Protialkoholická politika prvej Slovenskej republiky

Peter SOKOLOVIČ – Ilustračné foto: SNN (AI) 

Alkohol ovplyvnil nielen v slovenskej histórii množstvo ľudí a udalostí. Jeho konzumácia, samozrejme, nie je slovenským špecifikom, predsa len aj do našich dejín zasiahol v rozličných obdobiach viac ako výrazne. Inak to nebolo ani v rokoch prvej Slovenskej republiky, štátu postavenom na deklarovaných kresťanských zásadách, ktorý sa snažil o eliminovanie jeho nadmernej spotreby. Jeho snahy sú i z tohto dôvodu v nadväznosti na toto síce krátke, no o to zaujímavejšie obdobie nanajvýš pozoruhodné. Mali viacero foriem, ich praktická realizácia bola v mnohých prípadoch napriek dobrému úmyslu často diskutabilná.

Alkohol bol v období prvej Slovenskej republiky vnímaný nielen ako nápoj alkoholikov, ale aj spoločenský fenomén podávaný pri rozličných príležitostiach. Návšteva pohostinských zariadení bola okrem iného jednou z foriem prežívania voľného času. Popri možnosti hrania spoločenských hier si v nich totiž mohli zákazníci vypočuť v tom čase väčšine obyvateľstva málo dostupný rozhlas alebo prečítať noviny, ktorých ponuka bola súčasťou každého lepšieho pohostinského zariadenia.

• ZOZNAMY ALKOHOLIKOV

Zákazníci sa popritom stali poväčšine aj konzumentmi alkoholických nápojov rozličného druhu. To sa, samozrejme, stalo tŕňom v oku štátu, ktorý pristupoval k snahám o znižovanie jeho konzumácie zo zdravotného, sociálneho či z bezpečnostného hľadiska. Zameral sa pritom najmä na pravidelné pitie, resp. chorobný alkoholizmus, ktorý nielen v tomto čase stál za rozvratom mnohých rodín. Okresné úrady mali preto vo svojej kompetencii vytvárať každoročne zoznamy alkoholikov, ktorým mal byť uložený zákaz podávania nápojov v pohostinských zariadeniach.

Vyhláška s menami „hriešnikov“ mala byť vyvesená vo všetkých prevádzkach a obchodoch s liehovinami v okrese, ale aj na obecných úradných tabuliach a jej dodržiavanie mala sledovať polícia a trestať príslušný úrad. Je zaujímavé, že práve s tým sa v praxi vyskytli mnohé ťažkosti. Podobne ako je to dnes, alkoholuchtiví zákazníci sa vedeli vynájsť a príkazy vrchnosti často obchádzali. Keďže sa im nezakázal pobyt v podniku, ale „len“ zakázalo podávať obľúbený mok, objednávali im ho známi, s ktorými sedeli pri stole. Z dobre mieneného úmyslu sa tak stalo ťažko vykonateľné nariadenie, ktoré navyše do značnej miery stigmatizovalo osoby v nepopulárnych zoznamoch.

• ZÁKAZ ALKOHOLU

Vytváranie zoznamov alkoholikov však nebolo jediným nariadením priamo obmedzujúcim konzumáciu alkoholu. Do kompetencií štátneho aparátu patrilo tiež vydávanie smerníc, podľa ktorých mohli  úrady dočasne zakázať čapovanie pálených a liehových nápojov. K tomuto kroku pristupovali najmä na základe nariadení vlády v súvislosti s mimoriadnymi udalosťami ‒ vstup Slovenska do vojny alebo vyhlásenie brannej pohotovosti štátu. Zamedziť nadmernú spotrebu liehovín sa však usiloval štát aj inými spôsobmi. Jedným bola napríklad aj spolupráca s väčšími zamestnávateľmi, ktorí mali so štátom v tomto smere úzko spolupracovať. Výsledkom bol zákaz podávať liehové a pálené nápoje počas dní výplat robotníkov, keďže práve  tie bývali najrizikovejšie. V spolupráci so zamestnávateľmi dokonca boli zosúladené aj samotné výplatné termíny tak, aby nenastalo narušenie nielen chodu podnikov, ale, samozrejme, ani verejného poriadku.

Každý zákaz má výnimky, a inak to nebolo ani v sledovanom období. Stávalo sa tak najmä vtedy, keď sa práve v deň výplat nemecké vojsko nemohlo domôcť alkoholu, o ktorý bol medzi vojakmi veľký záujem. Okresní náčelníci mali preto v kompetencii vydávanie výnimiek, na základe ktorých mohli povoliť čapovanie liehových a pálených nápojov. Navyše, podobne ako pri ďalších podobných nariadeniach, aj toto sa snažili obchodníci obchádzať viacerými spôsobmi ‒ najmä predajom liehovín v uzavretých fľašiach, na ktoré sa podľa ich mienky zákaz nevzťahoval. Štát preto vydal nariadenie, v ktorom takéto praktiky vyslovene zakazoval. Napriek snahám úradov dochádzalo k jeho častému porušovaniu, keď napríklad vojaci, ktorým bol povolený predaj alkoholu, kupovali nápoje spoločnosti, ktorej by inak bol ich predaj a konzumácia zakázané. Z dobre mysleného nariadenia tak – ako je to zjavné vo viacerých prípadoch – zostali zmiešané pocity.

• ZÁVEREČNÉ HODINY

K  nástrojom na presadzovanie protialkoholickej politiky štátu možno sčasti započítať aj kontrolu dodržiavania záverečných hodín, prípadne času, v rámci ktorého bolo povolené podávať alkohol. Štátny aparát pristupoval k nepopulárnym krokom napríklad počas kresťanských sviatkov, resp. nedele, keď bol obmedzený predaj a podávanie liehovín už od soboty od dvanástej hodiny až do pondelka do šiestej hodiny ráno. V nedeľu a vo sviatok predpoludním sa zákaz týkal dokonca aj vína a piva, ktoré však tvorili, najmä v prípade piva, v rámci konzumácie podstatne menšiu časť. Výnimku z nariadenia mohli povoliť úrady najmä v mestách nad desaťtisíc obyvateľov a v turisticky významných centrách či kúpeľoch. V tomto prípade im šlo najmä o to, aby neodlákali turistov a rekreantov v kúpeľoch či v turisticky významných lokalitách, čo, samozrejme, nebolo cieľom, je to však tiež dôkazom, že „protialkoholická“ politika mala mnohé „slabé miesta“.

Stanovenie záverečných hodín v podnikoch, v ktorých sa podávali alkoholické nápoje, bolo v kompetencii Úradu štátnej bezpečnosti (ÚŠB), aj tu sa však záverečná hodina mohla mierne, najmä v súvislosti s prítomnosťou vojska, brannou pohotovosťou štátu, líšiť. Poväčšine však bola určená na prvú hodinu nadránom, pričom alkoholické nápoje sa mohli podávať len do polnoci.  Po tomto čase mali byť podniky zatvorené, ako je to však na Slovensku zvykom aj dnes, zábava pokračovala často naďalej. Nedodržiavanie tohto nariadenia, spoločne s ďalšími „neduhmi“, sa stalo dokonca jedným z kritérií, ktoré mali byť rozhodujúce pri odoberaní živnostenských oprávnení. Aj keď tento fenomén možno spojiť najmä so začiatkami arizácie,  nemožno tieto dve roviny úplne stotožňovať.

• ZÁSAH PROPAGANDY

Hoci v prípade odnímania koncesií židovským majiteľom bol prvotný impulz nariadenia zo strany štátu iný a so snahami o obmedzenie konzumácie alkoholu nemal nič spoločné, predsa ho len treba v kontexte zásahov štátu spomenúť, keďže jeho vedľajšie „príznaky“ vo forme zatvárania prevádzok prispeli v niektorých regiónoch k posunu i v tejto oblasti. Aj keď sa v obežníku ministerstva hospodárstva už z jari 1939 doslova písalo, že sa mal proces vykonať síce rýchle, ale bez „otrasov na záujmoch cestovného a turistického ruchu“, na mnohých miestach boli odnímané koncesie vo väčšom rozsahu, čím sa značne obmedzili i možnosti konzumácie alkoholu. Je však zjavné, že nariadenia mali byť namierené najmä na Židov, čo neskrývane zhodnotili ich osnovatelia poukázaním na to, že si treba „uvedomiť, že vyradenie všetkých neprajných a nesvojských živlov naraz nebude možné a musí sa stať postupne. Zákroky podľa citovaného nariadenia majú sa uplatňovať v prvom rade na Židov“.

Samozrejme, aj tu sa dostala k slovu propaganda, podľa ktorej „triumf židovský si priam vyhradil monopol na licencie. Lovilo sa im dobre v mutnej vode, keď Slovák bol umele alkoholom ohlupovaný. A nik nepochybuje o tom, že Žid vedel učiť náš ľud piť, vedel ponúkať úlisne, hoc aj na úver, sám však nepil alkohol. … Nebyť židovských krčiem národné povedomie by bolo dávno jednotnejšie a skôr by bola Slovákom sloboda zakvitla“. Treba však tiež poznamenať, že časť koncesií vlastnili v slovenských mestách príslušníci ďalšieho etnika, podľa dobového propagandistického slovníka „štátu nepriateľské elementy“ – Česi.  Aj tí sa na mnohých miestach stali skupinou, ktorá bola pre svoju národnosť v držbe koncesií do značnej miery obmedzovaná.

Propaganda tak zasiahla aj do oblasti vyrovnania s alkoholom, ktorého nadmerná konzumácia sa priečila novo presadzovaným zásadám a boj proti nej pomáhal v budovaní imidžu sociálneho štátu. Ako sa napríklad píše v jednom protialkoholickom článku z roka 1941, na prvý pohľad sa síce nezdá, že alkohol „je úhlavným nepriateľom slovenského národného socializmu, v ktorom sa uskutočňuje šťastné Slovensko. Veď slovenský národný socializmus je prakticky nič iného ako uvádzanie sociálnej spravodlivosti v duchu kresťanskom do verejného života slovenského. I najnáročnejší náš pozorovateľ uzná, že alkoholizmus je drzým hamovateľom týchto zásad“.

• CENY A DANE

Jedným z posledných, kontinuálne využívaných nástrojov štátnej politiky, ktorý mal dosah na kultúru konzumácie alkoholu, bolo stanovenie predajných cien priamo štátnymi orgánmi. Aj v rámci cien jedného druhu alkoholu však nastávali postupom času viaceré posuny smerom k ich zvyšovaniu, čo bolo ovplyvnené viacerými faktormi. Jedným z nich bola neskoršia inflácia, ktorá ceny tlačila nahor.

Ďalším dôvodom bolo daňové zaťaženie, ktoré sa v jednotlivých obdobiach značne menilo. Šlo jednak o samotnú výšku dane, jednak o zavedenie špecifických druhov zaťaženia na alkoholické nápoje. Vláda napríklad pristúpila v období zapojenia Slovenska do vojny k tzv. vojnovej prirážke, ktorá sa dotkla aj alkoholu, zriedkavé však neboli ani tzv. dodatočné zdanenia. Cenová politika slovenskej vlády čiastočne prispela k zníženiu konzumácie liehovín v pohostinských zariadeniach, na druhej strane si však konzumenti dokázali pomôcť domácim pálením.

V tomto kontexte je zaujímavé, že v sledovanom období bola práve ich konzumácia „ťahúňom“ a pivo a víno, dnes tradičnejšie nápoje, sa pili aj vzhľadom na relatívnu nevýhodnosť v menšom objeme. V prvom rade tak viedli zákazníkov ku konzumácii tvrdého alkoholu ekonomické príčiny. Kým napríklad liter hruškovice stál v roku 1943 v podniku 38,5 korún slovenských,  0,5 litra 10 stupňového piva vo fľaši 3,4 korún slovenských. Relatívne nižšie ceny liehovín a pálených nápojov v porovnaní s cenami piva či vína, ako aj tradícia konzumácie liehových nápojov v spoločnosti zohrávali úlohu v tom, že spoločensky nebezpečnejšia konzumácia liehovín bola na vzostupe. Časť nariadení vlády prvej Slovenskej republiky sa aj z tohto dôvodu týkala najmä konzumácie liehových a pálených nápojov a pivo a víno si ako objekt zákazov „nevšímala“.

• PODPORA OSVETY

Jednou z posledných oblastí, ktoré štát v súvislosti so snahami o odalkoholizovanie Slovenska čiastočne podporoval, bola aj finančná, materiálna či legislatívna podpora rozličných organizácií, ktoré svoju činnosť viac či menej zameriavali na „boj s alkoholom“. Okrem toho, že prvá Slovenská republika vydávala rozsiahly súbor nariadení smerujúcich k obmedzovaniu jeho konzumácie, štátne orgány pokračovali v protialkoholických propagáciách známych ešte z obdobia Československej republiky (ČSR). Štát tiež podporoval subvenciami viaceré organizácie, ktorých činnosť bola sčasti zameraná na snahy o potieranie (nadmernej) konzumácie alkoholu.

Do roka 1939 vyvíjal činnosť v tejto oblasti najmä Československý abstinentský zväz, resp. jeho slovenská odbočka so sídlom v Bratislave. Jeho činnosť bola však postavená najmä na českých funkcionároch, ktorí po 14. marci 1939 poväčšine Slovensko opustili. Úlohu zväzu prevzal novovytvorený Slovenský abstinentský zväz, ktorý od roka 1939 pokračoval v protialkoholických propagáciách, ako aj vo vydávaní protialkoholických diel, ktoré boli známe ešte za ČSR ako „abstinentní knihovna“.  Členmi zväzu boli viacerí známi kňazi, ale aj lekári, ktorí mali odborne zastrešovať vydávanie publikácií, ako i chod protialkoholickej liečebne v Istebnom. Okrem neho vyvíjali protialkoholickú činnosť viaceré organizácie – Slovenský Červený kríž, Matica slovenská, ale aj menšie regionálne, najmä cirkevné spolky. Tie boli taktiež sčasti podporované štátom, avšak ich agenda bola oveľa širšie koncipovaná a boj proti alkoholizmu, resp. nadmernej konzumácii alkoholu, bol len jednou z náplní ich osvetovej činnosti… Tá bola, podobne ako politika štátu, iste chvályhodná, predsa len, ako vidieť, nie vždy sa stretla s úspechom a pochopením…