KOMENTÁR
Eva ZELENAYOVÁ
Ján Čarnogurský odštartoval prezidentskú kampaň. Že bude kandidovať na funkciu hlavy štátu, sa dalo čakať. Už v roku 1993 pred prvými prezidentskými voľbami mal túto ambíciu. Na novinársku otázku či bude kandidovať, mi odpovedal – zatiaľ nie. Bolo to krátko po tom, čo KDH, ktorému predsedal, ako jediné z parlamentných politických klubov hlasovalo proti zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Prepadávajúce sa preferencie tohto politického subjektu ho donútili rezignovať na funkciu lídra, ale v Pavlovi Hrušovskom zabezpečil svojho nástupcu. Až prekvapujúco úprimne pri odchode z politiky povedal, že ako občan sa bude môcť slobodne vyjadrovať.
Počas vlády Mečiara bolo KDH v opozícii a bolo lídrom opozičných aktivít. Organizovalo rozličné mítingy, aj za slobodu slova. Keď som sa ho opýtala, prečo to KDH robí, veď nejestvuje nijaký problém so slobodou slova, povedal – preventívne. Keď Mečiar vyzval ľudí, aby kupovali domáce výrobky, čím zabezpečia prácu domácim výrobcom, tak ho opozícia na čele s KDH vysmiala, že občan si potrebuje vybrať, trh potrebuje konkurenciu. Keď Mečiar cestoval do Moskvy, kde sa javilo veľké odbytište pre náš obuvnícky priemysel, KDH iniciovalo protesty proti vláde, ktorá nás orientuje na Východ.
Keď už bolo HZDS natoľko oslabené, že nehrozil návrat Mečiara, Čarnogurský bol jediný politik, ktorý odmietol návrh postaviť Mečiara pred súd. Zrejme vedel prečo.
Slovenské porekadlo hovorí, nebude zo psa slanina ani z vlka baranina. Slovenská politická pravica nemá adekvátneho kandidáta na funkciu prezidenta. Čarnogurský je dobrý stratég. Kedysi rozdeľoval spoločnosť na kresťana priam brutálnym spôsobom. V súčasnosti ho paradoxne ľavicový aktivista Eduard Chmelár nazval človekom spájajúcim spoločnosť. Politik, ktorý v roku 1992 hlasoval proti zvrchovanosti Slovenskej republiky, nemal odvahu na výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky ísť s občanmi tejto krajiny k niektorým zo symbolických pamätníkov národa, radšej sa vybral do susedného Maďarska osláviť tento sviatok výstupom na Matru. Ľavičiara, ateistu a kozmopolitu Chmelára to tak nadchlo, že ho označil za skvelého kandidáta na prezidenta republiky.
Čarnogurský v ostatných verejných vystúpeniach neváhal mať iný názor na prípadnú koalíciu KDH so Smerom, ako má súčasné vedenie hnutia. Kresťanskí demokrati sú evidentne rozdelení do dvoch táborov, jedni sú za spoluprácu so Smerom, druhí ju odmietajú. Prezidentské voľby budú až v roku 2014. Prečo Čarnogurský svoj záujem kandidovať v prezidentských voľbách naznačil tak skoro? O politike KDH je známe: aj áno, aj nie. Vyjadrenia Čarnogurského a Figeľa po nedávnej rade KDH absolútne zodpovedajú tejto charakteristike. Čarnogurského vystúpenie pred parlamentnými voľbami s jasne formulovanou víziou možnosti spolupráce KDH so Smerom bolo predovšetkým posolstvom pre tých voličov, ktorí si takúto politiku KDH želajú. A skvelým štartom do prezidentskej kampane.
Nie je bez zaujímavosti, že za doterajšieho prezidentského kandidáta KDH bol považovaný Pavol Hrušovský. Čo sa stalo, že svoju pozíciu prepustil Jánovi Čarnogurskému? Obchod? Čarnogurský zrejme vycítil príležitosť, že v budúcich prezidentských voľbách by mohla zarezonovať otázka kandidáta bez komunistickej minulosti. KDH sa v súčasnosti dostalo na pozíciu najsilnejšej pravicovej strany. Ak by vyšlo so svojím kandidátom, ostatné politické subjekty by ho zrejme podporili. Navyše, vstup Čarnogurského do predvolebnej kampane otvoril kresťanským demokratom veľký manévrovací priestor. Otvára dvere koalícii so Smerom, pričom líder kresťanských demokratov stále môže argumentovať tým, že Čarnogurský nie je v politických štruktúrach KDH. A čo Hrušovský? Neocitol sa v pozícii, v akej bol v roku 1993 Gašparovič, keď musel ustúpiť staršiemu Kováčovi? Napokon bez Čarnogurského podpory by sa zrejme nebol stal predsedom KDH.