Jaroslav VRANKA:Keď naplno úradoval pragocentrizmus

Čo sa stalo v auguste 1967 v Martine na oslavách Matice slovenskej

Keď naplno úradoval pragocentrizmus

Zaznamenal Dušan D. KERNÝ– Foto: archív autora

Plynuli desaťročia, menili sa režimy, ale takú búrku odsúdenia a následného dlhotrvajúceho pobúrenia slovenskej verejnosti sme nezaznamenali predtým a ani nikdy potom. Najvyšší predstaviteľ štátu, československý prezident spakruky odmietol v martinskej budove Matice slovenskej výklad o slovenských dejinách a matičné dary. Bolo to v roku 1967. Zazneli povestné vety: „Božka, nic neber, jdeme domů.“ Vyšívaný krojovaný kožuštek, ktorý vtedy odovzdávali prezidentovej žene, ako aj oznam, že prezident neprijíma dary z Matice slovenskej sú navždy spojené s Antonínom Novotným. Vtedy boli ústavou maximálne oklieštené práva slovenských orgánov a naplno fungoval pragocentrizmus.

Škandál vlastne nechtiac vyvolal muž, ktorý v Martine vôbec nebol – televízny publicista a dokumentarista Jaroslav Vranka, dnes skôr alebo najmä známy knihami o rodákovi z Tajova, kňazovi Jozefovi Murgašovi, priekopníkovi, bezdrôtovej telegrafie, ktorý pravdepodobne ako prvý na svete uskutočnil prenos hovoreného slova.

■ SVEDECTVO FILMÁRA

Prezident Novotný prišiel do Martina na konci cesty po Kysuciach a Orave. Cestu prezidenta podnietili dokumenty, ktoré sme nakrútili – vtedy to bolo Štúdio Bratislava a nie Slovenská televízia – ale mysleli sme, cítili sme samozrejme slovensky. Našou témou bolo, ako tieto hornaté kraje vyvážajú ľudí, lebo im nevedia dať prácu. Dnes to môže zniesť čudne, ale vtedy, keď sa spievalo buď práci česť, keď oficiálnou doktrínou bolo hospodárske vyrovnanie Slovenska, film o tom, že ľudia sa lopotia v českých, resp. sliezskych priemyselných podnikoch a celé hodiny denne strácajú dochádzaním – to bolo niečo, čo vyvracalo všetky oficiálne reči a propagandu od základov. A tento dokument vysielali v tom, čo sa dnes nazýva prime time – teda v hlavnom, najsledovanejšom vysielacom čase. Slovenská publicistika mala zvuk, slovenskí reportéri sa tešili ak nie uznaniu tak rešpektu.

Vranka Jaroslav

Jaroslav Vranka u pápeža. 

● Všetko sa predsa vtedy schvaľovalo – auto, kamera, cesta – potom sa všetko cenzurovalo. Ako to, že taká téma prešla?

Menili sa časy. Funkcionári, ktorí priamo čelili problémom ľudí alebo ich videli a cítili, tí jednoducho chceli preraziť bariéru hluchých slov. V šesťdesiatych rokoch bolo už zrejmé, že Slovensko je stále väčšmi príveskom priemyslu v Čechách. Zo Slovenska smerovala do Čiech aj emigračná vlna, vysťahovalectvo, išlo o tisíce, desaťtisíce ľudí od roku 1945. Bolo to v rozpore s tým, čo sa hlásalo, bolo zrejmé, že Slovensko hrá v štáte podradnú úlohu. Keď film odvysielali, bol z toho „poprask“ a vyšetrovanie – ale vedenie televízie nepadlo na kolená ani v Bratislave – a ani v Prahe. To bol hlavný dôvod, prečo sa prezident a zároveň generálny tajomník komunistickej strany, človek, ktorý priamo riadil políciu a všetky jej zložky v štáte, ktorý riadil štát z jedného centra, vybral na tvár miesta osobne.

● To sa ešte azda nikdy predtým nestalo...

Určite sa to nestalo ako dôsledok odvysielania dokumentárnej reportáže. Film sa volal Ľudia namiesto tovaru – teda že vyvážame namiesto tovaru ľudí alebo ľudí ako tovar. Bol to dokument o Kysuciach, robili sme tiež film, ako sa vyváža drevo, surovina a nezhodnocuje sa prácou. Pľundrujeme lesy, ktoré boli vydávané za národné bohatstvo. V šesťdesiatych rokoch takto hovoriť znamenalo prelom. Nielen tematicky. My Slováci, slovenskí dokumentaristi sme šli ako predvoj, dávali nás do hlavných časov celoštátneho vysielania, ktoré dovtedy vlastne výlučne ovládala Praha.

● Ako dopadla osobná inšpekcia vtedy skutočne všemocného prezidenta, ktorý mal v rukách, ako si povedal naozaj všetko, vrátane polície a tajných služieb...

Nuž tí, čo nám hovorili o problémoch, nič neodvolali, a to od miestnych funkcionárov až po špičky na Slovensku. Riaditeľ televízie, volal sa Vrabec, sa vôbec nesprával podľa mena. To si iste pripomenú mnohí. Ukázalo sa, že problémy severu Slovenska sú oveľa väčšie, situácia omnoho horšia, ako to mohol ukázať náš dokument. Prezident Novotný prišiel do Martina už riadne nabrúsený, nespokojný. Ukázalo sa, že nemôže potlačiť miestnych činiteľov, ale ani vyriešiť situáciu. Po prvý raz sa podľa mňa stretol s niečím, čo by sa dnes dalo nazvať slovenský samostatný prístup. Potom mu ešte v Matici pred očami defiloval historický zápas Slovákov za samostatnosť – bolo to naňho priveľa. Veď sa to tak odlišovalo od byrokratickej práce v poklonkujúcom sa straníckom a hradnom prostredí v Prahe.

● Dnes však už máme odstup desaťročí...

Napriek všetkým rozdielom ešte aj dnes prakticky zhodne uznávajú aj rôzne „školy“ slovenských či českých historikov, odborníkov tento príbeh česko-slovenských vzťahov. „Návšteva“ v Matici v roku 1967 bola šokom, výrazne zmenila nálady verejnosti a podstatnou mierou prispela k celému procesu, ktorý vyvrcholil v roku 1968 zásadnou zmenou režimu v Československu.

● Prečo však v období vrcholiaceho spoločenského napätia a všeobecnej krízy smeroval mocensky najsilnejší muž režimu do Martina, do Matice slovenskej?

Paradoxne, cieľom vo vtedajšej atmosfére narastajúcich nezhôd medzi oficiálnou Prahou a Bratislavou, medzi čelnými postavami pražského, československého mocenského centra komunistickej strany a bratislavským ústredným výborom meniacim sa na nátlakovú skupinu proti Novotnému a za reformy bola snaha posilniť si pozíciu. Čech A. Novotný chcel, povedané dnešnými jazykom, zlepšiť svoj imidž a mať kľúčovú publicitu, dominovať v hlavných správach, ukázať predovšetkým straníckej verejnosti a aparátu tak strany, ako aj štátnych úradov svoju „proslovenskú tvár“, vygumovať na Slovensku odporcov a získať ochotných prívržencov. Boli to roky, keď z väzení vyšli viaceré obete procesov a síce potichu, ale predsa režim musel zniesť zo sveta tvrdenia o slovenskom buržoáznom nacionalizme.

● To, o čom dnes hovoríme, je zároveň aj prelom slovenskej dokumentárnej publicistiky...

Dodnes sa spomínajú najmä slovenské televízne divadelné pondelky, vošli do dejín ako pojem, už vtedy pomohli slovenskému herectvu presadiť sa v celoštátnych československých rozmeroch – otvoril sa priestor, ktorý odvtedy dodnes neopustili ani nasledujúce herecké generácie. Akoby sa však zabúdalo na to, ako k zásadnej zmene atmosféry prispela televízna publicistika. Netreba zabúdať, že tomu dopomohla atmosféra povodní na Slovensku v roku 1965; v Prahe sa konala spartakiáda a hlavnou témou médií bolo cvičenie na Strahove, zatiaľ čo na Dunaji sa pretrhla hrádza a ratovali sa holé životy. Nikto tu nerozlišoval medzi Maďarom a Slovákom, zachraňovalo sa, kým Praha oslavovala... Málokto si vie predstaviť, ako to otriaslo pozíciami byrokratického režimu a pozíciami tých, čo ho v televízii – či už tu alebo v Prahe – chceli obhajovať. Veď vtedy bolo treba ratovať desaťtisíce ľudí! Rok predtým zasa prišiel na Slovensko po prvý raz najvyšší predstaviteľ sovietskej veľmoci N. S. Chruščov a režim musel po prvý raz za takýchto okolností osláviť Slovenské národné povstanie z roku 1944, a tým nepriamo aj dvoch žijúcich, nedávno prepustených väzňov – Husáka a Novomeského. Slovensko bolo na zdvihu a slovenská žurnalistika s ním...

● No a potom prišlo nielen na domáce, ale aj na zahraničné témy...

Zahraničie – to bola jednoznačne doména Prahy. K prvému zlomu došlo, keď sa odvysielala reportáž o rieke Rýn s podmanivým okolím, autor a vedúci redakcie, obaja samozrejme Česi, sa museli porúčať, civilný, neretušovaný obraz vtedajšieho, ešte len západného Nemecka spôsobil pred štyrmi desaťročiami v Prahe taký výbuch, ako to nedávno bolo počas prezidentskej kampane 2013 s Benešovými dekrétmi.

● No ale predsa sa ti podarilo urobiť prelom, rozruch...

To už však bolo v čase „odmäku“ naplno. Pripojili sme sa – devíz nebolo veľa – k folklórnemu súboru, ktorý smeroval na ľudový festival hlboko na taliansky juh. Festival bol senzačný, súbor mal úspech, my dobrý materiál, a tak sme sa na spiatočnej ceste – treba si uvedomiť, že sa cestovalo vtedajšími autobusmi – zastavili samozrejme v Ríme. To sme si nemohli nechať ujsť. Na Námestí sv. Petra nás znenazdajky oslovili dvaja kňazi po slovensky a spýtali sa, či sa nechceme zúčastniť na audiencii, pobožnosti za účasti Svätého Otca, za účasti pápeža a zároveň vyriešili všetky naše „technické“ problémy. Súbor Stavbár zo Žiliny prišiel v krojoch, my sme mohli nakrúcať len tajne. Pod kopulou Chrámu svätého Petra zaznela z našich hrdiel nadšene a úprimne pieseň, ktorá je dnes matičnou hymnou, pieseň Kto za pravdu horí v svätej obeti...

● ... tú zrejme ešte nepočul nijaký pápež...

Málokto si vie predstaviť tú atmosféru, len tí, čo tam boli, si môžu pamätať, ako to znelo, ako znela slovenčina v tomto chráme, bolo to nezabudnuteľné . Veď zrejme dlhé desaťročia tam nespievali krojovaní Slováci a Slovenky hymnickú pieseň Kto za pravdu horí...

● ... a malo to nečakané vyvrcholenie...

Kňazom, ktorý nám všetko sprostredkoval, ktorý nás oslovil, bol biskup Hnilica. Vtedy, v rokoch 1967/1968, mala Komunistická strana Talianska vysoký kredit, rešpekt v zahraničí, vrátane Československa, a silné pozície doma vo voľbách parlamentných, ale aj lokálnych. Bologna patrila napríklad k tým talianskym mestám, kde dlhodobo vo voľbách primátorov vyhrávali komunistickí kandidáti a zároveň bola jedným z najlepšie spravovaných talianskych miest so silným ľavicovým a s antifašistickým profilom... A tu mi biskup Hnilica navrhol, že či by som nechcel urobiť rozhovor s Luigi Longom, šéfom TKS, a aj u nás dobre známou postavou medzinárodného komunistického hnutia a kritikom sovietskych metód.

● Muselo to byť pre teba a kameramana riadne prekvapenie...

Prekvapenie je slabé slovo! Stretli sme sa s niečím, čo sme nepoznali, s inou spoločenskou a politickou kultúrou! Keď sme s prekvapením povedali, že by sme to aj urobili, ale aj tak už musíme odísť z Ríma, biskup Hnilica odbehol k telefónu, oznámil nám, že rozhovor pre televíziu je dohodnutý, L. Longo nás prijme, my máme zabezpečené všetko, aby sme mohli prespať, a letenky do Viedne, kde akurátne „dobehneme“ autobus so súborom Stavbár zo Žiliny.

● Tak ste vlastne vstúpili na pôdu medzinárodnej politiky, veď TKS a L. Longo podporovali reformy a menovite Alexandra Dubčeka, bol proti postoju vtedajšej sovietskej veľmoci...

Biskup Hnilica nielenže zabezpečil technicky špičkový materiál na obraz a zvuk, ale nám aj robil zdarma tlmočníka. Lenže i vo vtedajšom Československu bol ešte stále Vatikán centrum imperialistickej propagandy a osobne biskup Hnilica mal zákaz vstupu do Československa! Prekračovali sme všetky zákazy, aké si len možno vymyslieť...

● Ako to však súvisí s prelomom slovenskej dokumentaristiky zo Štúdia Bratislava v československej televízii?

No jednoducho tak, že napriek tvrdeniam, že Longo nemá čas, sa zo sľúbených päť minút na jednu otázku a jednu odpoveď stala polhodina čistého času rozhovoru . Keď sme po peripetiách prišli konečne do Bratislavy, samozrejme nemohlo sa to odvysielať len na slovenskom okruhu, ale bolo to, ako inak, zaradené do hlavného vysielania ako príloha večerných celoštátnych televíznych novín. Dvadsaťšesť minút – bola to skutočne bomba. Longo navrhol, aby sa uskutočnila beseda v našej televízii medzi Dubčekom a ním, a on, ak to bude živé vysielanie, na to príde, mojou úlohou bolo zabezpečiť vysielanie. Bol to závažný a priamy návrh, v tých časoch to bolo skutočne niečo mimoriadne. V rozhovore s Longom odzneli také termíny, ktoré sme predtým nepoznali, napríklad bratia komunisti, bratia katolíci. To zodpovedalo vtedajšej talianskej situácii nielen hlásanej spolupráce, ale cieľavedomej cesty k nej. To bola časť ich osobitej politickej kultúry v čase bipolárneho sveta. A to odznelo v československej televízii! A prinieslo to tam slovenské vysielanie! Samozrejme som riaditeľovi Vrabcovi povedal, že kto nám to tlmočil, ale jedno mi to nebolo, pretože biskupa Hnilicu, ktorý bol na zozname neželaných osôb, práve nepustili cez hranicu v Bergu a musel sa vrátiť do Viedne. Paradoxne v poradí už neviem koľký „koberec“, na ktorý som bol predvolaný, dostal nečakané rozuzlenie – náš štát obsadili vojská piatich armád Varšavskej zmluvy, začala sa vojenská okupácia a všetci sme začali mať úplne iné starosti...

 

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.