AKO BOLO, ČO BOLO
Jediný hriech Ivana Štelcera
Peter VALO
Na Sibíri sa stretnú traja trestanci. Prvého zavreli za to, že v roku 1939 nadával na Ivana Ivanoviča. Druhého za to, že Ivana Ivanoviča chválil v roku 1941 a tretí z nich bol Ivan Ivanovič. Tento vtip mi prišiel na um pri čítaní knižky Ivana Štelcera, ktorá vyšla s poznámkovým aparátom Martina Lacka, Náš zápas o samostatnosť (1945 – 1992). Autor píše, ako sa v päťdesiatych rokoch stretol v leopoldovskej väznici s ministrom vnútra Alexandrom Machom, partizánskym veliteľom Jozefom Brunovským, ministrom spravodlivosti Prokopom Drtinom, komunistom Gustávom Husákom a s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Gojdičom a Vasilom Hopkom.
V štelcerovskej rodine bolo to národné, sociálne a kresťanské súčasťou života. Na Ivanovho otca spomínajú s veľkou úctou v Predmieri, kde dal postaviť sochu M. R. Štefánika. Ivan vyrastal v čase masarykovskej ČSR. Na hlohovskom gymnáziu ho učili českí profesori, kým slovenskí, s rovnakou kvalifikáciou, „lopatovali“ ako pomocní robotníci. V knižke opísal aj to, ako z jeho otca urobili „arizátora“. Majitelia obuvníckej firmy ostali na svojich miestach a „štátny správca“ ich ochránil pred deportáciami.
Po vojne nehodnotili ľudí podľa skutkov. Súdili ich za vzťah k slovenskej štátnosti. Štelcerovci nesúhlasili s nerovnoprávnym postavením slovenského národa v pragocentristickom štáte. Svoje názory dávali najavo aj po tom, keď k nám prišiel komunizmus zo západu – z Prahy. Nevolili cestu ozbrojenej revolty. Ich zbraňou boli letáky. O dianí na Slovensku posielali správy do Rádia Rím. Na Ivana po zatknutí nasadili drakonického kapitána Mozolu, ktorý likvidoval buržoáznych nacionalistov. Proces sa niesol v réžii špecialistov z ŠTB, ktorí vyrábali exemplárny prípad. Ivana Štelcera spolu s Pavlom Jančovičom obvinili z velezrady a v roku 1955 odsúdili na doživotie. Nikoho nezabil, neprepadol ani neokradol. Jediným jeho zločinom bolo, že požadoval samostatné Slovensko.
Trinásť rokov si odsedel vo väzeniach, kde mali strážne psy lepšiu stravu ako väzni. Za celý čas smel prijať šesťkrát návštevu a trikrát balíček s potravinami. Svojmu utrpeniu sa mohol vyhnúť, ale spoluprácu s ŠTB odmietol. Vo väzení písal sťažnosti o porušovaní zákonov. Z leopoldovskej väznice si spolu s otcom podali žiadosť o obnovenie procesu. Jeho brat Marián napísal sudcom list o nezákonnostiach pri vypočúvaní a vedení procesu. Dokument sa na súd nedostal. Jeden exemplár našli eštebáci pri domovej prehliadke u Ivanovej mamy. Krajský prokurátor Štefan Winter-Ozimý dal Mariána zatknúť a senát pod vedením Alžbety Trattnerovej ho v roku 1958 odsúdil na dva roky. Len tak mimochodom, táto istá sudkyňa poslala za mreže študenta herectva Olda Hlaváčka za list, ktorý napísal vlastnej matke.
Štelcera prepustili na slobodu v máji 1968 a on sa znovu v článkoch a listoch dožadoval práva na sebaurčenie slovenského národa. V tom mali Štelcerovci jasno. Už v roku 1955 poslali západným štátom Memorandum, v ktorom žiadali o vytvorenie samostatného slovenského štátu v rámci novovytvorenej Európskej únie, a tak o pol storočia predbehli svoju dobu. Keď Ivan v roku 1993 vyvesil v Trenčíne slovenskú zástavu na počesť vzniku druhej Slovenskej republiky, jej odporcovia mu rozbili okno. Hriech Štelcerovcov spočíval v tom, že sa dožadovali toho, čo je dnes našou realitou. Napriek tomu neboli od štátu docenení. Je iróniou osudu, že vyznamenávame zarytých odporcov slovenskej štátnosti a ľudia, ktorí snívali o jej vzniku a na jej oltár priniesli najvyššie obete, ostávajú na okraji spoločnosti. To už však nie je vtip o Ivanovi Ivanovičovi.