V polovici júna hodil premiér Fico do pľacu slovný granát, ktorý „vďaka“ väčšinovým médiám nevybuchol. Na tlačovej besede povedal k téme zvýšenia výdavkov na obranu, ktorá má byť odsúhlasená na samite NATO v Ankare: „V tomto bláznivom období postavím otázku. A nesvedčala by Slovensku neutralita? A túto otázku staviam oficiálne a veľmi jasne. Do čoho nás to, preboha, všetci ťahajú? Všetci hovoria o vojne. O akej vojne to hovoríme? To akože s kým sa ideme biť? Pokiaľ ide o mňa, tak by som vám povedal, že v týchto nezmyselných časoch zbrojenia, kde si mädlia ruky rôzne zbrojárske firmy, by Slovensku veľmi svedčala neutralita. Ale bohužiaľ toto nie je v mojich rukách.“
Otázka je, komu boli premiérove slová určené. Dá sa predpokladať, že v prvom rade zahraničným politickým a vojenským analytikom, v druhom rade konzervatívnym voličom nielen Smeru ‒ SD. Keď zalovíme v histórii, hlavným aktérom vstupu Slovenska do NATO boli Dzurindove vlády. V parlamente vznikla Poslanecká skupina pre rýchlu integráciu Slovenska do NATO, ktorej dvadsaťtri členov vydalo vyhlásenie o potrebe vstupu do NATO, za vstup sa angažovali najmä poslanci Národnej rady Šebej, Weiss, Figeľ, Belohorcová. Treba si k tomu pripomenúť „zmarené“ referendum z roka 1997, v ktorom sa občania mali vyjadriť k štyrom otázkam. Prvé tri boli: „Ste za vstup SR do NATO?“, „Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?“ a „Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?.“
NATO vtedy a NATO teraz sú, obrazne povedané, dva odlišné spolky. Atmosféra v spoločnosti a v politike bola takisto diametrálne rôznorodá. Pravdepodobne aj výsledky referenda vtedy a teraz by boli odlišné. V deväťdesiatych rokoch bolo módne pripájať sa ku všetkému „progresívnemu“, čo prichádzalo z politického Západu. Túto módu mohutne vytvárali najrôznejšie mimovládky a médiá, ktorých finančné krytie a prepojenia už pomaly vyliezajú na svetlo božie.
Pokiaľ malo členstvo Slovenska v NATO a ďalších organizáciách vtedy len demonštratívny charakter v relatívne mierových časoch, v súčasnosti ide o tvrdú realitu s dosahom na aj tak biednu životnú úroveň našich občanov. Vyše sedem miliárd eur zaplatiť ako členský poplatok do NATO, nech je to aj v podobe projektov duálneho určenia, by bolo pre slovenskú ekonomiku likvidačné. Pri novej sume sedem miliárd eur, vyhodených na obranu, sa odporúčania expertov OECD na zlepšenie verejných financií cez zrušenie trinástych dôchodkov, skrátenie materskej dovolenky, zvýšenie daní z nehnuteľností javia dosť zvláštne. Hovoriť o miliónoch šetrenia verejných financií na úkor občanov v porovnaní s miliardami na „obranu“? Aspoň že sa minister financií za odporúčania OECD poďakoval s tým, že vláda pôjde naďalej svojím prosociálnym smerom.
A riešiť požiadavky NATO cez ďalšie požičiavanie peňazí? Zacitujme si z dokumentov Európskej komisie o predpokladanom vývoji ekonomiky Slovenska. „Predpokladá sa, že pomer dlhu k HDP bude naďalej rásť … zo 61,4 percenta v roku 2025 na 63,7 percenta v roku 2026 a ďalej sa zvýši na 66,9 percenta v roku 2027.“ V júni dokonca vláda musela požiadať Národnú radu o vyslovenie dôvery. Je to povinnosť vlády, ktorá vyplýva z ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ale tiež svedčí o zlom súčasnom stave hospodárstva. Predseda vlády Fico problém extrémneho zvýšenia výdajov na obranu nezáväzne redukoval na dve možnosti – platiť alebo vystúpiť.
Pre občanov Slovenska by bola najhoršia tretia, premiérom nespomínaná hypotetická možnosť. Ako Pilát umyť si ruky, vyhlásiť predčasné voľby, v ktorých by mohli vyhrať strany terajšej opozície, posadiť sa do tretej rady s pukancami a dívať sa, ako domček padá. Podľa rokovania lídrov politických strán u prezidenta by to nebolo vylúčené smerovanie. Pri diskusii o financiách sa takmer stráca podstatná premiérova otázka. „To akože s kým sa ideme biť?“ Povedzme si to jasne. Štáty NATO vrážajú financie a vojenský materiál priamo či nepriamo momentálne do jediného vojenského konfliktu – Ukrajina kontra Ruská federácia. Konflikt na Blízkom východe sa zaobišiel viac-menej bez podpory európskych krajín NATO, čo prezidenta USA patrične rozhnevalo. Čína je ďaleko. Takže pán premiér, odpoveď je jednoduchá: S Ruskom. A potom sa to volá ‒ tretia svetová vojna.
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
