O ČOM JE REČ
Echo kamarátovi Zemkovi
Drahoslav MACHALA
Laco Novomeský napísal príznačne presne dvojveršie: Smrť je len nenávratno. Iba zabudnutie je koniec života. Stalo sa to, čo sa stáva, čo príde vtedy, keď nie ste na to pripravení. Zomrel mne a nám dávny kamarát, slovenský historik Milan Zemko. Bývali časy, keď sme si počas ECHA bratislavských vysokoškolákov za šéfredaktorovania Petra Zemana a po vysokej škole, keď sme hrávali „pláckový“ futbal na Železnej studničke, bývali veľmi blízko. A potom vtedy, keď som nastúpil na prvú novinársku štáciu na kultúru do Večerníka a Erik Sirotný do Výberu. Stretávali sme sa stará echárska partia akože kvôli futbalu. V hre sme si nikdy nič nedarovali: na jednej strane Martin Bútora, Mišo Horský, Ivan Marton a Ferko Letovanec, najlepšie brániaci chlap v „pláckovom“ futbale v Bratislave a v priľahkých galaxiách. A potom podľa toho, kto prišiel, teda Emil Borčin, Štefan Moravčík, Igor Podracký (absolvent hudobných vied, ale čarodejník s loptou), ja a Laco Lapšanský, ktorý chodieval na štvrtok na Železnú autom až z Bordeux, kde prednášal slovenčinu. A, samozrejme, spisovateľ Milan Ferko, ktorý mal vtedy zakázané písať a publikovať. Na trénerskú lavičku ako kibic opakovane týždeň čo týždeň prikrivkal historik a rozhľadený intelektuál Milan Zemko. Debaty o spoločnosti a politike prichádzali až pri pive v Lamačskej krčme. Ale prišli aj časy, keď sme sa jedni druhým dosť vzďaľovali. My sme sa na chvíľku prepadli a Martin Bútora zase vysoko vystúpal až k Havlovi, ale vždy si udržal úroveň. Keď kandidoval na prezidenta, nemal som problém podpísať mu petíciu. Rovnako ako si aj teraz vážim bystrosť úsudku politológa Michala Horského, ktorý slovenskej politike rozumie o päť tried lepšie než všetci tí nemožní Klusovia, Baránkovia a Sloriaríci. Áno, názorovo sme sa vzdialili, ale nikdy sme po sebe nehádzali blato. Naše echárske obdobie bolo ako tichý dohovor, ako je pre iných to, že v detstve hrávali spolu guľôčky.
Budem hovoriť o Milanovi Zemkovi. O človeku, ktorý sa ako Laco Ťažký a môj kamarát Peter Kováčik tiež narodil v Čiernom Balogu. Ale nebol to typický Baločkár. Odkedy som Milana Zemka poznal, viem si ho živo predstaviť, ako sedí v čitárni v Univerzitnej knižnici, na stole rozložené The Times, Die Zeit a Süddeutsche Zeitung, ktoré prelúskal, aby hneď vedel o svete všetko podstatné. Bývali časy, keď sme sem s frajerkou v čase skúšok prišli z internátu z Horského parku o osem desať ráno, už sme nenašli miesto, lebo čitáreň aj požičovňa boli kompletne obsadené študujúcimi študentmi! Dnešných študentov vysokoškolákov v čitárni univerzitky skrátka nenájdete.
Čím ma Milan Zemko upútal? Predovšetkým spôsobom uvažovania. V sporoch sa prel, sporil, ale robil to láskavo a veľakrát s úsmevom. To som naozaj u nikoho iného nevidel. Ak sa mu podarila typická „zemkovsky“ úderná formulácia alebo argumentácia, usmial sa pod fúzy, vediac o vlastnej intelektuálnej prevahe. Zato sa nikdy nad iných nevyvyšoval. Vedel také fakty zo slovenskej histórie, z ktorých som jednoducho zamieral. No nesporne najvzácnejšie na historikovi Milanovi Zemkovi bolo, že neznášal vytváranie legiend a legendarizovanie slovenskej histórie. Lebedil si v kritickom myslení aj v kritických prístupoch. Triezvo nazeral na povstanie i na prvú Slovenskú republiku, vedel odlíšiť pozitíva od omylov a nikdy sa nebál o svoj ťažko vystavaný názor sporiť s vedeckou uvzatosťou. Taký býval ako podpredseda NR SR v roku 1991, keď som prišiel za ním ako za politikom s Holanďankou pani Nelly Vonkovou z Prinsenbeeku, ktorá cez vojnu skrývala slovenského pilota RAF Otta Smika. Zemko jej venoval takmer hodinu pozornosti. Vážim si jeho hlasovanie 10 : 10, keď sa slovenskí a českí politici túlali po hradoch a zámkoch a nevedeli dospieť k modelu štátoprávneho usporiadania Slovákov a Čechov. Nikdy mu nezabudnem, ako sa jasne a zrozumiteľne postavil za zotrvanie Pamätníka štúrovcov na Námestí Ľudovíta Štúra, ktorý chceli dobrodruhovia z Okrášľovacieho spolku na podkušovanie Paholčíka zameniť za maďarónsku podobu cisárovnej Márie Terézie. Vyškolil o štúrovcoch aj tupého obmedzenca Muchotrávku v relácii Pod lampou. Milan Zemko bol veľký muž novodobej slovenskej histórie. Na Slovensku je o človeka menej a ja som z toho smutný. Chýba tu vedec podobného originálneho úsudku, ktorý ak vyslovoval názor, vždy sa pritom opieral o skvostné poznanie. Tak Milan, do videnia vo Vieche na večnosti... Len si tu ešte kdesi-čosi vybavíme. A pribehnete ta tiež v hŕstke popola, ako to v básni napísal Bútorov prvý svokor Laco Novomeský