Jeme a žijeme bez pudu sebazáchovy


Soľ nad všetkoPoľská cestná soľ v potravinách v plnej nahote ukazuje biedu nášho pôdohospodárstva

Ľudovít KUSAL

Veru, pekne sa to na nás sype. V pitnej vode môžu byť stopy po liekoch, v kurčatách môžu byť rôzne anaboliká či rastové hormóny alebo s prebaľovanými mäsami po záruke môže človek ľahko nakúpiť aj najťažšie zdravotné problémy. A aby toho nebolo málo, tak je dosť možné, že mäsové výrobky, ktoré k nám dovážame z Poľska, boli kontaminované technickou posypovou soľou.

Je toto všetko z pohľadu krajiny, ktorá bola donedávna potravinársky sebestačná, vôbec možné? Ešte pred pár rokmi pracovalo v našom poľnohospodárstve 40 tisíc ľudí, jednotlivé družstvá zamestnávali aj 400 či 600 občanov z daného regiónu, ľudia na vidieku v životnej úrovni reálne dosahovali úroveň mestského človeka.

AJ SOĽ DOVÁŽAME

Ak si myslíte, že problém poľskej technickej soli v potravinách sa vás netýka napríklad preto, lebo bývate v regióne, kde prevláda domáca produkcia alebo výrobky z iných štátov, môžete byť na omyle. Napríklad ani s tou soľou nie sme sebestační. Po zavretí Solivaru Prešov sa u nás soľ už nevyrába. A tak ju samozrejme dovážame. Z Talianska, Rakúska či z iných krajín. Alebo z Poľska. Poľskí podnikavci k nám dodávali cestnú soľ namiesto kuchynskej desať rokov, a to pre zisk 65 eur na jednej tone. Tri firmy, ktoré nakupovali od výrobcu technickú soľ a ďalej ju do firiem spracovávajúcich mäsiarske či syrové výrobky predávali ako kuchynskú, mohli ohroziť státisíce ľudí. Za desať rokov takto predali najmenej 360 tisíc ton soli, čo znamená, že hodnota risku zdravia státisícov ľudí im priniesla zisk vyše 20 miliónov eur. A napriek tomu by to robili ďalej, keby sa aj ich džbán aj s uchom nerozbil.

KEDYSI SEBESTAČNÍ

Poďme však od ziskov k číslam. Slovensko bolo kedysi potravinovo takmer úplne sebestačné. Začiatkom 90.solivar Prešov rokov, keď dochádzalo v poľnohospodárskom odvetví k radikálnym zmenám, dosahovala naša sebestačnosť vyše 80 percent. V istých komoditách sme boli sebestační na 100 percent. A dnes? Zhruba na úrovni 45 až 50 percent. (V Česku, ktoré sa v rámci bývalého spoločného štátu označovalo za tú priemyselnejšiu časť, je to vyše 70 percent.) Mnohé odvetvia sú u nás zlikvidované od základov. V rámci Európskej únie má Slovensko najrýchlejšie klesajúcu schopnosť uživiť svojich občanov. Podľa odborníkov ak sa situácia nezlepší, schopnosť štátu postarať sa o nich úplne zanikne. A dovážať už budeme úplne všetko.

Likvidujeme si najmä poľnohospodárstvo. Čo však s tým, keď koncepcia, ktorá by presahovala jedno funkčné ministerské obdobie, nie je. Naozaj potrebujeme rozvojový program aspoň na desaťročie - taký, ktorý bude záväzný pre každú vládu. Slovensko je stále vidieckou krajinou s obrovským výrobným potenciálom a chuťovo nezameniteľnými potravinami. Ak sme si ich vedeli vyrábať po celé generácie, nemohli sme to zabudnúť ani za posledných dvadsať rokov. Nie všetko, čo dovezieme zo zahraničia, musí byť aj chutné. Alebo máte radi tie mierne červené, chuťovo nevýrazné paradajky z dovozu?

ODKÁZANÍ NA DOVOZ

Pozrime sa bližšie trebárs na živočíšnu výrobu. Od nášho vstupu do EÚ poklesli stavy hydiny o 29 percent, počty ošípaných sa znížili takmer o milión kusov a ich stav u nás pokrýva len 35 percent spotreby. No nie všade je tak zle. V Únii je medziročný nárast produkcie napríklad hydiny o 4,16 percenta. V Poľsku dokonca nárast o 6 percent. Dôvodmi môžu byť výhody zahraničných chovateľov oproti našim výrobcom napríklad v štátnej podpore, pričom všetci pôsobia na jednom spoločnom trhu.

Vráťme sa k úvodu. Jednou z príčin žalostného stavu slovenského poľnohospodárstva nie je zmena spoločenského systému pred vyše 20 rokmi, ale následná nedomyslená transformácia družstiev z 90. rokov, ktorá znamenala zánik mnohých. Rapídne poklesli stavy dobytka, zlikvidoval sa chov ošípaných, ovce sú tiež stratová záležitosť. Prestali sme pestovať zeleninu, najmä paradajky a papriku, ale aj cibuľu, cesnak a ďalšiu zeleninu, takže  dnes sme úplne odkázaní na dovoz týchto produktov. Ovocinárstvo sme zlikvidovali úplne. Domácej zeleniny a ovocia sa predáva približne len jedna pätina.

Poľnohospodárom nepomáhajú ani zle nastavené dotačné pravidlá. Sú diskriminačné od samého začiatku. Iné platia pre západnú a iné pre východnú Európu, ale najhoršie sú naše  dotačné pravidlá. Realita, ktorá nedáva žiadnu väčšiu nádej do blízkej budúcnosti. Poľská cestná soľ je príkladom, ktorý hovorí za všetko. O tom, ako dlho môže viesť cesta od sebestačnosti až po nákup mačky vo vreci. S možnou rakovinou vďaka síranom, olovu či arzénu ako bonus k tomu.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.