Velikán ducha profesor Anton Hlinka je medzi nami prítomný stále a navždy
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ
„Pokornému ide o schopnosť stáť v službách pravdy. Cnosť pokory je znakom svätosti života, kým pýcha páchne démonizmom.“ Anton Hlinka
Raz mi v osobnom rozhovore povedal peknú vetu: „Boh bol v krajine môjho detstva vždy prítomný cez láskavosť a vieru mojich rodičov. “
Anton Hlinka sa narodil 31. októbra 1926 vo Valaskej Belej. Detstvo prežil v Považskej Bystrici, kde navštevoval aj základnú školu. Sedem tried gymnázia absolvoval v Trnave, ôsmu v Galante, kde roku 1948 aj zmaturoval. Do Spoločnosti saleziánov vstúpil roku 1944 v rámci saleziánskeho noviciátu a roku 1945 zložil prvé rehoľné sľuby. Jeho dospievanie bolo poznačené viacerými „prozreteľnými omylmi“ osudu, na ktorý sa však nikdy nesťažoval.
„Vzájomná výmena lásky vyvolaná dobrodením a vďakou by mala byť niečím prirodzeným vo vzťahoch medzi ľuďmi... Naša ochota vidieť, počúvať druhého, mať pre neho dobré slovo a otvorené srdce, ho presvedčí, že nám nie je ľahostajný. Šťastní to rodičia, ktorí takto usmerňujú svoje deti. Raz sa im to vráti,“ píše Anton Hlinka v knihe Každý sa môže zmeniť. Tieto svoje slová iste čerpal z bohatých vlastných skúseností, ktoré odovzdával po celý dospelý život tisíckam poslucháčov, čitateľov i divákov.
- MAL TO DOBRODRUŽNÉ
Počas ročnej pedagogickej praxe na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne zastihlo Antona Hlinku zrušenie kláštorov, teda známa barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950. Po neúspešnom „preškoľovaní“ ho komunistický režim poslal na nútené práce do Čiech. Ako najmladšieho zo saleziánov ho polícia odviedla do koncentračného tábora pri Plzni. Odtiaľ ako jediný v apríli roku 1951 na pokyn svojho vtedajšieho predstaveného v podzemnej cirkvi Ernesta Macáka ušiel do zahraničia, najprv do Rakúska a po niekoľkých mesiacoch do Talianska. Až tam sa skončili jeho nedobrovoľné dobrodružstvá a začalo sa študijné pracovanie s teologickými knihami, s prednáškami v taliančine a so skriptami, ktoré boli z veľkej časti v latinčine.
Štúdium teológie absolvoval v Taliansku. Po vysvätení za kňaza roku 1955 pokračoval v štúdiu filozofie a psychológie v Turíne, Ríme a vo Viedni. V roku 1961 získal v Ríme doktorát z filozofie. V rokoch 1958 – 1967 prednášal teológiu v saleziánskych seminároch vo Viedni, v Kolíne nad Rýnom a v Katánii. V období 1967 – 1971 pôsobil v Miláne medzi študentmi a zároveň pripravoval dve knihy v slovenčine. V roku 1971 nastúpil do Rádia Slobodná Európa v Mníchove na miesto redaktora nábožensko-kultúrnych programov, neskôr z vlastnej iniciatívy prevzal aj vysielanie v Hlase Ameriky a Rádiu Stefanus. Pôsobil aj ako člen Európskeho výboru Svetového kongresu Slovákov. Občas zavítal v Štokholme aj k mojím krstným rodičom, ktorí majú dodnes v obývačke kríž, čo im podaroval. Keď som sa s otcom Hlinkom rozprával o situácii slovenských emigrantov, ktorí ako mladí ľudia z vlasti ušli po invázii Varšavskej zmluvy pred normalizáciou, povedal mi: „Niektorí z nich tak smútili za domovinou, že to psychicky aj fyzicky nezvládli. Naopak, mnohí sa však začlenili do nových podmienok a prijali svoj údel, no neprestali byť Slovákmi. Veď práve v Štokholme založili aj pobočku zahraničnej Matice slovenskej. Oni boli hrdí na Slovensko, ty môžeš byť hrdý na svojich príbuzných.“
- SVETOBEŽNÍK
Ako svetobežník zanechal svoju stopu v rozličných štátoch takmer na všetkých kontinentoch. Na kongresoch v Európe, ale aj v Afrike, Amerike a Ázii oboznamoval novinárov o situácii kresťanov na Slovensku. Najdôležitejšími prostriedkami jeho apoštolátu sa stali rozhlasové sväté omše, televízne a rozhlasové náboženské relácie, ako aj analýzy a reakcie na udalosti dňa v novinách i časopisoch. Pre mnohých bol desiatky rokov hlasom, ktorý sa prihováral, burcoval, volal, vyzýval, napomínal, vyčítaval, ba i hrozil. Nikdy však nikoho verejne nenapádal, neodsudzoval, neštval proti nikomu, hoci vedel, kedy bolo treba zaujať stanovisko voči konkrétnym ľuďom a udalostiam. Burcoval aj slovami: „V úsilí o cnosti sa človek javí ako mravne kreatívny. Vďaka cnostiam sa stáva v pravom zmysle autonómnym. Cnostný život zabezpečuje vnútornú slobodu.“
Na začiatku osemdesiatych rokov zaviedol v rámci vysielania rozhlasovej stanice Hlas Ameriky relácie o slovenských občanoch prenasledovaných pre ich kresťanský svetonázor a angažovanosť za ľudské práva. Vysielanie sa postupne premieňalo na obranu prenasledovaných. Prostredníctvom neho posilňoval sebavedomie poslucháčov aj na Slovensku. Boli to najmä informácie o odvahe a hrdinstve jednotlivcov i skupín (relácie o púťach, súdnych procesoch, samizdatovej literatúre a pod.). Vďaka nemeckým študentom sa mu podarilo založiť informačný most Mníchov – Bratislava.
- VYDAVATEĽ A PAŠERÁK
„Každý dobrý skutok je akoby delenie buniek v procese rastu v smere ľudskej dokonalosti. Aj tu platí, že len z plodného dobra vyrastá dobro,“ napísal v stati Jednota osobnosti. V roku 1980 založil vlastné nakladateľstvo, v ktorom za jednu dekádu do roku 1990 vyšlo dvadsaťdeväť kníh. Z toho bola tretina jeho pôvodných prác a dve tretiny prekladov alebo nových vydaní starších slovenských prekladov (napríklad Augustínove vyznania, Werfelova Pieseň o Bernadette, z kníh preložených do slovenčiny Hartfeldovo Svitanie, Ochotníkove Zápisky spoza mreží, Lippertov Človek Job sa prihovára Bohu, Carettova Púšť uprostred mesta, Sheikovej Opovážim sa ho nazvať Otcom, Seuffertov Tomas Morus, Schumacherovo Po stupňoch bytia a iné). Knihy z vydavateľstva tajne posielali rozličnými kanálmi na Slovensko.
Anton Hlinka s obrovským zanietením organizoval skupiny, ktoré pašovali na Slovensko Božie slovo. Do roku 1991 riadil niekoľko organizácií na tajný prevoz náboženskej literatúry na Slovensko (spolu vyše tristotisíc kníh). Všetok kontraband, ktorým bolo tristo až päťsto kníh na jeden prevoz, skrývali v dvojitých stenách dodávok, špeciálne upravených podľa holandského plánu morských plavidiel. Na ich prevoz prispeli 70 až 80 percentami financií protestanti, drobní, ale sem-tam i bohatí ľudia. Financiami výrazne pomohol aj Richard Wurmbrand, evanjelický charizmatický duchovný, rumunský konvertita zo židovstva. Je obdivuhodné, že hlavní aktéri pašovania nikdy nemali haváriu a nikdy im nechýbali potrebné peniaze. Nikdy ani na Slovensku nezlyhali autá, šoféri ani ľudia, ktorí mali to šťastie dostať zakázané náboženské knihy. Hrdinstvom vtedy bolo mať v dome na Slovensku dvesto či tristo náboženských kníh a nájsť tých, ktorí budú mať odvahu čítať ich a rozširovať medzi priateľmi. Anton Hlinka svojou iniciatívou pripísal ku cti slovenským katolíkom, že sa našli ľudia, ktorí boli ochotní spolupracovať.
Je autorom množstva teologických, filozofických a cirkevno-politických štúdií, úvah a esejí. Literárnu činnosť začal publikovaním časopiseckých článkov v roku 1964. Neskôr publikoval aj čiastkové štúdie v časopisoch u nás aj v zahraničí, ako aj v rozhlase. Azda bol vtedy presvedčený, že sa v budúcnosti už nikdy nevráti do vlasti. Nearchivoval si svoje materiály, poznámky a články, a tak zostali roztrúsené v jednotlivých periodikách.
- NÁVRAT DOMOV
„Dôležité je, aby sa k boju proti niečomu hneď na začiatku pridružilo angažovanie sa za niečo,“ bola jedna z jeho myšlienok, ktoré predurčili aj jeho činnosť po návrate na Slovensko. Dosť rýchlo po páde komunistického režimu sa vrátil do vlasti. Spolupracoval s Konferenciou biskupov Slovenska (KBS) v oblasti masmédií a vyvíjal intenzívnu publicistickú a kazateľsko-pastoračnú činnosť často aj prostredníctvom rozhlasu a televízie. Od roku 1991 až do roku 1993 absolvoval početné prednášky v mestách po celom Slovensku. Od roku 1994 uvádzal pravidelne desaťminútové relácie v Slovenskej televízii. Ich hlavné myšlienky a posolstvá vychádzali aj v dennej tlači a neskôr knižne v publikáciách Slovo do týždňa. Pravidelne prednášal pre vysokoškolskú mládež.
V roku 1991 založil Slovenskú katolícku tlačovú službu (Skates), ktorá však po štrnástich mesiacoch pre neporozumenie zodpovedných kruhov prestala vychádzať. Medzitým bol k dispozícii biskupskej konferencii, ktorá ho po niekoľkých rokoch uvoľnila zo svojich služieb. V roku 1993 najmä z Hlinkovej iniciatívy vznikla Slovenská katolícka akadémia v Bratislave. Stal sa jej prvým rektorom. Akadémia organizuje prednáškové kurzy a diskusie pre širokú akademickú i neakademickú verejnosť.
V tom čase sme sa stretávali dosť často. Občas zavítal do redakcie proslovenských novín na Záhradníckej ulici v Bratislave, kam to mal blízko zo svojej kancelárie u saleziánov. Debatovali sme o spoločnosti, ktorá by mala vzísť vo vtedajších nových podmienkach. Bol dosť sklamaný z neskoršieho vývoja, keď konzumizmus nastúpil namiesto komunizmu. Veľmi dobre si rozumel s majstrami slova Gustávom Valachom a Ladislavom Ťažkým. Tie rozhovory, ktoré viedli pri stole plnom dobrej vôle, mohli by byť víziou pre Slovensko do ďalších desaťročí, prinajmenšom čo sa týka morálnej a etickej kvality života. Ako povedal: „Človek sa musí informovať o udalostiach doby, no nesmie sa dať nimi pohltiť, musí sa učiť zvládnuť ich a nedať sa nimi zotročiť. Kto sa takto správa, musí počítať s tým, že ho verejná mienka zavše odsúdi...“
Po nostrifikácii akademických titulov ho v roku 1997 vymenovali za profesora systematickej filozofie na Univerzite sv. Cyrila a sv. Metoda v Trnave, kde pôsobil do roku 1999. Ešte v roku 1995 ho na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského habilitovali na docenta teológie. V roku 1997 bol inaugurovaný za profesora filozofie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V tom istom roku dostal Rad Andreja Hlinku I. triedy za celoživotné dielo, udelený vtedajším prezidentom SR Michalom Kováčom. V roku 2001 vyšla o profesorovi Hlinkovi monografia Osamelý bojovník Anton Hlinka, ktorú pripravil slávny slovenský žurnalista Gabo Zelenay. Známa slovenská herečka a zanietená čitateľka Hlinkovho diela Každý sa môže zmeniť pani Ingrid Slobodová, pôvodom z Trenčína, hovorí: „ Nemusím hneď pochopiť celú kapitolu od začiatku do konca, ale keď sa do jej čítania pohrúžim, nájdem tam vety, ktoré si zopakujem viac razy. Vo svojej jednoduchosti sú také hlboké, že sú znova a znova inšpiratívne. Keby som ho mohla stretnúť naživo, rada by som sa ho spýtala, prečo ľudia zrazu nemajú čas. Čas na nič...“ Profesor Hlinka by asi nemal problém odpovedať vzhľadom na to, ako obdivuhodne dokázal narábať so svojím ľudským každodenným časom...
Napísal aj takúto krásnu myšlienku, ktorá okrem iných vystihuje celý jeho plodný život: „Spojivom medzi stáročiami je láska k nositeľom hodnôt, ktorých príklad stále zapaľuje k hrdinstvu za veľké ideály ľudstva.“
Vzhľadom na zdravotné problémy, obmedzenie pohyblivosti a potrebnú každodennú starostlivosť prežíval po bohatých kňazsko-publicistických rokoch svoju starobu v starostlivej opatere rehoľných sestier v Bratislave. Profesor Anton Hlinka zomrel 26. marca 2011 v Trenčíne.
Citáty sú z knihy Každý sa môže zmeniť (vyd. Don Bosco, Bratislava 1994)