KOMENTÁR
Čo sa vlastne u národniarov stalo
Roman MICHELKO
Keď v októbri 2012 Andrej Danko preberal vedenie strany od jej dlhoročného predsedu Jána Slotu, zdalo sa, že generačná výmena nastala na základe dohody, bude bezproblémová a dá SNS šancu na reštart. Skutočne, na rozdiel od HZDS možnosti SNS na revitalizáciu boli väčšie. Kým totiž voličské zázemie HZDS „vysal“ takmer dokonale Smer, voličská základňa SNS ostala takmer nedotknutá. Jej vypadnutie z parlamentu spôsobila len skutočnosť, že okolo 0,5 percenta hlasov strane zobrala Anna Belousovová a nových voličov strana nedokázala získať.
Zdalo sa, že SNS bude po KDH druhou stranou, v ktorej sa odovzdala moc bez boja. Podobné gesto urobil v roku 2000 zakladateľ KDH Ján Čarnogurský, keď si sám našiel nástupcu v osobe Pavla Hrušovského a žezlo v strane mu odovzdal. Kým predanie generačnej štafety u národniarov vyzeralo navonok veľmi pokojne, zaangažovaní vedeli, že až také pokojné to nebolo. Do poslednej chvíle sa viedli diskusie o kompetenciách čestného predsedu, najmä o jeho veľmi spornej kompetencii mať právo veta na rozhodnutie nového predsedu. Ako vieme, napriek mediálnym šumom, nič také sa nakoniec neprijalo a nový predseda mal rovnaké (veľmi silné) kompetencie ako jeho predchodca. Súčasťou dohody o striedaní stráží bol aj sľub čestného predsedu Jána Slotu, že strane pomôže s dlhom, ktorý mala za volebnú kampaň. Veľmi skoro sa ukázalo, že sľub nenapĺňa. Strana sa tak dostala do existenčných problémov a nasledovalo viacero predsedníctiev, na ktorých sa tento problém riešil. A práve tu sa začal proces, ktorý nakoniec viedol k jeho vylúčeniu zo strany. Čestný predseda nestrávil, že už nie je skutočným predsedom, a začal klásť novému vedeniu podmienky, za akých je ochotný plniť svoje záväzky.
Samozrejme, takéto konanie bolo pre nového predsedu neprijateľné. Uvedomil si, že ak by takémuto nátlaku podľahol, stratí akúkoľvek autoritu a stane sa terčom výsmechu, resp. nadobro mu prischne nálepka bezmocnej figúrky v rukách bývalého predsedu. To ako človek s jasným politickým inštinktom nemohol dopustiť, a preto musel byť pri riešení tohto sporu rozhodný. Pochopil, že keď chce stranu ovládnuť, musí ísť do regiónov a postupne si budovať svoje pozície. Paradoxné pritom je, že aj keď bol členom strany dlhšie obdobie, v podstate od polovice minulého desaťročia, v aktívnej straníckej politike pôsobil sotva dva roky. Jeho kritici mu dnes vyčítajú, že pri vylúčení Slotu zo strany sa spoliehal na kooptovaných, nie volených členov predsedníctva. Táto výhrada by bola opodstatnená, keby jeho kritici prišli s námietkami na samotný kooptačný mechanizmus v čase, keď bol zavedený, teda za čias úradovania Jána Slotu. Andrej Danko presadil vylúčenie Jána Slotu zo strany a celkom iste bude dlhšie pociťovať aj nevôľu niektorých jeho verných. Ako sme už konštatovali, viac-menej ani nemal na výber. Až v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch definitívne osvedčí, či sa stane skutočným lídrom strany alebo nie.
Ukazuje sa, že odchod z funkcie je psychologicky veľmi ťažká trauma najmä pre toho, kto bol vo funkcii tak dlho. Je preto veľmi nešťastné, ak bývalý predseda ostane naďalej v najužšom vedení strany, ktorú kedysi viedol. Nakoniec príkladov, keď predseda nezvládol svoj odchod z funkcie, je nepreberné množstvo (Miloš Zeman či Jiří Paroubek sú priam učebnicové príklady). Nemyslíme si však, že Ján Slota dnes založí novú stranu, ktorá by SNS konkurovala. Z tejto strany tak Dankovi veľké nebezpečenstvo nehrozí. Ako sám vyhlásil, nechce byť už ani predsedom SNS. Z jeho slov však cítiť, že na Danka len tak nezabudne.
Národniari budúcnosť majú. Táto najstaršia slovenská strana zastupuje záujmy nezanedbateľnej časti voličov a v budúcnosti môže zohrať kľúčovú rolu pri tvorbe budúcej koalície, ktorá predznačí ďalší vývoj Slovenska. Potrebujú však témy, ktoré budú v spoločnosti rezonovať. Nové témy...