Falošný puč alebo kto drží v rukách čierneho Petra rozpadu Česko-Slovenska
Július HANDŽÁRIK
Deviaty marec 1939 bol za povojnovej ČSR – ČSSR – ČSFR najutajovanejším dátumom našej histórie. Musela sa o ňom zachovávať prísna mlčanlivosť za Beneša i za Gottwalda, za Novotného, Husáka i za Havla. Nečudo, veď to bol najkrikľavejší český politický zločin proti Slovensku, ktorým českí politici definitívne rozbili predvojnové Česko-Slovensko.
Ak sa už musel ten dátum spomenúť, tak zásadne pod falošným názvom puč – napríklad Eliášov – ten túto českú akciu organizoval; Homolov – ten ju realizoval na Slovensku; alebo Prchalov – ten ju uskutočnil na Podkarpatskej Rusi –, aj keď išlo o pravý opak toho, čo slovo puč znamená. Puč je totiž protivládne sprisahanie skupiny osôb, kým nočný ozbrojený vpád českých vojenských jednotiek a četníctva na Slovensko z 9. na 10. marca 1939 bol nezákonnou a protiústavnou akciou česko-slovenského prezidenta a českých členov vlády. Touto akciou českí členovia č.- s. vlády a prezident č.- s. štátu arogantne porušili nielen zásady Pittsburskej dohody, ale aj ústavný zákon pražského parlamentu č. 299 z 20. 11. 1938 o autonómii Slovenska a poskytli Hitlerovi poslednú legálnu zámienku na likvidáciu Česko-Slovenska.
■ ČESKÝ EGOIZMUS
Ľudia sa často pýtajú, čo viedlo českých politikov k tomu, že dvadsať rokov ignorovali Pittsburskú dohodu, ktorú podpísali najvyšší českí predstavitelia (pozn. autora: Masaryk dokonca dva razy!), aj keď museli vedieť, že ignorovaním základných práv slovenského národa vážne ohrozujú stabilitu štátu a privedú ho nakoniec k nevyhnutnému rozpadu? Nuž, odpoveď je celkom jednoznačná – bol to číry český egoizmus a priama hmotná zainteresovanosť českých občanov štátu na tom, aby všetku moc v štáte a všetky výhody z toho plynúce udržali v českých rukách.
Útok proti autonómii Slovenska uskutočnila „československá“ armáda. Aké šance a postavenie mali Slováci v tejto najdôležitejšej brannej zložke „spoločného štátu“. Napríklad, prípravu dôstojníckeho zboru zabezpečovala Vojenská akadémia v Hraniciach, na ktorej študovali mladí muži s ukončeným stredoškolským vzdelaním. V rokoch 1922 – 1930 v nej absolvovalo spolu 1 677 frekventantov a z nich bolo 1 561 Čechov (93,1 percenta), 74 Slovákov (4,4 percenta) a 36 Nemcov (2,1 percenta).
Vtedajšia „česko-slovenská“ armáda mala vyslovene charakter českej koloniálnej armády.
■ PRIPRAVOVANÝ SCENÁR
Zmysel takejto českej kádrovej práce sa ukázal práve v marci 1939 pri českom vojenskom útoku proti Slovensku. Národnostná skladba veliteľského zboru „česko-slovenských“ vojenských jednotiek, dislokovaných priamo na Slovensku, bola totiž pred vojenským vpádom z 9. na 10. marca 1939 takáto:
K a t e g ó r i a počet z t o h o S l o v á c i
celkom počet % rozdiel
generáli 21 1 4,8 20
vyšší dôstojníci 1 442 58 4,0 1 384
nižší dôstojníci 1 687 369 21,9 1 318
rotmajstri 1 854 389 20,9 1 465
ďalejslúž.poddôstoj. 2 592 325 12,5 2 267
civilní zamestnanci 359 71 19,8 288
Pomer Slovákov v armáde bol mizivý. Neobstoja ani tvrdenia, že Slováci nemali požadované školské vzdelanie – veď na požadované vzdelanie rotmajstrov, ďalejslúžiacich poddôstojníkov a civilného personálu boli už pred vznikom ČSR na Slovensku k dispozícii desaťtisíce vhodných osôb, o tisíckach absolventov slovenských stredných škôl počas dvadsaťročnej existencie štátu ani nehovoriac!
Ukázalo sa to totiž aj v priamej reakcii slovenských politikov na český vojenský vpád a najmä v ultimáte Karola Sidora, ktorým boli všetky „výdobytky“ tohto českého vpádu na Slovensku okamžite zlikvidované. A tak z „husitského tažení“ proti autonómnemu Slovensku zostala iba česká blamáž a nástup Slovenska na cestu slobody a samostatnosti. Práve z tohto dôvodu českí historici o tomto zákernom českom podujatí a o tomto dátume tak zaťato mlčia a najradšej by ho z histórie celkom vygumovali.