Maroš SMOLEC
Prvá Slovenská republika vo vojnovom období priniesla pre slovenský národ pozitíva i negatíva . Štát vyhlásil Slovenský snem a svojím vznikom zabránil obsadeniu slovenských území Poliakmi a Maďarmi. Pozitíva sa prejavili aj v hospodárskej politike. Mali sme silnú menu a počas vojny sme nezaviedli prídelový systém. Na druhej strane – vznikol v područí hitlerovskej Tretej ríše.
Vyhlásil vojnu USA i Spojenému kráľovstvu. Slovenské jednotky – napr. tzv. Rýchla divízia – bojovali aj na území Sovietskeho zväzu. Určite neboli Slováci vojnovými agresormi – skôr naopak. Napokon, medzi vojnovými zločincami 2. svetovej vojny nebol na zozname ani jeden Slovák.
Historickým problémom boli deportácie slovenských Židov do koncentračných táborov. V septembri 1941 – podľa nacistického vzoru – prijali slovenskí poslanci prísne rasové zákony, tzv. Židovský kódex. Tieto normy prikazovali Židom nosiť žltú šesťcípovú hviezdu, 16- až 60-roční muži museli nútene pracovať a židovské majetky konfiškovali arizátori. Temné obdobie sa začalo na jar v roku 1942, keď zo Slovenska odišli prvé vlakové transporty. Nielen samotní Židia, ale i oficiálni predstavitelia slovenského štátu na čele s prezidentom J. Tisom si spočiatku mysleli, že transporty smerujú do pracovných táborov. Veď Slovensko muselo za každého vysťahovaného zaplatiť Nemcom 500 mariek. Podľa dostupných informácií nie je známe, že slovenskí politici skutočne vedeli, že vlaky majú konečnú v koncentračnom tábore Osvienčim. Napokon ani samotný poverenec Hitlera, ktorý mal na starosti židovskú otázku na Slovensku, Dieter Wisliceny nevedel o vyhladzovacích táboroch. Až na jeseň 1942 mu to prezradil A. Eichman. Transporty koncom októbra 1942 zastavili. Napriek tomu do koncentračného tábora Osvienčim a iných táborov vyviezli takmer 60 tisíc slovenských Židov.
Na druhej strane, slovenská administratíva od začiatku prijatia Židovského kódexu uplatňovala pre slovenských Židov rôzne výnimky. Podľa odhadov sa takto vyhlo smrti 16 až 30 tisíc slovenských Židov. Výnimky štát dával najmä po roku 1943, keď sa jeho predstavitelia od slovenských vojakov prichádzajúcich z frontov, ale i od židovských utečencov dozvedeli, čo sa v koncentračných táboroch skutočne deje. Významné boli najmä prezidentské výnimky pre slovenských Židov. Slovenské národné noviny priniesli koncom minulého roka svedectvo o tom, ako samotný J. Tiso zachránil pred transportom 800 detí v ozdravovniach vo Vysokých Tatrách. Po roku 1944 zorganizovalo transporty už len velenie nemeckej armády na Slovensku a bez oficiálneho súhlasu slovenskej administratívy. Nemci vyviezli zo Slovenska vyše 12 tisíc Židov – 10 tisíc sa nevrátilo.
Smrť takmer 70 tisíc slovenských Židov v koncentračných táboroch je bezpochyby čiernym miestom našej histórie.