostnému základu. No v prípade neautentických osobností je tento ich vývoj nedostatočný a vzťah k personálnemu bytostnému základu zastretý. Moje filozofické dielo je písané v duchu takéhoto variantu personalistickej filozofie, v ktorej je prítomný kreačno-evolučný, osobnostný, kenotický a kresťanský moment.    

Prvým nositeľom ceny Fides et ratio je fyzik profesor Július Krempaský. Čo vás spája?

S pánom profesorom Krempaským nás spája úsilie o plodný dialóg medzi vedou a vierou, vedený z pozície kresťanov katolíkov. Profesor Krempaský vedie tento dialóg dominantne z pohľadu vedy, osobitne fyziky, kým ja z pohľadu filozofie. A pritom filozofiu v jej autentickej podobe, ktorú sa usilujem artikulovať, považujem za nevyhnutného sprostredkovateľa medzi rozumom a vierou či prírodovedou a teológiou. Podľa môjho názoru bez tohto sprostredkovania tento dialóg nemôže byť úspešný, lebo prírodoveda nedisponuje poznávacími metodickými prostriedkami na poznanie viery a obsahov viery. A podobne aj teológia sa v dialógu nemôže priblížiť k poznatkom vedy bez rozumového sprostredkovania filozofiou. Július Krempaský zdôrazňuje význam zákonov a základných konštánt vesmíru, umožňujúcich vývoj vesmíru a vznik života a človeka. Ja to nepopieram, len zdôrazňujem, že aj tieto zákony nie sú čímsi nevyhnutným, ale sú podmienené Božím pôsobením vo vesmíre, a teda aj samotné zákony môžu podliehať evolučným zmenám.  

Je pre človeka dôležité, aby bol národne ukotvený?

Rozhodne áno! A myslím si, že to patrí k základnej výstavbe jeho autentickej osobnosti. Pre získanie národného povedomia nestačí len odvolávanie sa na národnú tradíciu a na jej uvedomelé poznávanie, prežívanie a sprítomňovanie. Isteže, je to veľmi potrebné. Ale načim k národnému povedomiu prispievať aj vlastnými angažovanými činmi, najmä vlastnou tvorbou, a tak sa včleniť do národnej kultúry. Vo zvýšenej miere to platí pre malé národy, ktoré skôr podliehajú erózii odnárodňovania. Postavenie slovenského národa je v tomto smere osobitne háklivé. Mnohým ľuďom podomieľa ich národné presvedčenie umelo naoktrojovaný liberalizmus a globalizmus, ale aj značne materialistický a konzumný životný štýl. No aj medzi kresťanmi sa šíri nesprávna mienka, že kresťanstvo je predsa univerzálne a neviaže sa na národ. Je to nebezpečná polopravda. Kresťanstvo je naozaj univerzálne náboženstvo a oslovuje všetky národy a priam zázračným spôsobom sa v nich inkulturalizuje. No na druhej strane Kristova zvesť sa realizuje nie v dajakej abstraktnej sfére, ale v živote konkrétnych ľudských spoločenstiev. V nich popredné miesto zaujímajú prírodno-kultúrne spoločenstvá, akými rodiny a národy nesporne sú. Správne porozumenie národa nás vedie k tomu, aby sme oproti demokratickému liberalizmu a socializmu postavili ako ich dialektické prekonanie – komunitarizmus. Vo svojich personalistických výskumoch som si bol touto pravdou čoraz viac vedomý. A tak už v 80. rokoch som napísal rozsiahly Slovník spoločenskovedných pisateľov 20. storočia, v ktorom som samizdatom v podmienkach totality prezentoval vyše tisíc slovenských osobností, z ktorých väčšina v tom čase bola úplne neznáma alebo úmyselne zamlčovaná. Na toto dielo som nadviazal po roku 1989 a v roku 2010 mi vyšlo dielo Slovenská kresťanská filozofia 20. storočia a jej perspektívy, ktoré odporúčam aj čitateľom Slovenských národných novín. Ukazujem v ňom – vyjadrujúc sa unisono s nestorom slovenskej kultúrnej filozofie Františkom Skyčákom – aký má pre nás význam ideovosť, a to najmä ideovosť v slovenskom háve, ktorá aj dnes tak veľmi absentuje...                                                                            



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.