KOMENTÁR
Roman MICHELKO
V čase, keď Figeľ striedal na predsedníckom poste Hrušovského, komentátori to zhodnotili vetou: „Ako veľa sa musí v KDH zmeniť, aby sa nezmenilo nič.“ Ružomberský snem bol v tomto smere dokonalé déjà vu. Pred snemom sa udialo viacero zásadných vecí. Z KDH odišli dvaja podpredsedovia Lipšic a Žitňanská. Figeľ sa zdiskreditoval zlatými padákmi pre svojich nominantov, poslanec Procházka ohlásil vznik novej platformy, ktorá by mala byť programovou a personálnou alternatívou voči dnešnému vedeniu.
KDH je, aj nie je v kríze. Podľa Parkinsonových zákonov ak má nejaká organizácia viac než sto členov, kontakt s okolitým svetom už nie je nevyhnutný a vystačí si sama so sebou. Zdá sa, že práve to je prípad KDH. Napriek fatálnemu zlyhaniu svojich pravicových partnerov, KDH povyrástlo o „neuveriteľných“ 0,3 percenta. Prirodzená rotácia kádrov je v KDH nemysliteľná, politiku si sprivatizovala úzka skupina, ktorá medzi seba nepustia nikoho zvonku. Naopak, ak sa náhodou do KDH dostane zaujímavý politik, ktorý je schopný priniesť nové pohľady a myšlienky (ako príklad môžeme uviesť bývalého podpredsedu Antona Marciničina), veľmi skoro pochopí, že sa nachádza v mentálne cudzom prostredí a stranu radšej opustí.
Snem mal dať odpoveď na otázku, či sa KDH dá vôbec reformovať. Ak by bolo KDH štandardnou stranou, tak by jej predseda hlásajúci pred voľbami minimálne dvojciferný zisk mal abdikovať, minimálne by mal mať na post predsedu vyzývateľa. Tým, že Lipšic odišiel a Procházka kandidatúru neprijal, nič také sa nekonalo. Čiastočná obmena nastala na postoch podpredsedov. A práve tu malo KDH šancu vytiahnuť zaujímavé osobnosti, ktoré mohli hnutie ďalej potiahnuť. Nič také sa nestalo. Popri starých kádeháckych kádroch – Abrhan, Brocka, Hudacký – pribudli aj tri nové mená – Szitová, Belický a Moravčík. Jediným pozitívom voľby podpredsedov bolo nekandidovanie Uhliarika. Zrejme aj vnútri KDH pochopili, že človek, ktorý pri riadení svojho rezortu zlyhal, by ako podpredseda ťahal svoje hnutie spoľahlivo ku dnu. Práve výber podpredsedov však jasne ukázal, aké je „nastavenie procesov“ vnútri hnutia. Pôvodný návrh Republikovej rady KDH totiž počítal s iným zložením podpredsedníckeho zboru. Keď však služobne najstarší poslanec hnutia Július Brocka (v parlamente je nepretržite od júna 1990 ) vypadol z nominácie, jeho krajská organizácia vyvolala horúčkovitú aktivitu, aby sa nakoniec podpredsedom stal. Tak sa stalo, že pôvodný nominant na túto funkciu Kvasnička sa svojej nominácie vzdal a Brocka nakoniec kandidoval. Ani potom však jeho schválenie nešlo ľahko a podpredsedom sa stal až v druhom kole, dokonca až po osobnej intervencii predsedu Figeľa. Ostatné tri mená podpredsedov nikomu nič nepovedia. Ich zásadný handicap je predovšetkým v tom, že nie sú poslancami a preto ich prístup do médií bude značne sťažený. Ak by teda aj mali nejaký politický potenciál, ich presadenie bude ťažké. Moravčík je dobre utajený ekonomický expert hnutia, o ktorom nikto nikdy nepočul (a iste nebude dôstojným nástupcom Marciničina), Belický v minulosti šéfoval Slovenskej agentúre pre rozvoj cestovného ruchu a jeho zástoj v nej bol rozpačitý. Šesticu podpredsedov uzatvára vysokoškolská pedagogička Szitová, zrejme aby naplnila nepísanú stranícku kvótu pre ženy.
Čo však najviac vypovedá o skutočnom charaktere KDH, je stroskotanie Procházkovej iniciatívy na zmenu stanov – okrem redukcie počtu podpredsedov zo šiestich na troch neprešli jeho návrhy, ktoré mali KDH transformovať z „papalášskej“ strany na demokratickú. Dnes totiž v KDH zúri „demokratický centralizmus“ ako vyšitý. Snaha o demokratizáciu stanov nevyšla. Škoda. Možno to mohol byť prvý krok k transformácii KDH na slušnú stranu. Ak teda niekto očakával od snemu pozitívnu zmenu, v smerovaní hnutia musel ostať sklamaný.