KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Pred necelými desiatimi rokmi bol hrubou politickou silou presadený koncept takzvanej rovnej dane. Práve táto reforma sa potom takmer celé desaťročie vydávala za najreformnejší zákon, ktorý priniesol nevídanú prosperitu. Skutočnosť však bola taká, že rovná daň sa prijala bez celospoločenského konsenzu, bez hlbšej diskusie napríklad o tom, či je v poriadku, ak prezident mnohomiliardovej korporácie je zdaňovaný rovnakou sadzbou ako upratovačka.
Vo vyspelých škandinávskych krajinách, v Nemecku, vo Francúzsku, ale dokonca aj v Spojených štátoch amerických by niečo také nemalo ani najmenšiu šancu na úspech. Naopak, prijatím rovnej dane sme sa ocitli medzi krajinami ako Albánsko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Trinidad a Tobago, Maurícius či Mongolsko, teda mimo stredoeurópskeho civilizačného okruhu, v lepšom prípade v spoločnosti balkánskych krajín, v horšom medzi rozvojovým svetom. Čo je však najpodstatnejšie a o čom sa veľmi nehovorí, rovná daň u nás nebola zavedená len pri dani z príjmov, kde to pre najchudobnejších bolo kompenzované odpočítateľnými položkami, ale aj zjednotením DPH. A práve skutočnosť, že rovná daň bola rozpočtovo neutrálna, znamená, že bola voči najnižším príjmovým skupinám veľmi nespravodlivá. Práve zvýšené ceny základných potravín a služieb vykryli zníženie daní tých najbohatších. Znovuzavedenie progresivity v zdaňovaní vysokopríjmových skupín a zmrazenie DPH je teda dobrou správou pre nižšie príjmové skupiny. Nová garnitúra už jasne deklarovala, že výpadok príjmov štátneho rozpočtu sa už nebude plátať zvyšovaním DPH, ktoré oveľa viac postihovalo tých najchudobnejších, pričom najvyššie príjmové vrstvy si to často ani nevšimli. Chvalabohu, azda sú už konečne preč časy, keď sa najchudobnejší skladali na tú zvýšenú luxusnú spotrebu najbohatších. Treba si uvedomiť, že aj výška DPH bola – a verím, že aj bude – výrazným nástrojom sociálnej politiky. Aby to bolo jasné, v čase, keď sa DPH zavádzala, boli stanovené dve sadzby. Tá najnižšia na základné potraviny, bývanie a nevyhnutné služby. Táto sadzba bola spočiatku 6 percent. Naopak luxusná spotreba, teda šampanské, kaviár či exkluzívne dovolenky v Karibiku (metaforicky aj doslovne) boli zaťažené 25-percentnou sadzbou DPH. Ako som už spomenul, zjednotenie sadzby DPH na 19 percent bolo rozpočtovo neutrálne. To znamená, že tým najchudobnejším sa zvýšila cena základných potravín a služieb o neskutočných 13 percent. Inak povedané, najchudobnejší sa poskladali na zvýšenú spotrebu najbohatších, teda v cenách rožkov, chleba, mlieka či bývania sa skladali na tretiu či štvrtú dovolenku na Filipínach či v Karibiku pre tých najbohatších.
Bohapustá demagógia, že zdanenie aktivity (rozumej vysokých príjmov) je oveľa nespravodlivejšie ako vyššie zdanenie spotreby (rozumej tovarov a služieb), síce patrí k obľúbeným evergreenom pravice, dnes však už takmer nikoho nepresvedčí. Ono to tak v reálnom dosahu na bežných ľudí vôbec nie je. Kým človeku, čo žije zo 400 eur mesačne, sa zvýšenie DPH o 13 percent (z 6 na 19 percent) premietlo do prudkého zníženia životnej úrovne, keďže štruktúru jeho spotrebného koša možno z 90 percent tvorili základné potraviny a služby, spotrebný kôš najvyšších vrstiev naopak možno z 90 percent predstavovala luxusná spotreba, ktorá im zlacnela o 6 percent.
Takto sa teda prejavovali pravicové vlády a je najvyšší čas jasne to povedať. Problém je v tom, že mediáne masírovanie tejto „vlajkovej lode“ reforiem pravicových vlád ohlúpilo mnoho ľudí, ktorým nikto nevysvetlil, v čom bola podstata tohto podvodu. Je smutné, že pravicová demagógia sa stala mediálnym mainstreamom a do istej miery je to aj zlyhanie ľavice, ktorá to nedokázala skôr demaskovať. Preto tu ešte donedávna bolo množstvo ľudí, ktorí na to doplácali, pritom si to ani neuvedomovali. Verím, že tieto časy sú už definitívne preč.