Dušan SLOBODNÍK - Vedel odhodlane prekonávať údery života


Dušan Slobodník - výrazná osobnosť ponovembrového vývoja Slovenska

Ján KUBÁŇ

Dušan Slobodník 1Dušan SLOBODNÍK, slovenský spisovateľ, literárny vedec, prekladateľ a politik sa narodil sa 11. apríla 1927 v Pezinku. Tesne pred maturitou (22. apríla 1945) ho zatkla sovietska vojenská kontrarozviedka SMERŠ (СМЕРШ) za údajnú spoluprácu s Nemcami. Dňa 19. mája 1945 ho sovietsky vojenský súd v Novom Meste na Moravě odsúdil podľa §58-6 na 15 rokov nútených prác. Z nich takmer deväť rokov strávil v niekoľkých sovietskych pracovných a nemocničných táboroch Gulagu. Po Stalinovej smrti ho na základe amnestie prepustili a v decembri 1953 sa vrátil na Slovensko. Maturoval v roku 1954. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave - odbor slovenčina -ruština. V roku 1958 ho počas Bacílkovskej previerkovej kampane kvôli svojej minulosti vylúčili zo štúdia. Listom požiadal Najvyšší súd ZSSR o rehabilitáciu a 1. októbra 1960 ho Vojenské kolégium NS ZSSR plne rehabilitovalo. Štúdiá dokončil na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Svoje spomienky z väzenia uverejnil v knihe Paragraf: Polárny kruh.

Po roku 1989 sa výrazne politicky angažoval, najskôr ako literárny vedec a publicista. Po rozdelení Literárnovedného ústavu ako riaditeľ Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied. Vo svojej publicistike podporoval politickú líniu Vladimíra Mečiara. Výraznou mierou sa zaslúžil o vznik samostatnej Slovenskej republiky. V júni 1992 sa Dušan Slobodník stal ministrom kultúry vo vláde Vladimíra Mečiara. V roku 1992 Dušan Slobodník žaloval spisovateľa Ľubomíra Feldeka za verš „esesák sa objal s eštebákom“ v básni Dobrú noc, moja milá. Žiadal ospravedlnenie a úhradu nemajetkovej ujmy. Feldek bol najprv na Mestskom súde úspešný, ale v roku 1994 odvolací senát Najvyššieho súdu SR rozsudok prvostupňového súdu zrušil a zaviazal Ľ. Feldeka zaplatiť 250 tisíc Sk. Neskôr dovolací senát Najvyššieho súdu SR časť súdneho rozhodnutia týkajúcu sa básne a nemajetkovej ujmy zrušil, ale časť rozhodnutia o tom, že Ľ. Feldek sa má ospravedlniť, sa stala právoplatnou. Feldekov obhajca, nedávno zavraždený Ernest Valko, podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) do Štrasburgu. Ten 12. júla 2001 vyniesol rozsudok vo Feldekov prospech. Zomrel 13.decembra 2001.

V závere minulého roka si najbližší, niekoľkí priatelia a známi pripomenuli desiate výročie od úmrtia výraznej osobnosti spoločenského diania u nás po roku 1989, spisovateľa, literárneho vedca, prekladateľa, publicistu a politika Dušana Slobodníka. Narodil sa 11. apríla 1927v Pezinku. Jeho dramatický životný osud sa uzavrel 13. decembra 2001 v Bratislave.Ľudovú školu a gymnázium navštevoval vo Zvolene. Maturovať mal koncom školského roku 1945, ale mesiac predtým ho pri prechode frontu zatkli príslušníci sovietskej vojenskej organizácie Smerš a odsúdili na pätnásť rokov nútených prác v stalinských pracovných táboroch. Domov sa vrátil až po Stalinovej smrti a následnej amnestii. V októbri 1960 ho v plnom rozsahu rehabilitovali. V roku 1954 s oneskorením takmer desiatich rokov zmaturoval a ešte v tom istom roku začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenčinu a ruštinu.

■ BLATNYJ A INÉ JAZYKY

Dušan SlobodníkTu sa pristavme. Mnohé nepoznané skutočnosti o rokoch jeho mladosti zazneli paradoxne na poslednej rozlúčke v Bratislavskom krematóriu 18. decembra 2001, kde okrem iných mal príhovor aj jeho niekdajší spolužiak Viktor Krupa. Pozorne som ho počúval. Toto sú jeho slová: „Spoznali sme sa v septembri 1954. Práve som pricestoval do Bratislavy rozhodnutý študovať ruštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského... Vyhľadal som internát na Suvorovovej ulici (dnes Dobrovičovej) s pokynom, že budem bývať v miestnosti číslo 313. To sa ľahko zapamätalo - veď cisár Konštantín v roku 313 legalizoval v Rímskej ríši kresťanstvo. Ten dátum som ovládal...

Na chodbe tretieho poschodia bolo prázdno – zjavne som pricestoval skoro. Len z diaľky sa blížil ku mne študent o niekoľko rokov starší, očividne skúsenejší, podal mi ruku a predstavil sa: - Som Dušan Slobodník. Budeme bývať spolu. Miestnosť bola veľká, pre štyroch študentov, ale nikdy nás tam nebývalo viac. Prihlásili sme sa na to isté štúdium – na ruštinu a slovenčinu. Vtedy som netušil, že sa budeme priateliť takmer päťdesiat rokov, aj keď sa naše smerovanie v niečom odlišovalo. Dušan mal výborné predpoklady pre štúdium jazykov. Už na prvých prednáškach a cvičeniach z ruštiny ohromil všetkých hlbokou znalosťou jazyka – nielen slovnej zásoby, ale aj výslovnosti, gramatiky a krásnej literatúry. On si to z veľkej časti osvojil takrečeno v teréne. Postupne som sa dozvedal o jeho životných osudoch na severe európskeho Ruska od konca druhej svetovej vojny až po rok 1953, kedy sa po Stalinovej smrti pre tisíce väzňov v sovietskych gulagoch skončil dlhoročný pobyt a mnohí nevinní väzni sa mohli vrátiť domov s potvrdeniami o amnestii. Preto môj priateľ Dušan mohol študovať na univerzite. Pre mňa bol prameňom poznania ruského jazyka, literatúry, ale i reality života v povojnovom Sovietskom zväze. Dozvedel som sa veľa o režime v táboroch, ako žili trestanci, ako vojnoví zajatci, najmä nemeckí, a ako žili obyčajní domáci kriminálnici. Pochopil som, že „blatnyj jazyk“ je slang podsvetia a čo to znamená, keď sa po rusky hovorí „o tech, kto v more“. Takto väzni spomínali na nebohých priateľov, na tých, čo zomreli...Dušan Slobodník mal „šťastie“, že ho internovali veľmi mladého a mal dosť telesných síl na to, aby peklo gulagu prežil. Mnohí sa zo severu sovietskej autonómnej republiky Komi nevrátili. Zažil nepredstaviteľne veľa, a predsa ho ohromil jeden s posledných tamojších zážitkov už pri návrate pred hranicou. Veď, ako pochopiť, že „slobodní občania“, miestni obyvatelia v niektorých staniciach, kde vlak prepravujúci do vlasti prepustených trestancov náhodou zastavil, prosili od nich pokrm - niečo na zjedenie. V školskom roku 1954/1955 som sa od svojho staršieho spolužiaka dozvedel o hladomore v krajine, ktorú nám dávali za vzor, aj o tom, že prvý raz sme sa vlastne stretli už o deväť rokov skôr – a to v Novom Meste nad Váhom po skončení druhej svetovej vojny, keď som mal ledva deväť rokov.

      

■ SMRŤ ALEBO GULAG

Ako sa mladík Dušan Slobodník dostal v roku 1945 do Nového Města nad Metují s ozbrojenou eskortou?

Viktor Krúpa: „Mal osemnásť, chodil do gymnázia; byť členom Hlinkovej mládeže bola v rokoch vojny takrečeno povinnosť, podobne ako sa po februári 1948 stalo skoro povinnosťou vstúpiť do pionierskej organizácie. V mesiacoch vojny sa na právne finesy bohvieako nedbalo...Dušan spolu s ďalšími zatknutými pochodovali - išli pešo zo Slovenska až do Nového Města nad Metují. Putovali cez Váh, cez Nové Mesto nad Váhom, vlastne cez jeho časť Mnešice do Moravského Lieskového a na kopanici zvanej Plevovec odbočili na Moravu pri starej mohutnej lipe oproti našej vidieckej chalupe. Pamätala si na nejednu vojnu, touto cestou kráčali mnohí vojaci. Aj tí, čo do dejín zapísali povestnú bitku cisárov pri Slavkove , kde zvíťazil Napoleon. Po tejto ceste sa ruský cár sťahoval z bojiska so svojou armádou a po príchode do Nového Mesta nocoval na katolíckej fare...Proces so zatknutými v Novem Měste nad Metují mal rýchly priebeh. Vynášali sa údajne len dva rozsudky – smrť alebo pätnásť rokov v tábore nútených prác. Dušan Slobodník neprijal krivdu bez odporu. Spýtal sa: - Prečo ma odsudzujete na 15 rokov, keď som nič neurobil? Odpoveď vraj znela: -My vieme, že si nič neurobil. Keby si bol niečo spravil, bol by to rozsudok smrti!Odsúdencov prepravili tranportom do nehostinných končín na severe Sovietskeho zväzu. Zostali tu do smrti Stalina, prípadne do vlastnej smrti.

      

■ SILNÁ OSOBNOSŤ         

Maturoval s oneskorením takmer desiatich rokov. Hneď „po skúške dospelosti“ začal študovať na filozofickej fakulte. Po štyroch rokoch ho však ako politicky nespoľahlivého zo štúdia vylúčili. Doštudovať mohol až po rehabilitácii v roku 1960, aj to len poza chrbát politickej moci – na Karlovej univerzite v Prahe Vystriedal niekoľko zamestnaní. V rokoch 1965 – 1969 pracoval v Ústrednej knižnici SAV, 1969 – 1973 v Ústave svetovej literatúry a jazykov SAV, kde získal doktorát filozofie a obhájil hodnosť kandidáta vied. V rokoch 1973 – 1990 bol pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV, potom sa stal riaditeľom Ústavu svetovej literatúry SAV.V júni 1992 sa Dušan Slobodník stal ministrom kultúry vo vláde Vladimíra Mečiara. Výraznou mierou sa zaslúžil o vznik samostatnej Slovenskej republiky 1. 1. 1993. V rokoch 1994 – 1998 bol predsedom Zahraničného výboru NR SR, v ďalších rokoch jeho poslancom.„Bolo to pre Dušana Slobodníka rušné obdobie,“ spomínal jeho blízky priateľ. „Veľa publikoval i prekladal. Uplatňoval sa nárok na slobodné vyjadrovanie názorov, a ako to už býva v prelomových vývinových fázach, na overovanie pravdivosti všetkých vyslovených názorov nebolo vždy dosť času v novinách ani v iných masmédiách, a to nevyhnutne viedlo k rozčarovaniu postihnutých podľa zásady „prvé klamstvo je desať ráz rozhodujúcejšie než sto nasledujúcich právd,“ rámcoval jeho súdne dohry v zápase o česť. „Utkvela mi v pamäti jedna túžba môjho spolužiaka. Viac ráz spomínal, že by sa chcel dožiť príchodu dvadsiateho prvého storočia. Tento skromný sen sa mu splnil, ale dlho sa z jeho splnenia netešil. Necelý rok.“

■ PRÍNOSNÉ DIELO      

Dušan Slobodník bol znalcom viacerých svetových literatúr. Preložil vyše 60 prozaických, dramatických, básnických Dušan Slobodník 2a literárnych diel z angličtiny, francúzštiny a ruštiny. Široká bola škála jeho literárnych záujmov. Okrem množstva literárnokritických štúdií, statí, článkov a recenzií, publikovaných časopisecky, knižne vydal tieto literárnovedné diela: Vzťah knižnej vedy a informatiky (1969), Súčasná sovietska poézia a próza (spoločne s Vladimírom Čerevkom, 1975), Cesty k poézii (1976), Autori, diela, problémy (1977), Genéza a poetika science- fiction (1980), Cesty k próze (1981), Na ceste k syntéze (1983), Kontexty slovenskej poézie (1985), Súradnice poézie (1986), Vedecké a literárne poznanie (1968), Teória a prax básnického prekladu (1990), Paragraf: Polárny kruh (1991), Proti sedemhlavému drakovi (1998), Hra o Slovensko (2000).

Bol nositeľom viacerých medzinárodných literárnych cien a členom štyroch medzinárodných literárnych organizácií. Od roku 1998 nositeľom Radu Andreja Hlinku I. triedy. Jeho priateľ a stranícky kolega v Hnutí za demokratické Slovensko Augustín Marián Húska povedal, že Dušan Slobodník nosil v sebe veľkú vieru a odhodlanie prekonávať údery života.

„Je úžasné, že ešte vo vysokom veku mal britký mozog, a to mal za sebou deväť rokov v gulagu. Bol polyglotom. Naučil sa viaceré jazyky práve v gulagu, aby intelektuálne lepšie vzdoroval. Bola to teda renesančná osobnosť.“

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.